DEJEPISNÁ ESEJ   (iniciačné texty) 

Text č. 1                 „Je potrebné dôrazne upozorniť na zásadnú jednotu historického procesu v čase a priestore, a to bez ohľadu na fakt, že formy ľudského konania a správania sú nesmierne bohaté a rozdielne. V podstate pôsobia mnohé historické mechanizmy všade a vo všetkých dobách. Poukázanie na historické mechanizmy preto slúži na vysvetlenie komplikovaných detailov: všeobecne sa dá vo svetových dejinách pozorovať striedanie medzi mocenským vákuom a mocenským centrom, medzi centrom a perifériou, ďalej fenomén pohyblivých historických „hraníc“ ako premiestňujúcich sa okrajových oblastí veľkých civilizačných centier. Nápadne podobne prebiehali (a prebiehajú) expanzie a zrútenie ako veľkých, tak aj malých mocenských štruktúr. Vzájomne pritom vždy pôsobia vnútorné i vonkajšie faktory, aj keď existujú rozdiely v čase a v priestore i v konšteláciách osôb: univerzálne je striedanie mocenských centier a mocenských vákuí. Nové mocenské strediská vznikali väčšinou na okrajoch starších a expandovali z periférie do mocenského vákua. Pri vysvetľovaní vzniku a zániku ríš a politických hnutí je veľmi cenná dialektika vonkajšieho úspechu a neúspechu (vojen), vnútornej jednoty a konfliktov (občianske vojny, povstania, revolúcie). Popri tom pôsobí napätie medzi ústrednou vládou a miestnymi vládami; boj o zdroje (vodu, pôdu, suroviny) a o kontrolu diaľkového obchodu (cesty, prechody cez rieky, pozemné a morské úžiny, tiesňavy, ostrovy blízke pevnine); vzájomné pôsobenie „vnútorných“ a „vonkajších“ faktorov, hlavne pri striedaní víťazstva a porážky;  a faktorov ekonomických, sociálnych, vojenských, duchovne dejinných, náboženských a ideologických.“                                             

IMANUEL GEISS: Dějiny světa v souvislostech (Praha: Levné knihy KMa, 2005, s. 19)  

Text č. 2                 „Treba vedieť, že história je v skutočnosti podávaním správ o ľudskej spoločnosti, ktorá je totožná so svetovou civilizáciou. Zaoberá sa takými podstatnými prejavmi civilizácie, ako je divošstvo a združovanie sa do spoločnosti, rozličné formy vedomia kmeňovej spolupatričnosti a spôsoby, akými jedni dosahujú nadvlády nad druhými. Zapodieva sa aj kráľovskou mocou a panujúcimi rodmi, ktoré vďaka nej vznikajú, a rozličnými hodnosťami, ktoré tu jestvujú. Skúma ďalej rozličné druhy zárobkovej činnosti a spôsoby obživy, vedy a remeslá, ktoré ľudia vykonávajú svojou prácou a úsilím, ako i všetky ostatné javy, vyplývajúce z prirodzenej povahy ľudskej civilizácie.“                                             

IBN CHALDÚN: Al-Mukaddima (Úvod do dejín)  (Bratislava: Tatran, 1984, s. 41)  

Text č. 3                 „Pravda, do historických správ sa občas vkradne i lož, k čomu môžu viesť viaceré príčiny. Jednou z nich je nekritické nadŕžanie niektorým názorom a doktrínam. Ak je duša pri prijímaní správ neovplyvnená, venuje im toľko pozornosti a kritického skúmania, koľko je potrebné na odlíšenie pravdy od nepravdy. Ak je však duša už zaslepená zaujatosťou v prospech istého názoru alebo doktríny, ihneď prijme tie správy, ktoré jej vyhovujú. Takéto nadŕžanie je akoby klapkou na očiach, ktorá znemožňuje kritické úvahy a nepredpojaté skúmanie. Takto sa potom stáva, že prijímame nepravdu a tradovaním ju šírime ďalej.                 Ďalším dôvodom nevyhnutného výskytu nepravdy v historických správach je slepá dôvera osobám, ktoré ich rozširujú ...                Inou príčinou je nepochopenie zmyslu tradovanej správy. Mnohí tradenti nechápu pravý zmysel svojich pozorovaní alebo toho, o čom sa dopočujú z ústneho podania, a správu potom šíria ďalej podľa svojich predstáv; preto nastáva skresľovanie skutočnosti ...“               

IBN CHALDÚN: Al-Mukaddima (Úvod do dejín)  (Bratislava: Tatran, 1984, s. 41)   

 Text č. 4                 „I náhodné javy, ktoré sa pridružujú k podstate každej prirodzenej entity, si zasluhujú štúdium. Každý pojem a každý fakt by vlastne mal mať svoju vlastnú vedu! No takisto je možné, že učenci prihliadali pri jednotlivých vedách predovšetkým na rentabilnosť jej výsledkov. Ako viete, jediným výsledkom tejto našej vedy je historická správa. A hoci problematika tejto disciplíny je závažná tak svojou podstatou, ako aj svojou špecifickosťou, jediným jej výsledkom je zisťovanie pravdivosti historických správ, a to je trochu málo. Možno práve preto sa vedci tejto disciplíne vyhýbali. V disciplíne , o ktorej práve hovoríme, nachádzame isté problémy, s ktorými sa učenci už viac ráz stretli pri dokazovaní svojich vedeckých téz. Tieto ich dôkazy sú svojím predmetom i prístupom blízke našim problémom. Tak napríklad pri uvádzaní argumentov v prospech proroctva sa učenci a vedci zmieňujú o tom, že ľudia si musia navzájom pomáhať, aby si zachovali existenciu, a preto potrebujú ľudí, ktorí by ich rozsudzovali a umierňovali.“                   

IBN CHALDÚN: Al-Mukaddima (Úvod do dejín)   (Bratislava: Tatran, 1984, s. 44)   

 Text č. 5                 „Treba vedieť, že vojny a rozličné druhy bojovej činnosti jestvujú na svete odvtedy, čo ho Alah stvoril. Príčinou vojny býva túžba jedných pomstiť sa druhým, pričom každú stranu podporujú tí, ktorých s ňou spája spoločné vedomie kmeňovej spolupatričnosti. Keď sú proti sebe dostatočne popudení a obe strany sa postavia proti sebe – jedna si totiž žiada pomstu a druhá sa bráni – vtedy vypukne vojna. Vojna je medzi ľuďmi prirodzeným zjavom, ktorý neušetrí ani jeden národ a ani jedno pokolenie.                Najčastejšou príčinou takejto pomsty býva žiarlivosť a závisť, alebo aj nepriateľstvo, alebo horlivosť v službe bohu a jeho náboženstvu, alebo napokon horlivosť v službách svetského kráľovstva a či snaha o jeho založenie.  K prvému z týchto druhov vojny najčastejšie dochádza medzi susednými kmeňmi alebo súperiacimi rodinami.                Druhý druh vojny, vyvolaný nepriateľstvom, sa obyčajne vyskytuje medzi divými národmi žijúcimi v púšti ... Po ničom inom netúžia, ani po hodnostiach, ani po kráľovskej moci, lebo ich jedinou starosťou a cieľom, na ktorý zameriavajú svoj pohľad, je obrať ľudí o majetok.                Tretí druh vojny sa v jazyku náboženského práva nazýva „svätou vojnou“.                Štvrtým druhom vojny je vojna dynastická proti odpadlíkom a tým, ktorí dynastii odopierajú poslušnosť.                Toto sú teda spomínané štyri druhy vojny. Prvé dva sú nespravodlivé a nezákonné, kým posledné dva sú sväté a spravodlivé.“                          

IBN CHALDÚN: Al-Mukaddima (Úvod do dejín)             (Bratislava: Tatran, 1984, s. 153-154)                  

Text č. 6                 „Všetky domestikovateľné zvieratá sú si podobné; každé nedomestikovateľné zviera je však nedomestikovateľné svojím vlastným spôsobom.                Pokiaľ má teraz niekto pocit, že už kedysi čosi podobného čítal, nemýli sa. Pretože stačí malá obmena a je tu slávna prvá veta veľkého románu Leva Tolstého Anna Kareninová: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné; každá nešťastná rodina je však nešťastná svojím vlastným spôsobom“. Tolstoj mal touto vetou na mysli to, že aby bolo manželstvo šťastné, musí uspieť v rade najrôznejších aspektov – ako sú: sexuálna príťažlivosť, zhoda vo finančných záležitostiach, výchova detí, náboženstvo, príbuzní oboch partnerov a ďalšie životne dôležité otázky. Zlyhanie ktoréhokoľvek z týchto zásadných aspektov môže spôsobiť stroskotanie dokonca i takého manželstva, ktoré všetkými ostatnými zložkami potrebnými k šťastiu disponuje.                 Rozšírením tohto princípu je možné pochopiť mnoho ďalších životných skutočností, nielen samo manželstvo. Ľudia prejavujú sklon hľadať ľahké, jednoduché vysvetlenia úspechu. Avšak úspech v najdôležitejších veciach vyžaduje skôr vyhnúť sa rade rôznych možných príčin zlyhania. „Princíp Anny Kareninovej“ vysvetľuje určitý znak domestikácie zvierat, ktorý mal závažné dôsledky pre históriu ľudstva – zvlášť to, prečo nikdy nebolo domestikovaných toľko zdanlivo vhodných divých druhov veľkých cicavcov, ako sú napríklad zebry a pekari. Úspešne domestikované formy boli takmer výlučne euroázijského pôvodu.“                                                                    

JARED DIAMOND: Osudy lidských společností  (Praha: Columbus, 2000, s. 167)  

