Z histórie katedry

prof. PhDr. Eduard Gombala, CSc. (1932)

Rodák z Detvianskej Huty, literárny vedec, básnik a vysokoškolský pedagóg. Gymnaziálne štúdium absolvoval v Malackách a v Lučenci, v rokoch 1953 – 1957 pokračoval v štúdiu slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský profesor v Púchove a v Žiline, ako asistent na Pedagogickom inštitúte v Martine a od roku 1965 na Pedagogickej fakulte, neskôr na Fakulte humanitných vied (dnešnej Filozofickej fakulte) Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Svoju akademické kariéru zavŕšil ako emeritný profesor na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Vo svojej vedeckej činnosti sa venoval najmä literárnej histórii, dejinám a poetike slovenskej literatúry 19. storočia (najmä obdobiu národného obrodenia) a prejavom kresťanského myslenia v slovenskej literatúre. Z jeho bohatej publikačnej činnosti možno pripomenúť monografiu o Viliamovi Paulínym-Tóthovi (1975) a Petrovi Tomkuljakovi (1994), spoluautorstvo s kolegom prof. PhDr. Ivanom Plintovičom, CSc., na učebnici Teória literatúry pre gymnáziá a stredné školy (1974).K dvojici kolegov sa pridal tretí kolega profesor Ján Findra a v spoluautorstve vydali Slovník literárnovedných termínov (1979). Eduard Gombala napísal množstvo vedeckých štúdií, ktoré publikoval v časopise Slovenská literatúra alebo Slovenské pohľady, je tiež autorombásnických zbierok Čierny drozd (1986), Veniec pre Hviezdoslava (2002), Príbehy a príhody, osudy a údely (2012).

prof. Milan Jurčo, CSc. (1931 – 2012)

Milan Jurčo Glina pochádzal z Východnej, obchodnú akadémiu navštevoval v Košiciach a Bratislave, kde v rokoch 1952 – 1958 absolvoval aj vysokoškolské štúdium. Pôsobil ako učiteľ v Ružomberku a neskôr v Banskej Bystrici, najskôr ako asistent na Vysokej škole pedagogickej, neskôr ako vedúci literárnej redakcie Slovenského rozhlasu, štúdio Banská Bystrica, potom ako referent Krajskej organizácie pre rozvoj techniky v Banskej Bystrici. Po zmene politickej situácie sa v roku 1990 vrátil na banskobystrickú vysokoškolskú pôdu, zomrel v Banskej Bystrici v roku 2012. Za svoju činnosti získal viacero ocenení, v roku 1997 Cenu rektora UMB, v roku 1999 Veľkú zlatú medailu UMB, v roku 2000 Cenu Trojruža a v roku 2008 Prémiu Literárneho fondu.
V čase rozhlasového pôsobenia v 60. rokoch publikoval množstvo divadelných, knižných i filmových recenzií, písal pásma, fejtóny a poviedky. Neskôr pribudli úvahy, eseje, cestopisné rozprávania, nekrológ, rozhovory a pásma. Doménou jeho vedeckého skúmania bola oblasť literatúry pre deti a mládež, literatúra faktu, literárna kritika a esejistika a osobitne aj problematika rozhlasových žánrov. Dodnes môžeme čítať jeho skvelú literárnovednú prácu Dielo Ľuda Zúbka (1985) či Návrat prozaičky Jaroslavy Blažkovej (1992). V roku 1997 vydal zbierku štúdií a reflexií, interpretačných esejí a kritických interpretácií pod názvom Dotyky a prieniky ‒ nad textami diel literatúry pre deti a mládež. V roku 2000 mu vyšla monografia Paradoxný svet literatúry faktu a v roku 2006 zbierka štúdií  o slovenských spisovateľoch Z prelomu storočí, z rozhrania žánrov.

Dr. h. c. prof. Dr. Michal Harpáň (1944)