Text č. 7                 „Stručne povedané, domestikácia rastlín a zvierat znamenala oveľa viac potravín, a preto i oveľa početnejšie ľudské populácie. Výsledné prebytky potravín a (v niektorých oblastiach) ich doprava pomocou zvierat boli nevyhnutným predpokladom vývoja usadlých, politicky centralizovaných, sociálne rozvrstvených, ekonomicky komplexných a technologicky inovatívnych spoločností. Fakt, že domestikovateľné rastliny a zvieratá mali ľudia v najväčšom rozsahu poruke v Eurázii, definitívne vysvetľuje, prečo sa impériá, znalosť písma a oceľové zbrane vyvinuli najskôr práve tam. Zoznam hlavných spojovacích článkov medzi produkciou potravín a dobyvateľstvom potom doplňuje vojenské využitie koní a tiav, ako aj smrtonosnosť choroboplodných zárodkov vzniknutých z domácich zvierat.“                                                                     

JARED DIAMOND: Osudy lidských společností  (Praha: Columbus, 2000, s. 95)                  

  Text č. 8                 „Najdramatickejším okamihom nasledujúceho obdobia vzťahov Európanov a pôvodných Američanov bolo prvé stretnutie inkského vládcu Atahualpu so španielskym conquistadorom Franciscom Pizarrom v meste Cajamarca na peruánskej vysočine. Bolo to 16. novembra 1532 ...                Prečo Atahualpa vošiel do pasce? Pri spätnom pohľade sa nám javí ako prekvapujúci hlavne fakt, že Atahualpa v Cajamarce napochodoval priamo do Pizarrovej zrejmej pasce. Ostatne Španielov, ktorí ho zajali, ich úspech tiež prekvapil. V konečnom vysvetlení tejto udalosti vystupujú do popredia výhody znalosti písma ...                Stručne povedané, znalosť písma urobila zo Španielov dedičov ohromného množstva poznatkov o ľudskom správaní a histórii. Atahualpa naproti tomu nielenže nemal vôbec žiadnu predstavu o samotných Španieloch, ako aj ani žiadnu osobnú skúsenosť s akýmikoľvek inými dobyvateľmi zo zámoria, pretože dokonca ani nikdy nepočul (alebo nečítal) o podobných ohrozeniach kohokoľvek iného, nech už by to bolo kdekoľvek inde alebo kedykoľvek predtým v histórii. Táto obrovská priepasť medzi osobnými a sprostredkovanými skúsenosťami Pizarra a Atahualpu prvého z nich podnietila, aby nastrojil pascu, zatiaľ čo druhého zaslepila tak, že sa do tejto pasce chytil.“                                         

JARED DIAMOND: Osudy lidských společností   (Praha: Columbus, 2000, s. 69, 81, 83)                                                                     
 Text č. 9                 „Antisemitizmus je výrazom nevedomosti ľudových más, neschopných zorientovať sa v príčinách svojich nešťastí a utrpenia. V Židoch, a nie v štátnom a spoločenskom zriadení nevzdelaní ľudia vidia príčiny svojej biedy. Ale aj tento masový prejav antisemitizmu je iba jednou z jeho stránok.                Antisemitizmus je meradlom náboženských predsudkov, ktoré tlejú medzi spodinou spoločnosti. Aj toto je však iba jedna stránka antisemitizmu.                Odpor k fyziognómii Žida, k jeho reči a potrave nie je, prirodzene, skutočnou príčinou fyziologického antisemitizmu. Veď človek, ktorý s odporom rozpráva o židovských kučeravých vlasoch, židovských gestách, nadchýna sa čiernymi kučeravými vlasmi detí na Murillových obrazoch, nevšíma si hrdelnú výslovnosť a gestá Arménov, priateľsky sa pozerá na černocha s modrými perami.                Antisemitizmus je zvláštny jav medzi nešťastiami, ktoré postihujú národné menšiny. Je zvláštny preto, lebo rovnako zvláštne, osobitne sa utváral historický osud Židov.“                                                                  

VASILIJ GROSSMAN: Život a osud I.     (Bratislava: Slovenský spisovateľ NST, 1990, s. 507)  

Text č. 10                 „Pretože som chcel vidieť tie osobnosti zo staroveku, ktoré najväčšmi vynikali vtipom či učenosťou, vyhradil som si na to jeden deň. Spomenul som, že by sa nám mohol zjaviť Homér a Aristoteles na čele všetkých vykladačov. Bola ich však taká záľaha, že pár stovák sa muselo tisnúť na dvore a vo vonkajších palácových komnatách. Na prvý pohľad som spoznal a odlíšil tých dvoch velikánov nielen od zástupu, ale aj od seba navzájom. Homér bol vyšší a krajší, na svoj vek kráčal rovno ako svieca a mal také bystré oči, aké som veru nevidel. Aristoteles chodil zhrbený a o palici. Tvár mal chudú, vlasy dlhé, riedke a hlas dutý. Zakrátko som zistil, že ostatných vôbec nepoznajú, nikdy ich nevideli, ani o nich nepočuli. Istý duch, nebudem ho menovať, mi pošepol, že tí vykladači sa aj v podsvetí držia od svojich predstavených čo najďalej, lebo ich trápi vedomie hanby a viny, že tak strašne poprekrucovali myšlienky tých spisovateľov pred potomstvom.“                                             

JONATHAN SWIFT: Gulliverove cesty  (Bratislava: Tatran ZFSL, 1979, s. 181)  

Text č. 11                 „Protivili sa mi najmä novodobé dejiny. Keď som si dôkladne obzrel všetky najslávnejšie osobnosti na jednotlivých panovníckych dvoroch za posledné storočie, presvedčil som sa, ako predajní perohryzi zavádzajú svet, lebo najhrdinskejšie vojenské činy pripisujú zbabelcom, najmúdrejšie rady hlupákom, úprimnosť pätolizačom, rímsku čnosť vlastizradcom, zbožnosť nevercom, cudnosť sodomistom, pravdymilovnosť špicľom. Koľko nevinných a znamenitých ľudí bolo odsúdených na smrť či do vyhnanstva preto, lebo ministri využívali úplatkárstvo sudcov a nevraživosť strán. Koľko mamľasov sa dostalo na najvyššie miesta, získalo si moc, dôstojnosť či zisk. Aký veľký podiel na rozhodnutiach a udalostiach pri dvoroch, radách alebo senátoch prislúcha kupliarkam, pobehliciam, pasákom, príživníkom a šašom. Akú úbohú mienku som si vytvoril o ľudskej múdrosti a mravnosti, keď som sa dozvedel pravdu o prameňoch a pohnútkach veľkých činov a zvratov vo svete aj o bezvýznamných náhodách, akým vďačili za úspech.“                                                                                          

 JONATHAN SWIFT: Gulliverove cesty  (Bratislava: Tatran ZFSL, 1979, s. 182-183)  

         Text č. 12                 „Dal som sa čítať stredovekých kronikárov, znova som čítal aj veci už prečítané, aby som si osvojil ich rytmus a úprimnosť ich prejavu. Budú hovoriť namiesto mňa a ja sa zbavím pochybností. Pochybností síce áno, ale nie intertextuálnych ozvien. Tak som objavil to, čo spisovatelia vždy vedeli (a čo nám aj veľa ráz povedali): knihy vždy rozprávajú o iných knihách a každý príbeh rozpráva o príbehu, ktorý už bol vyrozprávaný. Vedel to Homér, vedel to Ariosto, o Rabelaisovi či o Cervantesovi ani nehovoriac. Preto sa môj príbeh nemohol začať inak než objaveným rukopisom, a aj to malo byť citovaním (pochopiteľne). Tak som hneď napísal úvod a svoje rozprávanie som vložil do štvrtej truhlice, čiže do troch iných rozprávaní: ja vravím, že Valet hovorí, že Mabillon rozpráva, že Adso povedal ...“                                                                     

UMBERTO ECO: Poznámky k Menu ruže  (In: Meno ruže. Bratislava: Tatran, 1991, s. 478)  

Text č. 13                 „... Je zbytočné hovoriť, že všetky problémy modernej Európy, tak ako ich dnes cítime, sa formovali v stredoveku, od meštianskej demokracie po bankový systém, od národných monarchií po mestské štáty, od nových technických postupov po vzbury bedárov: stredovek je naším detstvom, ku ktorému sa neprestajne treba vracať pre anamnézu. O stredoveku však možno hovoriť aj v štýle Excaliburu. Problém teda bude v čomsi inom a nemožno sa mu vyhnúť. Čo značí písať historický román? Myslím, že o minulosti sa dá rozprávať troma spôsobmi. Jedným z nich je romance od bretónskeho cyklu až po Tolkienove príbehy a v tom je zahrnutý aj gothic novel, ktorý vôbec nie je novel, ale práve romance. Minulosť ako scénografia, zámienka, fabulačná konštrukcia, aby predstavivosť dostala voľný rozlet. Teda ani nie je potrebné, aby sa romance odohrával v minulosti, stačí, aby sa neodohrával teraz a tu a aby teraz a tu nehovoril ani alegoricky. Mnoho vedeckofantastických románov je čistý romance. Romance je príbeh o akomsi inde.                Potom je to román kepeňa a meča, román dumasovský. Ten si vyberá „reálnu“, spoznateľnú minulosť, a aby bola spoznateľná, zaľudňuje ju postavami, ktoré už uvádzajú encyklopédie (Richelieu, Mazarin) a pripisuje im niektoré činy, ktoré encyklopédie nespomínajú (stretnutie s Milady, styky s akýmsi Bonacieuxom), ale ktoré ich údajom neprotirečia. Samozrejme, aby sa pocit skutočnosti utvrdil, budú historické postavy konať to, čo (podľa historiografie) konali (budú obliehať La Rochelle, budú sa dôverne stýkať s Annou Rakúskou, budú mať do činenia s Frondou). Do tohto rámca („skutočného“) sú zasadené vymyslené postavy prejavujúce city, ktoré by sa dali pripísať aj postavám z iných období. Tak, ako si ď Artagnan počína, keď v Londýne získava nazad šperky kráľovnej, by si mohol počínať aj v 15. alebo v 17. storočí. Aby mal niekto ď Artagnanovu psychiku, nemusí žiť práve v 17. storočí.                V historickom románe však nemusia vystupovať postavy známe z encyklopédie. Spomeňme si na Snúbencov. Tam je najznámejšou historickou postavou kardinál Federigo, ktorého pred Manzonim poznal iba málokto (oveľa známejší bol iný Boromejský, svätý Karol). Ale všetko, čo Renzo, Lucia alebo Fra Cristoforo robia, mohli robiť iba v Lombardii sedemnásteho storočia. To, ako postavy konajú, slúži na lepšie pochopenie histórie, na pochopenie toho, čo sa stalo. Udalosti a postavy sú vymyslené, a jednako nám o Taliansku tých čias hovoria veci, aké nám historické diela nikdy tak jasne nepovedali.“                                               

UMBERTO ECO: Poznámky k Menu ruže. (In: Meno ruže. Bratislava: Tatran, 1981, s. 495-496)  

Text č. 14                 „Keby ma niekto vyzval, aby som posúdil, v ktorom období svetových dejín žilo ľudské pokolenie v najväčšom šťastí a blahobyte, bez váhania by som spomenul roky od smrti Domiciána po začiatok vlády Commoda. Nad rozľahlým územím Rímskej ríše vládla absolútna moc usmerňovaná čnosťou a múdrosťou. Vojská cítili pevné, ale mierne ruky štyroch panovníkov, ktorí charakterom aj autoritou nevdojak vyvolávali úctu. Nerva, Traján, Hadrián aj Antoninovci starostlivo zachovávali formy občianskej správy, nadchýnali sa predstavou slobody a s obľubou sa vyhlasovali za služobníkov zákona. Takým panovníkom by bola prislúchala česť obnoviť republiku, keby vtedajší Rimania boli vedeli užívať rozumnú voľnosť.“                                                                                       

EDWARD GIBBON: Úpadok a zánik Rímskej ríše   (Bratislava: Tatran, 1983, s. 7)  

  Text č. 15                 „Rozdelenie Európy na viaceré nezávislé štáty, ktoré však spájajú podobné náboženstvá, jazyky či zvyklosti, má veľmi blahodarné následky pre slobodu ľudstva. Novodobý tyran, ktorý nenarazí na odpor vo vlastnom srdci ani v národe, čoskoro pocíti varovný príklad seberovných, strach z neodvratnej kritiky, rád spojencov a obáv z nepriateľov. Predmet jeho nevôle by mohol uniknúť z tesných hraníc jeho vlády a hravo by našiel v priaznivejšom prostredí bezpečné útočište, nové imanie primerané svojim zásluhám, slobodu prejavu, ba možno aj prostriedky pomsty. No Rímska ríša obsiahla celý vtedajší svet a keď sa dostala do rúk jediného človeka, svet sa premenil na bezpečné a strašné väzenie jeho nepriateľov. Riman sa stal otrokom cisárskeho despotizmu, či už bol odsúdený vláčiť pozlátenú reťaz v Ríme a v senáte, alebo živoriť vo vyhnanstve, na holých skalách Seriphu či na mrazivých brehoch Dunaja, a v mlčanlivom zúfalstve čakal na svoj údel.                Odpor znamenal skazu a útek bol nemožný. Zo všetkých strán utečenca obklopovalo nesmierne more a rozľahlá pevnina. Daromne by bol dúfal, že prekoná tieto priestranstvá tak, aby ho nik neobjavil, nezajal a neodovzdal namrzenému pánovi. Za hranicami jeho úzkostný pohľad nenachádzal nič, iba oceán, nevľúdne púšte, nepriateľské barbarské kmene, holdujúce surovým zvykom a hovoriace neznámymi rečami, alebo nezávislých kráľov, ktorí by si ochotne kúpili cisárovu ochranu a obetovali by nepohodlného utečenca.“                                                                                        

EDWARD GIBBON: Úpadok a zánik Rímskej ríše  (Bratislava: Tatran, 1983, s. 8-9)  

Text č. 16                 „Spoločenský pokrok sa dá hodnotiť z troch hľadísk. 1. Básnik či filozof posudzuje súčasnosť i krajinu podľa výtvorov jednej mysle. Pravda, tieto nadpriemerné schopnosti, či už ide o um alebo o obrazotvornosť, sú vzácne a spontánne, a Homérova, Cicerónova, prípadne Newtonova genialita by vzbudzovala menší obdiv, keby ju mohla privolať k životu panovníkova vôľa či učiteľova prednáška. 2. Úspechy v oblasti zákonov a politiky, obchodu a výroby, umenia a vedy sú hmatateľnejšie a trvanlivejšie. Mnohí jednotlivci sú schopní vďaka vzdelaniu a disciplíne pracovať, každý na svojom poste, pre blaho spoločnosti. Tento všeobecný poriadok je však plodom obratnosti a práce a celá zložitá mašinéria môže podľahnúť zubu času alebo násilnému zásahu. 3. Na šťastie pre ľudstvo sa dajú užitočnejšie alebo aspoň potrebnejšie druhy činnosti vykonávať aj bez výnimočného talentu, či bez celonárodnej súčinnosti, bez nadvlády jedného, aj bez spolupráce mnohých. Každá dedina, každá rodina, dokonca každý jednotlivec musí vždy prejavovať schopnosť aj sklon sústavne používať oheň a kovy, musí chovať domáce zvieratá a využívať ich, musí vedieť poľovať a chytať ryby, musí poznať základy moreplavby, musí sa ako-tak vyznať v pestovaní obilia alebo iných zŕn a napokon musí poznať aj základy mechaniky. Individuálnu genialitu a priemyselnú výrobu možno zničiť, ale tieto otužilé rastliny prežijú búrku a zapustia trvácne korene aj do najnepriaznivejšej pôdy. Skvelé Augustove a Trajánove časy zastrel oblak nevedomosti a barbari rozvrátili rímske zákony a paláce. No kosa, Saturnov vynález či znak, rok čo rok kosila italské polia ...“                                                                              

EDWARD GIBBON: Úpadok a zánik Rímskej ríše  (Bratislava: Tatran, 1983, s. 258-259)     
Text č. 17                 „Keď bol svet ešte o pol tisícročia mladší, obrysy všetkých vecí sa vtedajším ľuďom javili oveľa zreteľnejšie než nám. Protiklad utrpenia a radosti, nešťastia a šťastia sa zdal ostrejší. Vo všetkých zážitkoch pôsobiacich na ľudskú myseľ bolo ešte cítiť bezprostrednosť a bezvýhradnosť slastí i strastí detského veku. Každá udalosť, každý skutok sa ešte halil do výrazných a vznešených prejavov, ktoré mu dodávali dôstojnosť rituálu. Do kategórií mystérií sa nepovzniesli len životné míľniky, ako narodenie, sobáš a smrť, lebo patrili medzi sviatosti. Aj k nepodstatnejším udalostiam, napríklad k cestovaniu, povinnosti, návšteve sa družili tisíce formalít – požehnaní, obradov, formuliek.                Pohromy a bieda boli zhubnejšie než dnes. Bolo ťažšie ubrániť sa im a nájsť útechu. Choroba a zdravie predstavovali krikľavejšie protirečenie. Zimný chlad a tma znamenali skutočnejšie zlo. Bohatstvo a pocty sa na pozadí biedy vynímali zreteľnejšie a ľudia ich užívali náruživejšie. My si dnes takmer neviem predstaviť, aký pôžitok kedysi prinášal ľuďom kožuch, veselý ohník v kozube, mäkká posteľ či pohár vína.                Zato však bolo všetko v živote neúprosné, ba až kruto verejné ...“                                                     

JOHAN HUIZINGA: Jeseň stredoveku / Homo ludens    (Bratislava: Tatran, 1990, s. 9)  

Text č. 18                 „V závere stredoveku doľahla na duše ľudí pochmúrna melanchólia. Či už čítame kroniku, báseň, reč alebo dokonca právny dokument, zo všetkých vanie ten istý dojem nesmierneho smútku. Zavše sa zdá, akoby to bolo mimoriadne nešťastné obdobie, akoby zostala po ňom iba spomienka na násilie, chamtivosť a smrteľnú nenávisť, akoby nepoznala iné radosti okrem nemiernosti, pýchy a krutosti.                Pravda, v historických záznamoch zo všetkých období prevažujú nepriaznivé udalosti nad priaznivými. Veľké pohromy tvoria základ dejín. Možno sme ochotní zjednodušene predpokladať, hoci zväčša bez dôkazov, že jednotlivé obdobia sa čo do celkového objemu šťastia, napriek všetkým katastrofám azda ani veľmi nelíšia. No v pätnástom storočí, tak ako v období romantizmu, pokladalo sa takrečeno za nevhodné otvorene vychvaľovať svet a život. Móda si žiadala vidieť len jeho utrpenie a biedu, hľadať všade príznaky úpadku a blízkeho konca – slovom, odsudzovať vtedajšie časy, alebo nimi opovrhovať.“                                                                                                                                                                                                    JOHAN HUIZINGA: Jeseň stredoveku / Homo ludens   (Bratislava: Tatran, 1990, s. 21)                    

Text č. 19                 „Niektorí dnešní učitelia histórie nazývajú zámerne svoje „semináre“ „laboratóriami“, a azda menej vedome, ale nemenej rozhodne vymedzujú termín „pôvodné práce“ pre označenie objavu alebo overenie faktu či faktov, ktoré dosiaľ neboli pevne stanovené. Teraz je termín rozšírený tak, aby pokryl i dočasné správy, ktoré sú dodávané vedeckým časopisom alebo do syntetických historických publikácií. Existujú silné tendencie znehodnotiť historické diela vytvorené jednotlivcami, a toto znižovanie ceny sa stáva tým dôraznejšie, čím viac sa tieto diela blížia k univerzálnemu poňatiu. Napríklad Náčrt dejín H. G. Wellsa bol prijatý značným počtom historikov s neklamným nepriateľstvom. Ostro kritizovali omyly, ktoré objavili v zákutiach, kde autor na svojej dlhej ceste priestorom a časom náhodou vkročil na ich nepatrné pozemky. Zdá sa, že si nevšimli, že v znovuprežití celého života ľudstva v jedinom zážitku predstavivosti dosiahol Wells to, o čo by sa oni sami ani neodvážili pokúsiť – niečo, čo by si zrejme ani nedokázali predstaviť, že by to bolo možné. Dá sa povedať, že zmysel a hodnou knihy H. G. Wellsa ocenila skôr široká verejnosť než vtedajší profesionálni historici.“                                                           