Michal Harpáň sa narodil v Kysáči, kde vychodil aj základnú školu. V Novom Sade strávil svoje gymnaziálne štúdium, ako aj štúdium juhoslovanských literatúr na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, na ktorej od roku 1969 pôsobí – najskôr ako asistent, neskôr docent a profesor. Slovenskú literatúru a teóriu literatúry prednáša alebo prednášal aj na iných univerzitách, napríklad na Univerzite v Belehrade, Vysokej škole pedagogickej v Segedíne či Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V rokoch 1974 – 1981 bol tiež šéfredaktorom časopisu Nový život.
Michal Harpáň je významným predstaviteľom modernej literárnej vedy, ktorý poukázal na hodnoty slovenskej dolnozemskej literatúry, v kritickej činnosti ovplyvňoval jej vývoj a nástup novej generácie. Kritiky a literárne recenzie o tejto problematike zhrnul do knihy Priestory imaginácie (1974) a Kritické komentáre (1978). Je autorom prác Poézia a poetika Michala Babinku (1980) a O Paľovi Bohušovi (1998), monografie Teória literatúry (1986) a iných. Vo viacerých ďalších knižných prácach a štúdiách sleduje vývinový oblúk slovenskej  vojvodinskej literatúry a chronológiu tohto vývinu. Sústreďuje sa aj na typologické otázky tvorby popredných osobností slovenskej dolnozemskej prózy. Z ďalších jeho kníh možno uviesť: Hlboké koľaje – antológia prózy juhoslovanských Slovákov (1988), Premeny rozprávania (1990), Zápas o identitu (2000), Texty a kontexty (2004), Literárne paradigmy (2004). Zostavil niekoľko antólogií a výberov (Rodisko hmiel, P. Bohuš, J. Labáth a pod.). Venuje sa tiež prekladu slovenskej prózy do srbčiny.

PhDr. Ján Homolka, CSc.

Odborník na literárnu históriu, svetovú literatúru so zameraním na francúzsku literatúru a didaktiku literatúry.

prof. PhDr. Zuzana Hurtajová, CSc. (1950)

Po skončení vysokoškolského štúdia slovenského a anglického jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974) pracovala ako stredoškolská profesorka na Gymnáziu Párovská ul. v Nitre (1974 – 1978). V ďalších rokoch prednášala a viedla semináre na katedrách slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (1978 – 2009), na Univerzite sv. Cyrila  Metoda v Trnave (2009 – 2012) a pôsobila aj ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade v Srbsku (1999 – 2003, 2005 – 2009). Od vysokoškolských štúdií sa venuje výskumu staršej slovenskej literatúry, teórii prekladu starších literárnych textov a prekladom i analýze zábavnej prózy staršej európskej proveniencie vydávanej v minulých storočiach v slovenskom uhorskom prostredí ako populárne čítanie. Výsledkom jej vedecko-výskumných a popularizačných aktivít sú okrem štúdií a odborných článkov knižné publikácie Utešené, zábavné, ale i príkladné rytierske príbehy (Bratislava, Tatran 1980), Doktor Faust (Bratislava, Tatran 1985), Kratochvíľne, úsmevné, ale i príkladné šibalské príbehy (Bratislava, Tatran 1988), Život, skutky a rozhovory ohavného Ezopa, ktorý bol znamenitý mudrc a vychýrený bájkar, a čo všetko kratochvíľne navyčíňal  (Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1997), Kratochvíľna história o krásnej panne Magelone z Neapola, kráľovskej dcére, a o udatnom rytierovi Petrovi z Provensálska, synovi znamenitého grófa (Bratislava, Tatran 2008), Rytierske príbehy/Utešené, zábavné, ale aj podivné rytierske histórie (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum 2012) a Legendy v knižkách ľudového čítania v slovenskom uhorskom prostredí (Nitra, Garmond 2017).

Dr. h. c. prof. PhDr. Zdenko Kasáč, CSc. (1924 – 2017)

Rodák z Poltára a odchovanec gymnázií v Lučenci a Tisovci. V čase druhej svetovej vojny strávil dva roky na právnickej fakulte, ale v roku 1945 sa prihlásil na štúdium slovenského jazyka a literatúry, filozofie a francúzskeho jazyka a literatúry na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, ktoré úspešne ukončil v roku 1949. Na dva roky sa vrátil do rodného Poltára, kde pôsobil ako gymnaziálny profesor, neskôr bol riaditeľom strednej školy v Žarnovici. V roku 1955 prišiel do Banskej Bystrice a pôsobil ako školský inšpektor, v rokoch 1958 až 1990 prednášal slovenskú a svetovú literatúru 20. storočia na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, okrem rokov 1980 – 1982, keď pôsobil ako lektor slovenského jazyka na Inštitúte slovanských štúdií na univerzite v Štrasburgu. V roku 1968 získal akademický titul doktor filozofie a v roku 1969 sa habilitoval na docenta teórie a dejín slovenskej literatúry. V roku 1980 získal hodnosť profesora teórie a dejín slovenskej literatúry. 7. septembra 2004 mu bol udelený čestný titul doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela.
Publikoval desiatky recenzií, kritík, statí a štúdií o vychádzajúcich knihách, jeho vedecká práca sa sústredila najmä na poéziu protifašistického odboja, z čoho vzišla monografia Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 1945 (1974). Je spoluautorom Dejín slovenskej literatúry 5 (1984) a akademických syntéz Dejiny Slovenska 5 (1985), zostavovateľ Antológie slovenskej literatúry 20. storočia (1985), tvorca viacerých učebníc slovenskej literatúry pre SŠ a VŠ. Záujem o poznanie svetovej literatúry zúročil v literárnohistorickej monografii Svetová literatúra 20. storočia (1988, 2001).