ARNOLD J. TOYNBEE: Studium dějin   (Praha: Práh, 1995, s. 22) 

       Text č. 20                 „Ak dostaneme nájdením pomenovania duchovný obraz našej vlastnej spoločnosti do ohniska, dostanú sa obrazy a názvy jeho náprotivkov v súčasnom svete do ohniska zároveň s ním, zvlášť vtedy, ak sa zameriame na kultúrnu rovinu. Na tejto rovine môžeme neomylne rozpoznať v dnešnom svete prítomnosť najmenej štyroch ďalších žijúcich spoločností toho istého druhu, ako je naša:                Po prvé, „Ortodoxno-kresťanskú“ alebo „Byzantskú spoločnosť“, podľa toho, ktorému názvu dávame prednosť, v juhovýchodnej Európe a Rusku.                Po druhé, „Islamskú spoločnosť“ s ohniskom vo vyprahnutej oblasti, ktorá sa rozprestiera uhlopriečne cez severnú Afriku a Stredný východ od Atlantiku až k vonkajšej strane Veľkého čínskeho múru.                Po tretie, „Hindskú spoločnosť“ na tropickom indickom subkontinente, juhovýchodne od vyprahnutej zóny.                Po štvrté, „spoločnosť Ďalekého východu“ v subtropickom miernom pásme medzi vyprahnutou zónou a Pacifikom.                Pri detailnejšom pohľade môžeme tiež postrehnúť dve skupiny toho, čo sa javí ako „skamenené“ zvyšky podobných spoločností, v súčasnosti už vymretých: Jedna skupina zahŕňa monofyzitských kresťanov z Arménska, Mezopotámie, Egypta a Etiópie a nestoriánskych kresťanov z Kurdistanu a Malabaru a taktiež židov a parsov. Druhá skupina obsahuje lámaistický mahajánový budhizmus z Tibetu a Mongolska a hínajánových budhistov z Cejlónu, Barmy a Siamu, ako aj džinistov v Indii.“                                                                                    ARNOLD J. TOYNBEE: Studium dějin  (Praha: Práh, 1995, s. 48-49)   

Text č. 21                 „Vyučovanie svetových dejín na tzv. stredných školách spočíva však aj dnes ešte v zlej vôli. Málo učiteľov chápe, že cieľ práve výučby dejepisu nemôže nikdy spočívať v memorovaní a hltaní dejinných dátumov a udalostí, že nezáleží na tom, či azda chlapec presne vie, kedy sa tá či oná bitka odohrala, kedy sa nejaký vojvodca narodil, alebo dokonca kedy nejakému väčšinou bezvýznamnému monarchovi dali na hlavu korunu jeho predkov. Nie, dobrý Bože, na tom pramálo záleží.                 „Učiť sa“ dejepisu znamená hľadať a nachádzať tie sily, ktoré sú príčinou oných pôsobení, ktoré máme potom pred očami ako dejinné udalosti.                Umenie čítať a tiež učiť sa znamená i v tomto prípade zapamätať si podstatné a zabudnúť nepodstatné...            ... Spôsob historického myslenia, ktorému ma naučili v škole, už ma v ďalších rokoch neopustil. Svetové dejiny sa mi stále viac stávali nevyčerpateľným prameňom pre pochopenie historického konania v prítomnosti, teda pre politiku.“                                                                                       

ADOLF HITLER: Mein Kampf    (Pohořelice: Otakar II., 2000, s. 17, 19)                   

Text č. 22                 „Bolo zrejme určujúce pre celý môj život, že mi kedysi šťastie doprialo takého učiteľa dejepisu, ktorý ako jeden z mála dokázal uplatniť toto hľadisko ako rozhodujúce pri vyučovaní i skúškach. V mojom vtedajšom profesorovi Dr. Leopoldovi Pötschovi na reálke v Linzi bola táto požiadavka stelesnená skutočne ideálnym spôsobom. Starý pán dobromyseľného, ale tiež sebaistého vystupovania, nás dokázal nielen upútať oslňujúcou výrečnosťou, ale aj skutočne strhnúť. Ešte dnes si spomínam v tichom pohnutí na sivovlasého muža, ktorý nám niekedy v ohni svojho výkladu dával zabudnúť na prítomnosť a pričaroval nám minulé doby. Suchú dejinnú spomienku z hmlistého závoja tisícročí pretváral v živú skutočnosť. Sedeli sme potom často planúc nadšením, niekedy dokonca dojatí k slzám.                 Šťastie bolo o to väčšie, keď tento učiteľ dokázal z prítomnosti osvetliť minulé deje, z minulosti ale zas vyvodiť dôsledky pre prítomnosť. Náš malý nacionálny fanatizmus sa stal prostriedkom našej výchovy. Nejeden raz apeloval na náš pocit národnej hrdosti a už len tým si zjednal u nás výrastkov poriadok. A toho nebolo možné dosiahnuť inými prostriedkami.                Tento učiteľ urobil z dejepisu môj obľúbený predmet. Pravdaže som sa už vtedy stal mladým revolucionárom, čoho on azda dosiahnuť nechcel.                Kto by tiež mohol pod vedením takého učiteľa študovať nemecké dejiny a nestať sa nepriateľom štátu, ktorého panovnícky dom tak neblahým spôsobom ovplyvňoval osudy národa?“                                                                                                                           ADOLF HITLER: Mein Kampf     (Pohořelice: Otakar II., 2000, s. 18)  

Text č. 23                 „Ľudia bez dejín, vo význame primitívnych spoločností, to je však len fráza, ktorá si žiada odpoveď. I keby sa všetky dosiaľ existujúce primitívne spoločnosti dnes nachádzali v celkom statickom stave, nedokazovalo by to ešte, že v tom stave od svojho vzniku vždy zotrvávali. Pri prieskum dejín civilizácií sme zistili, že pri zmenách spoločností tohto druhu dochádza po vyriešení zápletky k epilógu bez deja; mŕtvy odumretý kmeň zostáva ešte dlho nedotknutý aj potom, kedy v ňom prestala tiecť miazga. Neprekážajú primitívne spoločnosti svojimi mŕtvymi pozostatkami na zemi rovnakým spôsobom? Nie sú azda všetky dosiaľ existujúce primitívne spoločnosti, tak ako ich nateraz poznáme, len odumretými kmeňmi kedysi živých stromov a nie je ich statický stav len epilógom dejín, ktoré mali kedysi dynamický priebeh? Napokon primitívne spoločnosti nemôžu existovať bez pohybu od počiatku. I tento druh spoločností musel niekedy vzniknúť, a my vieme, že potom, keď sa zrodil prijatím stádového spôsobu života istým druhom zvierat, prešlo toto zviera – pod egidou primitívneho spoločenského prostredia, ktoré si pre seba vytvorilo – mutáciou z podčloveka k človeku. Práve niekde tam možno zachytiť záblesk dejín primitívnych spoločností, ktoré museli byť vo svojom pohybe práve tak dynamické a vo svojich dôsledkoch práve tak závažné ako dejiny civilizácií, o ktorých niekedy tvrdíme, že sú jedinými dejinami, ktoré si zasluhujú ten názov.                Preto je popis primitívnych spoločností ako „ľudí bez dejín“ chybný – naša neschopnosť skúmať ich dejiny nie je dôsledkom nejakej vnútornej vlastnosti ich podstaty, ale vonkajšieho a náhodného faktu, že po nich nezostali buď žiadne záznamy, alebo k nim v súčasnosti nemáme prístup ...“                                                             

ARNOLD J. TOYNBEE: Studium dějin  (Praha: Práh, 1995, s. 170-171)         

    Text č. 24                 „V dnešnom západnom svete je takmer každý Angličan, Francúz, Čechoslovák či Litvan vo svojom politickom cítení, myslení a činoch ovplyvnený iracionálnym predpokladom, že jeho vlastný národný štát je vzácnejšou inštitúciou než národný štát jeho suseda. Podobne v rovine kultúrnej iba začíname mať podozrenie, že naša vlastná civilizácia nemusí byť koniec-koncov dovŕšením ľudských dejín či synonymom pre Civilizáciu ako takú. My, ľudia Západu, sotva sme zo seba striasli ilúziu v tejto forme, ponorili sme sa zrejme ešte hlbšie do bariny omylov v našich dejinách. V tzv. stredoveku sme spodobňovali jedného z troch kráľov ako černocha a tešili sme sa na zásah východného šampióna kresťanstva menom kňaz Ján. V 18. storočí, kedy sme už černocha degradovali do role otroka, sme boli stále schopní obdivovať kultúru Ďalekého východu. Dnes, potom, čo sme poslali do limbu – alebo do dobytčej ohrady, ktorú sme postavili pre „domorodcov“ – čínskych umelcov a filozofov, začíname asi strácať nadšenie aj pre helenizmus, pre civilizáciu, s ktorou sme „spriaznení“. Keď sme pred ľudstvom uzavreli i tieto posledné dvere, budeme sa zrejme musieť  pri našom páde dotknúť dna.“                                                                 

ARNOLD J. TOYNBEE: Studium dějin    (Praha: Práh, 1995, s. 155) 

  Text č. 25                 „Potom čo Alexander Veľký rozbil ríšu Achaimenovcov, vybudovala dynastia Ptolemaiovcov z niektorých jej fragmentov veľkú mocnosť so základňou v Egypte, zatiaľ čo Seleukovci vytvorili inú veľmoc z predošlých provincií ríše v Ázii. Kto študoval obe tieto veľké veľmoci v ich historickej perspektíve, bude ľahko rozhodovať, ktorá z nich bola zaujímavejšia a dôležitejšia. Monarchia Seleukovcov sa stala svadobnou komnatou, v ktorej bol uzavretý sobáš helénskej a sýrskej civilizácie, a z tohto zväzku sa potom narodili titanskí potomkovia; vymenujme pre začiatok boha-kráľa ako princíp spojenia mestských štátov, ktorý bol prototypom rímskej ríše, a potom celý rad synkretických náboženstiev: mithraizmus, kresťanstvo, manicheizmus, islam. Takmer celé dve storočia bola monarchia Seleukovcov najväčším poľom tvorivej činnosti človeka v celom vtedajšom svete a ešte dlho po jej páde neprestávali hnutia (splodené v priebehu jej pomerne krátkej existencie) utvárať osudy ľudstva. V porovnaní s tým bol sobáš helenizmu s egyptskou civilizáciou v ríši Ptolemaiovcov neplodný. Uvedenie Ísidinho kultu a istých foriem ekonomickej a spoločenskej organizácie do rímskej ríše je však nutné pripísať tomuto sobášu. V dôsledku klimatických zvláštností je ale množstvo nespracovaných informácií, ktoré máme k dispozícii o týchto dvoch monarchiách, v opačnom pomere k ich skutočnej historickej dôležitosti. Suchá, prašná pôda Horného Egypta poskytuje rýpadlu západnej vedy bohatstvo papyrusov, o akom sa renesančným učencom ani nesnívalo, a tie nám poskytujú podrobné informácie o miestnych poľnohospodárskych metódach, výrobe, obchode a verejnej správe, zatiaľ čo dejiny monarchie Seleukovcov je nutné skladať z roztrúsených mincí, nápisov a fragmentov literárnych záznamov.“                                                               

ARNOLD J. TOYNBEE: Studium dějin (Praha: Práh, 1995, s. 22-23)                    

Text č. 26                 „A ako analyzujú vlastné dejiny sami Egypťania? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Grécka a rímska civilizácia inšpirovala vlastných historikov, ktorí skúmali svoju minulosť a interpretovali ju. Napriek dlhému obdobiu civilizácie faraónov nie je však známy ani jeden egyptský autor, ktorý by napísal dejiny svojej krajiny. Toto zistenie je dôležité, lebo nám umožňuje preniknúť do podstaty egyptského myslenia, ktoré vyrástlo z večnosti a z pocitu, ktorý sa nemenil napriek plynúcemu času. Civilizácia faraónov vôbec nie je statická či nehybná, ako sa o nej veľmi často písalo; naopak, neustále sa obnovuje. Buduje sa a tvorí, znovu objavuje svojho ducha, ale nedá sa povedať, že by stavala na ústrednej dogme našich moderných civilizácií – na pokroku.                Pre Egypt, podľa vyjadrenia M. Eliadeho, je mýtus čiže ozajstný príbeh na počiatku všetkého. Každý kráľ situuje prvý rok svojej vlády na prvopočiatok a panovanie každého ďalšieho kráľa je novou epochou. Dôležitý nie je dátum, ale začlenenie faraóna do kozmického poriadku. V zmysle modernej terminológie neexistuje teda staroveký Egypt „z historického pohľadu“. Pri dejinách faraónov je dôležité pochopiť históriu ako oslavu ich ľudu, ako oslavu jednoty prírody a bohov. Označovať egyptský štát za „politický konzervativizmus“ len preto, že ním nezmietali náhle skoky a sociálne otrasy, je prejavom neznalosti hodnoty, akú má posvätná tradícia, čiže sila permanentnej obnovy. Z nápisov je zrejmé, že faraóni žili s vedomím „času bohov“ a „času predkov“, s povedomím znovunastoľovania „prvého razu“ a takýmito výrazmi označovali zrod života a znovuobjavovanie strateného raja.“                                                              

CHRISTIAN JACQ: Egypt veľkých faraónov  (Bratislava: Remedium, 2002, s. 17-18) 

Text č. 27                 „Musíme uznať, že napriek množstvu dokumentov skutočné historické pramene sú zriedkavé. Musíme skúmať náhodné pamiatky a texty, dávať pozor na zmienky, starostlivo skúmať „životopisy“ a príbehy o hrdinských činoch kráľov. Dejiny starovekého Egypta, ktoré teraz píšeme, obsahujú rozsiahle hmlisté miesta. Z tridsiatich dynastií poznáme len tretinu – aj to iba čiastočne – takých, ktorých chronológiu môžeme prezentovať s akou-takou presnosťou. Takzvané „prechodné obdobia“ sú najhmlistejšie. Nemali by sme sa dať zlákať koncepciou dynastie, hoci vyzerá dôveryhodne. V skutočnosti nevieme, prečo sa prechádzalo z jednej dynastie do druhej. Nepoznáme ani kritériá, ktoré rozhodovali o dĺžke trvania jednej dynastie: 18. dynastia je veľmi početná, zatiaľ čo v 28. dynastii je len jeden kráľ a 7. dynastia pravdepodobne ani neexistovala.                Ak hodnotíme význam niektorého faraóna, často sa odvolávame na frekvenciu výskytu jeho mena na stélach, skarabeoch a v iných prameňoch. Avšak strata veľkej časti dokumentov môže byť príčinou našich omylov pri ich hodnotení.“                                                                   

CHRISTIAN JACQ: Egypt veľkých faraónov  (Bratislava: Remedium, 2002, s. 18) 

Text č. 28                 „Keď jeden z najslávnejších britských egyptológov, sir Alan Gardiner, ktorému historická veda vďačí za mnohé, píše, že arabské kroniky, hovoriace o trvalom nepriateľstve, rodinných hádkach a vraždách, poskytujú dobrý obraz o každodennej realite v časoch faraónov, myslíme si, že sa mýli. Ak sa niektoré veci, napr. život roľníkov takmer vôbec nezmenili od čias starovekého Egypta, kľúčom k tejto civilizácii nemôže byť arabský svet súčasného Egypta, ale samotná inštitúcia faraóna. Ona držala spoločnosť pri živote, formovala jej ducha, dušu a vnímavosť starovekých Egypťanov. Akékoľvek porovnávanie so spoločnosťou, ktorá je založená na celkom odlišných kritériách, by mohlo viesť len do slepej uličky. Jeden obyčajný „detail“ výborne pomáha pochopiť náš zámer: moderný Egypt je hlboko poznačený praktizovaním príkazov svätej knihy, Koránu. Staroveký Egypt vo svojej mimoriadnej múdrosti nikdy nepoznal jedno Písmo sväté, ktoré by dávalo odpoveď na všetko. Každé veľké mesto malo vlastnú teológiu.“                                                                         

CHRISTIAN JACQ: Egypt veľkých faraónov  (Bratislava: Remedium, 2002, s. 19) 

     Text č. 29                 „Takisto ako medzi ostatnými, aj medzi vládcami sú všední ľudia. Predsa však mánia písať je taká veľká, že len čo vládca zomrie, čitatelia sú zaplavení mnohými zväzkami pamätí, histórie jeho života, prípadne anekdotami z jeho dvora. Niekedy je ich také množstvo, že keby človek žil i sto rokov a chcel by ich prečítať, nestačil by prejsť všetkým, čo za posledné dve storočia vyšlo iba o dejinách Európy.                 Táto posadnutosť odovzdávať budúcim pokoleniam zbytočné detaily, upriamiť zrak budúcich storočí na všedné udalosti, pochádza z praobyčajnej slabosti tých, ktorí žili na niektorom dvore a mali to nešťastie, že sa nejakým spôsobom zúčastňovali na verejných záležitostiach. Dvor, na ktorom žili, považujú za najlepší, aký kedy jestvoval, panovníka, ktorého poznali, za najväčšieho monarchu, udalosti, do ktorých sa zamiešali, sú pre nich jedine dôležité na svete. Predstavujú si, že potomstvo sa bude na ne dívať tými istými očami.“                                                 

VOLTAIRE: Vláda Karola XII. / Storočie Ľudovíta XIV.(Bratislava: Tatran ST, 1988, s. 9) 

Text č. 30                 „Musíme upozorniť, že veľa z toho, čo bolo pravdivé, keď sme v roku 1728 písali túto knihu, dnes už neplatí. Napríklad obchod sa vo Švédsku už natoľko nezanedbáva. Poľská pechota je disciplinovanejšia a má uniformu, ktorú predtým nemala. Vždy, keď čítame dejiny, musíme mať na zreteli obdobie, v ktorom autor písal. Človek, ktorý si prečíta iba kardinála Retza, usúdi, že Francúzi sú šialenci dychtiaci iba po občianskej vojne a odboji. Ten, čo pozná iba históriu krásnej epochy Ľudovíta XIV., povie, že Francúzi sú stvorení na to, aby poslúchali, víťazili a pestovali umenia. Iný, kto pozná iba pamäti o prvých rokoch vlády Ľudovíta XV. nájde v našom národe iba ochabnutosť, veľký hlad po bohatstve a nezáujem o všetko ostatné.                 Dnešní Španieli už nie sú Španielmi z čias vlády Karola V., ale o niekoľko rokov nimi znova môžu byť. Angličania už nie sú fanatici z čias Cromwella, takisto ako mnísi a monsignori z Ríma nie sú Scipiónmi. Neviem, či by dnešní Švédi boli schopní postaviť armádu, akú mali za Karola XII. I o človeku sa povie: vtedy bol odvážny. Hovoriac o národe, treba povedať: takým sa zdal za tej vlády v tých časoch.“                                                   

VOLTAIRE: Vláda Karola XII. / Storočie Ľudovíta XIV. (Bratislava: Tatran ST, 1988, s. 10-11) 