doc. PaedDr. Ľubomír Kováčik, PhD. (1964 – 2014)

Ľubomír Kováčik pochádzal z Brezna, slovenský jazyka a literatúru a históriu vyštudoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici v rokoch 1982 – 1987. Tri školské roky strávil ako gymnaziálny profesor v Brezne, jeden v Banskej Bystrici. Od roku 1993 pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UMB, neskôr na Filozofickej fakulte UMB.
Venoval sa literárnej histórii, slovenskej literatúre 18. a 19. storočia (klasicizmus a romantizmus), teórii literatúry a predovšetkým poézii mesianizmu. Je autorom monografie Obraznosť v poézii slovenského romantizmu (1997), Mytologizmus v slovenskom literárnom romantizme (2003), Sakrálne v literatúre (2012). Je zostavovateľom básnického diela Jána Botta (2006) a Karola A. Modrániho (Básne a piesne,2010).

prof. PhDr. Kristína Krnová, CSc. (1952)

Rodáčka z Rimavskej Soboty absolvovala štúdium slovenského jazyka a literatúry a výtvarnej výchovu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Po krátkom pôsobení na Odbornom učilišti spojov v Banskej Bystrici nastúpila ako vysokoškolská učiteľka v polovici 70. rokov na KSJL, kde sa od literatúry pre deti a mládež cez dejiny českej literatúry dostala k vyučovaniu slovenskej literatúre 20. storočia (dejiny slovenskej medzivojnovej poézie, dejiny slovenskej medzivojnovej prózy, slovenská literatúra po r. 1945. Od roku 2016 pôsobí na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave.
Odbornú spôsobilosť na post vysokoškolskej učiteľky získala absolvovaním externej vedeckej ašpirantúry v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave (1984), kde pod vedením PhDr. Ivana Kusého, DrSc., obhájila prácu na tému Postavenie mladého človeka v poviedke 70. rokov; na docentku vo vednom odbore slovenská literatúra sa habilitovala v r. 1995 na FHV UMB obhajobou súboru štúdií Vývinové premeny modernej slovenskej prózy. Za vysokoškolskú profesorku bola vymenovaná v novembri 2011 po tom, čo r. 2010 absolvovala vymenúvacie konanie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Vo svojich vedecko-výskumných aktivitách korešponduje s problematikou, ktorú prednáša: od počiatočnej prevahy literárnokritického reflektovania súčasnej domácej a zahraničnej literatúry prešla k štúdiám, odborným publikáciám a monografiám zameraným na oblasť slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia (P. Karvaš, L. Ťažký, D. Mitana, L. Puškáš, A. Chudoba, I. Hudec, P. Jaroš, V. Mináč, A. Bednár). Z mnohých monografických a didaktických prác vyberáme: Prozaik Dušan Mitana (1995), Próza Ladislava Ťažkého v kontexte modernej slovenskej literatúry (1996), Poetika nonkonformnej vojnovej/povstaleckej prózy (2009), Kapitoly z dejín slovenskej literatúra druhej polovice 20. storočia (2009, 2014, 2015).

prof. PhDr. Viliam Marčok, CSc. (1935 – 2013)

Viliam Marčok sa narodil v Dubovej, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v rokoch 1954 až 1958 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Považskej Bystrici a od roku 1961 ako vysokoškolský pedagóg na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, no po roku 1968 musel pre svoje postoje pracovisko opustiť. V roku 1975 sa zamestnal v Slovenskom literárnom fonde, v rokoch 1989 až 1995 bol profesorom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Po básnických začiatkoch upriamil svoju pozornosť na literárnovedný výskum a folkloristiku, najmä rozvíjanie folklórnej tradície v tvorbe pre deti a mládež. Napísal viacero odborných štúdií z oblasti literárnej histórie, komparatistiky, historickej poetiky a súčasnej literatúry, ktoré publikoval v zborníkoch a literárnych časopisoch  ako Slovenská literatúra, Literárny týždenník, Slovenské pohľady, Romboid. Zomrel 7. mája 2013 v Bratislave. Z bohatej publikačnej činnosti Viliama Marčoka vyberáme Dejiny slovenskej literatúry III (2004, 2006), monografie O ľudovej próze (1978), Estetika a poetika ľudovej poézie (1980), Milan Rúfus (1985), Autori a ich svety (2006), V poschodovom labyrinte (2010) a v spoluautorstve vydanú monografiu Biele miesta v slovenskej literatúre (1991). Je tiež autorom básnických zbierok V čase odletov (1963) a Iba vtáci (1965).