 Text č. 31                 „Bolo to už dávno, čo sme mohli pokladať kresťanskú Európu (okrem Ruska) za akúsi veľkú republiku rozdelenú na niekoľko štátov – jedny monarchistické, iné konštitučné, aristokratické, demokratické, no všetky vo vzájomnom súlade, hoc rozdelené do niekoľkých siekt mali rovnakú podstatu viery, hlásili sa k rovnakým zásadám štátneho práva a politiky, ktoré nepoznali v iných častiach sveta. Pre tieto zásady európske národy nezotročujú svojich väzňov, vážia si vyslancov svojich nepriateľov, spoločne sa uznášajú na dominujúcom postavení a na niektorých právach panovníkov – kráľov a iných menších vladárov – a zhodnú sa najmä v rozumnej politike, že udržiavajú medzi sebou, nakoľko je to možné, mocenskú rovnováhu a neprestávajú vyjednávať dokonca ani vo vojne, vydržiavajú si vyslancov a menej počestných zvedov, ktorí môžu upovedomiť všetky dvory o úmysloch jedného z nich, vyhlásiť neraz poplach v Európe a chrániť najslabších pred vpádom, ktorý je najsilnejší vždy hotový podniknúť.“                                                         

VOLTAIRE: Vláda Karola XII. / Storočie Ľudovíta XIV. (Bratislava: Tatran ST, 1988, s. 152)  

          Text č. 32                 „Najpôsobivejšie sú, domnievam sa, pasáže o psychológii vojny, mentalite veliteľov i obyčajných žoldnierov, každodenné „hrôzy vojny“. Veď čo sa dozvieme v syntézach, ktoré popisujú diplomatické rokovania a šachovnicové posuny armád, napríklad o hygiene vojenských táborov, hrôzach podzemnej vojny v mínových podkopoch, nekonečne pomalých pochodoch po zlých cestách, o pohnútkach rabujúcich žoldnierov, nikdy nekončiacich ťažkostiach so zásobovaním a pod.? Domnievam sa, že v sprítomnení tejto únavnej tváre vojny, plazivej biedy, ktorú šírila veľká armáda systematicky vyjedajúca široké okolie svojej trasy, je Englund najsilnejší ... Nie „hviezdne chvíle“ bitiek – ostatne vzácnych a často nechcených, pretože drahú armádu bolo treba šetriť – ale bežné choroby, hlad a najmä táborové epidémie požrali väčšinu mužov vrhnutých nedobrovoľne na nemecké bojisko.                 Englundova metóda má však svoje úskalia. Autor nepohrdne žiadnou historkou, hoci sú jej zdroje pochybné, a niekedy sa tak pohybuje na samej hranici kritickosti ... Englund píše nielen historické dielo, chce písať literatúru (boli doby, keď sa to považovalo za historikovu povinnosť), a tá musí mať svojich hrdinov ...                ... Jeho rehabilitácia literárnej zložky historikovho písania vychádza z presvedčenia, že mnoho „dôležitých zistení zapadlo, pretože boli napísané tak dreveným jazykom, že ich prečítalo nanajvýš tridsať ľudí ..., počítajúc v to úradných oponentov a rodičov autora“. Englund ale stanovuje medze toho, čo ešte historik smie: pripúšťa špekuláciu založenú na analogických prameňoch, odmieta fikciu“.                                                                                      

HOJDA, Zdeněk: Doslov (Englund, Peter: Nepokojná léta. Historie   třicetileté války. Praha: NLN, 2000, s. 639- 640)                                                                  

Text č. 33                 „Úvahy o možnosti vystopovať históriu ľudstva pomocou genetickej informácie sú založené na fakte, že sme všetci príslušníkmi toho istého živočíšneho druhu Homo sapiens, teda existuje medzi nami vysoká miera genetickej príbuznosti, hoci sa v niektorých špecifických detailoch líšime. Podobnosť je založená na fakte, že všetko dnešné ľudstvo pochádza z jednej malej populácie ľudí žijúcich v Afrike pred maximálne 130 tisíc rokmi. Kvôli krutým podmienkam doby ľadovej sa táto populácia kedysi zmenšila na iba 10 tisíc indivíduí. Čo redukovalo počet prítomných genetických variácií natoľko, že sa dá obrazne  hovoriť o „hrdle fľaše“, ktorým ľudstvo v minulosti prešlo. Keď pred 125 tisíc rokmi nastúpilo globálne oteplenie, táto zvyšná populácia expandovala. Jej potomkovia sa rozptýlili po africkom kontinente a čoskoro sa prvý Homo sapiens objavil v Európe, Ázii a neskoršie i na americkom kontinente. Všetky dovtedy existujúce ľudské druhy ako napríklad európsky Homo neanderthalensis boli postupne úplne nahradené druhom Homo sapiens a ničím neprispeli ku genómu súčasného ľudstva.“     

MITHEN, Steven: Konec doby ledové.   (Dějiny lidstva od r. 20 000 do r. 5000 př. Kř.)(Praha: BB/art s.r.o., 2006, s.221-222)       

           Text č. 34                 „Krátko po roku 20 000 pr. Kr. začína pomalý a nenápadný nástup globálneho oteplenia, ktoré sa prejavuje častejšími výkyvmi teplôt i väčším množstvom zrážok. Okolo roku 15 000 pr. Kr. začína ľadovec ustupovať, okolo roku 12 000 nastupuje obdobie kolísania klímy, kedy sa dramatické vzostupy teplôt a zrážok striedajú s obdobiami sucha a chladu. Krátko po r. 10 000 pr. Kr. sa globálne oteplenie zrýchľuje, doba ľadová definitívne končí, čo naštartúva prevratné zmeny v spôsobe života ľudských tlúp.                Okolo roku 5 000 pr. Kr. zisťujeme, že sa väčšina vtedajšej ľudskej populácie živí poľnohospodárstvom. Človek už vyšľachtil celý rad rastlín, domestikoval niektoré druhy zvierat. Poľnohospodárstvo umožnilo vznik trvalých sídel, dedín, miest, kde sú tamojšie komunity schopné uživiť i špecializované profesie remeselníkov, ale i kastu vládcov a kňazov. Vtedajší človek sa už od súčasného prakticky nijako nelíši ...                Z obdobia medzi rokmi 20 000 a 5 000 pr. Kr. žiaľ nie sú k dispozícii žiadne kroniky ani denníky, ktoré by nám pohodlne predstavili, ako ľudia tej doby žili a svedkami ktorých udalostí sa stali. K vzniku miest, obchodu a remesiel muselo dôjsť ešte pred vznikom písma. A tak sa musí dnešný paleohistorik hrabať nie v písaných záznamoch, ale v hromadách odpadkov, ktoré po sebe vtedajší ľudia zanechali, ľudia, ktorých mená a identitu nebudeme nikdy poznať...“                                                              

MITHEN, Steven: Konec doby ledové.  (Dějiny lidstva od r. 20 000 do r. 5000 př. Kr). (Praha: BB/art s.r.o., 2006, s. 18-19) 

 Text č. 35               „História ľudstva sa začína písať niekedy okolo r. 50 000 pr. Kr., možno už 100 000 pr. Kr., ale určite nie skôr. Vznik človeka a začiatok jeho vývoja siaha do minulosti oveľa ďalej: od vzniku života na Zemi dodnes uplynulo najmenej 3 miliardy rokov a 6 miliónov od oddelenia vývojovej línie človeka od šimpanza. História, dejiny, ako vedomá reakcia na kumuláciu udalostí, je záležitosť pomerne mladá. Až do doby pred asi 20 tisíc rokmi sa toho udialo len málo. Ľudia proste len generáciu po generácii pokračovali v spôsobe života lovcov-zberačov, aký viedli už ich predkovia milióny rokov. Žili v malých tlupách, ktoré sa neustále presúvali, nikde sa neusadzovali natrvalo. Z tej doby sa zachovalo pár jaskynných malieb, pár skutočne pekných loveckých zbraní, ale žiadne známky prevratných zmien, ktorých výsledkom by bol posun k súčasnému spôsobu života, nič, čo by ovplyvnilo beh dejín.                       Potom ale prišlo obdobie okolo roku 15 000 pr. Kr., úžasné, prelomové obdobie, kedy sa ľudia začínajú živiť poľnohospodárstvom, obdobie vzniku stálych sídel, obdobie zrodu civilizácie.              V roku 5 000 pr. Kr. sú už základy súčasného sveta položené a nič, čo prišlo potom – antika, priemyselná revolúcia, atómový vek, zrod internetu – sa tomuto zlomu nemalo rovnať významom. Ak obdobie okolo roku 50 000 pr. Kr. označujeme za dobu vzniku histórie ľudstva, potom je časový úsek od roku 20 000 do doby asi 5 000 pr. Kr. dobou jej dozrievania, dospievania, formovania.“                                                              

MITHEN, Steven: Konec doby ledové. (Praha: BB/art s.r.o., 2006, s. 17)         

        Text č. 36               „Je zrejmé, že naša civilizácia trpí chorobou, ktorú, ako sa zdá, nedokážeme pochopiť ani vyliečiť. Jej symptómy sa prejavovali v priebehu histórie a hrali v jej utváraní dôležitú úlohu, ale proti nej stáli regeneratívne sily – vízie krásy, spravodlivosti a poznania. Konflikty medzi ničivými a kladnými silami života, medzi morbiditou a zdravím, vytvorili určitú dialektiku, z ktorej sa vynorili nové sociálne systémy a ideológie. Mohli by sme povedať, že morbidita vytvorila kompenzačné reakcie – civilizačné sily, ktoré sa zamerali na posilňovanie života.                   Ľudské ašpirácie vždy smerovali k utópii – a zatiaľ sa rodili deti, objavovali sa nové generácie, ktoré tvorili a zažívali lepší život alebo sa aspoň podieľali na pohybe, ktorý k nemu smeroval. Teraz je po prvýkrát v histórii budúcnosť v stávke: sme na jednej strane schopní do značnej miery život uľahčiť, ale na druhej strane by sme ho dokázali i poškodiť alebo dokonca zničiť. Ľudské vedomosti a technológie môžu slúžiť ľudským snom, ale i nočným morám. Tak to bolo vždy, ale teraz si technológie po prvýkrát v dejinách osvojila arogancia totálnej moci – jej ničivá schopnosť nepozná obmedzenie ani hranice a zasahuje celú planétu a biosféru. Upínali sme sa k pokroku technológie a tešili sa z jeho produktívnych možností, ale teraz s hrôzou zisťujeme, že vie slúžiť i patologickým ničivým silám.“                                                                                                                    

FRANKL, George: Archeologie mysli (Praha: Portál, 2003, s.9)   

 Text č. 37                                          „Ak majú všetky ľudské kultúry, spoločnosti a civilizácie niečo spoločné, potom je to skutočnosť, že všetky sú produktom ľudskej mysle. Vyzerá to síce ako tautológia, pretože neexistuje kultúra bez ducha ani spoločnosť bez kultúry, ale je to pravda, na ktorú máme tendenciu neustále zabúdať. Domnievame sa, že sociálne správanie závisí na vonkajších okolnostiach a považujeme sa za obete „objektívnej reality“. Ale akékoľvek štúdium ľudskej sociálnej reality, jej vonkajších podmienok i našich reakcií sa nevyhne poznaniu, že tieto okolnosti vytvára – väčšinou nevedomky – ľudstvo, ktoré je teda závislé na podmienkach vytvorených ním samým (...)                  Civilizáciu tvorí súhrn biofyzikálnych objektov a energií, ktoré slúžia k objektivizácii významov, hodnôt a noriem. Kráľov, pápežov, generálov, vedcov, robotníkov, roľníkov, obchodníkov, zločincov, hrdinov, svätcov atď. nemožno fyzicky ani biologicky popísať ako ľudské organizmy svojho druhu. Všetky tieto a tisíce iných „významov“ nadradil nad biologické organizmy sociokultúrny svet, kde skupiny a osoby fungujú len ako fyzické objekty a biologické organizmy, ale predovšetkým ako mysliacej ľudskej osobnosti, ako predstavitelia, tvorcovia a nositelia symbolických významov a hodnôt. Tu by som parafrázoval Johna Locka: „V spoločnosti nie j nič, čo nie je tiež v mysliach jej členov“. Alebo Sorokinov postreh: „Každá sociálna skupina je vybudovaná okolo súboru kultúrnych významov, ktoré sú jej srdcom a dušou, jej jednotiacim putom a zmyslom jej inteligencie“.                                                                

FRANKL, George: Archeologie mysli (Praha: Portál, 2003, s. 11-12)          

       Text č. 38                 „Náboženská hodnota vložená do malého kola ho premení v posvätný totem: dva preložené koly predstavujú symbol kríža a s kúskom látky na kole máme národnú vlajku – objekt, za ktorý sa obetuje život. Je teda zrejmé, že ľudskú činnosť a štruktúru spoločnosti prestupujú hodnoty, symboly, mýty a idey.                                                                     Antropologické výskumy ukázali, že mýty, ktoré majú hlavné slovo v danej kultúre, majú rozhodujúci vplyv na vedomie a úsudky jej členov. Immanuel Kant, pravdepodobne najväčší filozof západného sveta od Platónových čias, ukázal na poli epistemiológie, t. j. filozofického skúmania poznania, že ľudia nevnímajú skutočnosť ako takú, ako by to bola vec o sebe, ale že ich vnímanie podmieňujú apriórne idey, ku ktorým patria kategórie času a priestoru, príčinnosti, hmoty a množstva. Psychoanalýza pridala ku Kantovým kategóriám novú dimenziu, keď ukázala význam nevedomých determinánt, ako sú komplexy, fixácie a fantázie, ktoré ovplyvňujú ľudské vnímanie a úsudky. Na sociokultúrnej úrovni musíme uznať účinok mýtov – kolektívnych fantázií, ktoré zdieľajú členovia danej kultúry – na vnímaní reality, na úsudok i správanie. Možno povedať, že kultúra je verejné vyjadrenie individuálnych súkromných fantázií. Umožňuje spoločnú katarziu, a preto pôsobí aj ako vzájomné puto medzi jedincami, ktorým poskytuje pocit identity. Kultúra možno poskytuje svojim členom predovšetkým bezpečie zhody spôsobu vnímania, hodnotenia a výkladu javov. Ani ako jedinci, ani ako členovia spoločnosti ľudia neprežívajú realitu ako takú, aká je, ale tak, ako ju vnímajú. Vnímaná realita je presiaknutá mýtmi a symbolmi zdieľanými celou kultúrou alebo – v zložitejších spoločnostiach – členmi rozmanitých subkultúr.“                                   

FRANKL, George: Archeologie mysli (Praha: Portál, 2003, s. 13-14)   

 Text č. 39                 „Najbližším susedom tohto žánru je dejepisectvo, kde sa stretávame s ozdobne vypracovaným rozprávaním, častými opismi krajín alebo bitiek. Okrem toho sa medzi ne povkladajú reči k ľudu a povzbudzujúce príhovory k vojakom; pravda, v nich autor túži docieliť určitú plynulosť, vyrovnaný rečový prúd a nejde mu o náš vzletný a priebojný štýl.                Výrečnosť, ktorej podobu tu hľadáme, treba držať ďaleko od štýlu historikov a približne rovnako ďaleko od básnikov...“                                                                                           

MARCUS TULLIUS CICERO: Rečník (Bratislava: Tatran, 1982, s. 27)  

 Text č. 40                 „Nech pozná tiež dejiny a chronológiu pamätihodných udalostí dávnoveku, prirodzene, predovšetkým históriu nášho mesta, no takisto dejiny panujúcich národov a chýrnych kráľov. Námahu nám v tomto smere uľahčila práca nášho milého Attica. Tomu sa podarilo sústrediť do jedinej knižky históriu siedmich storočí, pričom rešpektuje chronológiu a udáva dátumy. Veď čo je jeden ľudský vek, ak sa v ňom neprelína pamiatka na dávne udalosti so životom predchádzajúcej generácie? Pripomínať dávnu minulosť a ciovať z nej príklady je prostriedok, ktorý vyvoláva úžasné potešenie a dodáva reči ráz spoľahlivosti a hodnovernosti.“                                                           

 MARCUS TULLIUS CICERO: Rečník (Bratislava: Tatran, 1982, s. 27)       

   Text č. 41 Historik k problematike historického bádania, k vzťahu faktov minulosti a historických faktov:          „Je však nutné priznať, že kronikár, ktorý zaznamenáva udalosti minulého obdobia, má výhodu v tom, že sa môže oprieť o zásobu rukopisného literárneho materiálu – o záznamy priateľov, súperov i nepriateľov, ktoré sa vzájomne zdravo korigujú a poskytujú tiež najlepší výklad skutočných pohnútok konajúcich osôb v priebehu udalostí tak, ako sa vyvíjali. Herec zabraný do svojej roly nevidí mimo svetelný kruh, v ktorom stojí. Zrak mu oslabuje dym a prach akcie. Zato divák, ktorý sa pozerá na dejisko zo vzdialenejšieho a vyvýšeného miesta, možno nevidí tak zreteľne obrysy jednotlivostí, ale všetko, čo sa deje, vníma jedným razom. Azda sa to zdá paradoxné, ale na podklade súdobého svedectva môže spisovateľ neskoršieho obdobia dôjsť k pravde rovnako spoľahlivo ako ľudia, ktorí onú dobu prežívali ...“  (1847)                                                                                              

WILLIAM H. PRESCOTT: Dějiny dobytí Peru  (Praha: Panorama, 1980, s. 12)  

Text č. 42          „Ľudská pamäť a dejiny nie sú synonymá a dokonca sa často stavajú proti sebe: Pamäť je život, ktorý vždy nesú skupiny živých, a práve preto je v neustálom vývoji, otvorená dialektike spomienky a zabudnutia; s ohľadom na svoje postupné deformácie je pamäť nevedomá, vydaná každému použitiu a zneužitiu, schopná dlhých období skrytosti a náhlych znovuoživení. História j vždy problematickou a neúplnou rekonštrukciou toho, čo už nie je. Pamäť je fenoménom vždy aktuálnym, iba prežívaným vo večnej prítomnosti; história je zobrazením minulosti. Pretože je citová a čarovná, pamäť sa znáša iba s tými detailmi, ktoré jej vyhovujú; živí sa spomienkami, ktoré sú nejasné, rozporné, všeobecné alebo nestále, konkrétne alebo symbolické, je náchylná ku všetkým prenosom, zastieraniu, škrtaniu alebo projekciám. História ako úkon intelektuálny a profanujúci vyžaduje analýzu a kritickú rozpravu. Pamäť usadzuje spomienku v posvätne, história ju z nej vyháňa a vždy ju prevádza do prózy.“                                                                                                                         

PIERRE NORRA  (cit.  Miloš Havelka v doslove ku knihe Aleny Wagnerovej   Neodsunuté vzpomínky / Česká zkušenost pohraničí, Praha 2000, s. 227-228) 