prof. PhDr. Ivan Plintovič, CSc. (1923 – 1997)

Z rodnej Bodorovej (1923) odišiel študovať na gymnázium do Martina a slovenský jazyk a literatúru a históriu na Slovenskú univerzitu do Bratislavy. Pôsobenie v role stredoškolského učiteľa si vyskúšal na gymnáziu v Malackách, od roku 1951 až do svojej smrti (1997) pôsobil v Banskej Bystrici – najskôr ako učiteľ na pedagogickom gymnázium a potom ako riaditeľ jedenásťročnej strednej školy, po roku vo funkcii riaditeľa sa stal učiteľom na Vyššej pedagogickej škole, neskôr Pedagogickej fakulte UMB, kde bol aj vedúcim Katedry slovenského jazyka a literatúry.
Vedeckým zameraním Ivana Plintoviča bola teória a metodika vyučovania literatúry, medzivojnová literatúra, najmä nadrealizmus v slovenskej poézii, literárna kritika a esejistika a tiež editorská činnosť. Je autorom monografie Básnická tvorba Štefana Žáryho (1967), esejí Úvahy o lyrizovanej próze (1971), spoluautorom Teórie literatúry pre gymnáziá a stredné školy (1974) a Slovníka literárnovedných termínov (1979). Svojou činnosťou sa snažil prispievať k rozvoju amatérskeho umeleckého prednesu na Slovensku a k bohatému literárnemu životu.

PhDr. Ida Púchyová, CSc. (1941 – 2017)

Život Idy Púchyovej bol spojený so Zvolenom, v ktorom bývala, Bratislavou, v ktorej študovala, Banskou Bystricou a Ružomberkom, v ktorých pracovala, a Divínom, do ktorého sa pravidelne vracala za svojou milovanou rodinou. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenský jazyk a literatúru a latinčinu, bola stredoškolskou profesorkou na Gymnáziu vo Zvolene a začiatkom 70. rokov stala členkou kolektívu Katedry slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, v ktorom pôsobila do roku 2004. Niekoľko posledných rokov formovala aj študentov a študentky Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Svoje vedecké a pedagogické pôsobenie sústredila na slovenskú realistickú literatúru, osobitne básnické dielo P. O. Hviezdoslava, krátke prózy M. Kukučína a spiritualitu v poézii, a autorky slovenskej literatúry, najmä Boženu Slančíkovú Timravu, Ľudmilu Podjavorinskú a Margitu Figuli. Venovala sa tiež literárnej recenzistike a didaktike vyučovania slovenskej literatúry. Okrem niekoľkých časopisecky a zborníkovo publikovaných štúdií vydala aj monografiu Ideovo-estetické hodnoty románu Babylon (1985).

prof. PhDr. Brigita Šimonová, CSc. (1942)

Brigita Šimonová sa narodila v Banskej Bystrici a okrem vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a dvojročného pôsobenia na Pedagogickej škole v Rožňave je jej život spojený s rodným mestom. V rokoch 1966 – 1973 pôsobila ako stredoškolská profesorka na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky J. Murgaša a od 1973 ako vysokoškolská učiteľka na dnešnej Univerzite Mateja Bela.
Venuje sa literárnej histórii, slovenskej a svetovej literatúre pre deti a mládež, najmä problematike žánru rozprávky, tiež metodike vyučovania literatúry. Napísala monografie Žáner v pohybe. Reflexie o rozprávke (1994) a Literatúra v etickej výchove (1994), ďalej publikáciu Slovenská literatúra pre deti a mládež. Textová a študijná príručka (1997), Moderný človek, literatúra a škola. O tvorivosti v literárnej výchove na 1. stupni ZŠ (2000), monografiu Stratené v čase: Sondy do literatúry pre deti a mládež (2012) a učebné texty Literatúra pre deti a mládež, Slovenčina netradične na 1. stupni ZŠ.

 

Spracované vďaka spomienkam kolegov a kolegýň a s prispením medailónov z webu www.litcentrum.sk.

Fotografie sú získané z archvívu Literárneho a hudobného múzea Štátnej vedeckej knižnice a z archívu katedry.