  Text č. 43          „S ohľadom na dominujúci historický výklad (...) môžu mať pamätníci celkom prirodzený dojem, že mnohé z toho, čo je súčasťou oficiálnych dejín, sa v skutočnosti odohrávalo „úplne inak“ a že snaha o čisto objektívne líčenie ich okráda o ich zážitky, že historická veda sa usiluje opanovať ich pamäť  a historici menia jedinečnosť životných osudov v holý  ornament na objektivite udalostí, v lepšom prípade v ich ilustrácii. Oblasť historického mikrosveta – biografie jednotlivcov, jedinečnosť udalostí na miestnej úrovni i zvláštnosti foriem každodenného života, regionálne odlišnosti v spôsoboch súžitia, rôzna povaha medziľudských vzťahov i zvláštnosti v komunikácii etnických skupín – je tak, napriek všetkej svojej aktívnosti, relatívnej priehľadnosti, ľudskú blízkosť a zmysluplnosť, vydávaná do područia abstraktných princípov. Zostáva preto v tieni oveľa menej priehľadných, oveľa statickejších, z hľadiska života nezaujímavých, ľudsky cudzejších a ďaleko nevypočítateľnejších historických a spoločenských makroštruktúr.                (...) Teda nie nezaujatý popis a objektívny výklad udalostí, ale skutočnosť, ako si ľudia udalosti pamätajú a ako sa medzi nimi tieto udalosti tradujú, má zásadný vplyv na vznik kultúrnej a etnickej rozdielnosti, kde sa tvoria stereotypy vo vnímaní vlastného národa i v hodnotení tých druhých, kde sa udržujú národné animozity a kde tiež prežívajú etnické, sociálne, politické i skupinové napätia. Ide o viac-menej známy fakt, že napr. Francúzi si tie isté udalosti pamätajú odlišne než Nemci, Poliaci výrazne inak než Rusi, že katolíci v tých istých udalostiach nachádzajú niečo iné než protestanti a Česi to isté hodnotia opačne než sudetskí Nemci alebo Slováci.“                                                      

MILOŠ HAVELKA: Pamět a dějiny (v doslove ku knihe Aleny Wagnerovej Neodsunuté vzpomínky / Česká zkušenost pohraničí, Praha 2000, s. 229-231) 

    Text č. 44 „Už samotný výber faktov minulosti a ich štrukturalizácia vo vedeckej štúdii podáva výpovednú hodnotu o danom historickom jave. Tým dostáva každá výpoveď o historickej skutočnosti rozmer subjektívneho odrazu historickej skutočnosti. Prítomnosť subjektívneho v každom vytváranom obraze dejín je dôkaz hodnotenia dejín, ktorého sa historik, vedome či nevedome, sústavne dopúšťa. Táto subjektívna stránka historického obrazu je príčinou toho, že naše názory na historickú skutočnosť sa niekedy zásadne rozchádzajú“. (...) „Označenie historického javu za pozitívny či negatívny nesmie vychádzať zo súčasného, o historickú skúsenosť bohatšieho poznania, ale z konfrontácie s historickou dobou, v ktorej daný historický fenomén vznikol a vyvíjal sa“. 

VLADIMÍR VARINSKÝ: Niektoré metodologické a metodické problémy výskumu a výučby národných dejín po roku 1945. In: Zborník z celoslovenskej konferencie učiteľov o vyučovaní dejepisu. Banská Bystrica: MC, 1995, s. 60-61.  

 Text č. 45 Uvažovanie per negatio má obvykle veľký motivačný účinok pre poznávanie práce detí, pretože ukazuje samozrejmé ako nesamozrejmé. Ide o hľadanie určitej kauzality, o rozlíšenie vzťahov kauzálnych a podmienkových atď.  Napr. na otázku: „Prečo Napoleon zvíťazil pri Moskve?“ – môžeme dostať mnoho špekulatívnych predstáv. Pri ich spochybňovaní však vždy musíme zapojiť poznatky o pomere síl V Európe, o ekonomickej váhe jednotlivých činiteľov vývoja v Európe na začiatku 19. storočia, dokladať argumentmi pravdepodobnú reakciu ďalších krajín, dopad na vývoj vnútri samotného Francúzska a pod. Ľahšie tak zistíme aj slabé miesta v uvažovaní žiakov (napr. vytrhávanie historických udalostí zo širšieho kontextu, vnímanie týchto udalostí ako „akčného filmu“  alebo preceňovanie úlohy jednotlivých osobností).  

ŠTECH, S.: Vzdělávací programy mají umožnit poznání aneb Brána mysli otevřená.

In: Brána muzea otevřená (ed. Alexandra Brabcová). Praha: Nadace Open Society Fund, 2003, s. 78. 

  Text č. 46 Vyhláška MŠ SR č. 510 / 2004 (projekt Maturita 2005).                Charakteristika úloh podľa vyhlášky je nasledovná: Úloha č. 1: Úloha je zameraná na vedomosti a porozumenie. V úlohe je presne určený pojem, fakt, definícia, historický jav alebo proces, o ktorom má žiak preukázať svoje vedomosti, a je určená učebná pomôcka i spôsob práce s ňou, napr. historická mapa a opis, čo má žiak urobiť (prevláda forma monológu). Úloha č. 2: Úloha je zameraná na aplikáciu a analýzu. V úlohe sa presne definuje, čo sa od žiaka očakáva, napr. klasifikovať historické udalosti, porovnať dva alebo viac historických javov alebo procesov a pod. K úlohe je určená aj učebná pomôcka (historická mapa, historický prameň, graf, karikatúra a pod.) a opis, čo má žiak urobiť (prevláda forma dialógu s členmi predmetovej maturitnej komisie). Úloha č. 3: Úloha je zameraná na syntézu historických javov, procesov a udalostí. Od žiaka sa požaduje kritické posúdenie uvedených historických obsahov a preukázanie schopnosti zovšeobecňovať a zaujať hodnotiace postoje k minulosti. Žiak má preukázať schopnosť pracovať s historickými prameňmi, zručnosti orientovania sa v čase a priestore.

       Text č. 47 Historik k zvláštnemu charakteru 20. storočia:  „20. storočie bolo predovšetkým dobou obrovských protikladov a extrémov, bolo storočím dvoch tvárí: dovtedy nikdy toľko ľudí súčasne nežilo tak dobre a tak plnohodnotne a dovtedy nikdy ich toľko v rovnakej dobe neprežívalo také utrpenie, ako medzi rokmi 1901 a 2000. Práve vtedy prešiel vývoj ľudstva a planéty Zem prenikavejšími zmenami než za celých tisíc rokov. Vedecké poznanie a technický pokrok v priebehu 20. storočia dosiahli väčší počet prevratných objavov a zistení než za celú dovtedajšiu existenciu ľudstva. Ich zavádzanie do praxe bolo tak rýchle, že menili spôsob života doslova pred očami: zatiaľ čo v roku 1900 ešte človek nedokázal postaviť lietajúci stroj, ktorý by mu umožnil prekonávať väčšie vzdialenosti, o polstoročie neskôr už bol schopný vypustiť umelú družicu okolo Zeme a za ďalších pár rokov dokonca pristál na Mesiaci. Začiatkom storočia trvalo týždne, než dorazila pošta z jedného konca sveta na druhý; keď končil rok 2000, mali ľudia k dispozícii technické zariadenia, ktoré im umožňovali okamžité spojenie s ktoroukoľvek časťou planéty. Ak na prelome 19. a 20. storočia umierali státisíce ľudí beznádejne na následky zranení či nákazlivých chorôb, dokázali vedci počas nasledujúcich rokov vyvinúť také lieky, ktoré nebezpečenstvo mnohých chorôb znížili na minimum: vďaka nim sú lekári schopní zachrániť životy i v tých prípadoch, ktoré v minulosti považovali za celkom stratené.Na druhej strane zrejme dovtedy nikdy v ľudských dejinách nepanovala taká neúcta k životu človeka, ako tomu bolo v 20. storočí. I v predchádzajúcich etapách ľudia viedli vojny a zabíjali sa v mene vznešených ideálov alebo celkom otvorene len kvôli bohatstvu, peniazom či pôde. Ale nikdy predtým nezriaďovali továrne na smrť, v ktorých boli iní ľudia likvidovaní s využitím vedeckých metód v masovom meradle. A nebolo náhodou, že jedným z produktov 20. storočia je tiež slovo genocída, ktoré označuje plánovité a zámerné hubenie celých skupín osôb, odlišujúcich sa od druhých buď jazykom alebo vzhľadom či náboženstvom, prípadne všetkým dohromady. Taká bola druhá tvár 20. storočia.“                                                                                     J

IŘÍ PERNES: 20. století – jaké opravdu bylo? ( In: Flegl, V. a kol.: 20. století / Fakta, fakta, fakta.                                                                                     Praha: Albatros, 2001, s. 6-7)   

Text č. 48 „Cestopisy sú v istom zmysle klasickým historickým prameňom ako pre literatúru faktu, tak pre oblasť histórie každodenného života. Cestovateľa na cestách nezaujíma to, čo vidí doma – iba nové alebo iné veci, zvláštne. A tak čo cestovateľ – spisovateľ, to iný pohľad na život, na ľudí, na veci, javy, politické udalosti, ale aj na problémy každodenného života. A keď potom z cestopisov dáte dokopy takéto svojské pohľady sústredené na jedno a to isté územie, ako je napr. Slovensko, skoro za tisícročné obdobie...“  

Ján Tibenský v predslove ku knihe Slovensko očami Európy 900-1850  

Text č. 49 „Našou úlohou nie je hovoriť o tom, čím múzeum bolo alebo je, ale o tom, ako vidieť múzeum ako schránku a ako odstrániť všetky jej štyri steny ... Znamená to veľké riziká, ale je nutné ich podstúpiť. Neuvedomujeme si dostatočne schopnosť kultúrnych subjektov v tejto krajine byť vynaliezaví v rámci vlastných komunít ... Potrebujeme nájsť cesty, ako presiahnuť hranice našich stránok, našich múzeí, a preniknúť z múzea do komunity.“                                                                                                                                    

Judith Jedlicka (Museum and Community Initiative) 

   Text č. 50 „Jestvujú určité vedomosti, ktoré možno získať výhradne prostredníctvom štúdia predmetov, a sú tiež mnohé veci, ktoré môžeme študovať pomocou predmetov ďaleko lepšie než inými spôsobmi. Veľkým prínosom objektového učenia je to, že človek sa týmto spôsobom oveľa lepšie naučí úcte k predmetom, ktoré ho v jeho bežnom živote obklopujú. Predmety vytvárajú náš svet a sú pre jeho chápanie rovnako dôležité ako náš jazyk.“                                                        

Gail Durbin, Susan Morris, Sue Wilkinson, Learning from Objects, 1990