Zástupca vedúceho a tajomník pre vedu KTVŠ FF UMB

Katedra telesnej výchovy a športu na Univerzite Mateja Bela má nového vedúceho. Post jeho zástupcu a tajomníka pre vedu zastáva doc. PaedDr. Martin Pupiš, PhD.

Na katedre ste súčasťou vedenia a máte na starosti oblasť Vedy. Prečo ste sa rozhodli túto pozíciu prijať?

Vždy som vnímal veci tak, že keď chcem, aby fungovali veci lepšie, musím k tomu sám prispieť. Samozrejme, musia byť na to vytvorené podmienky. V takomto prípade pokladám za hlavnú podmienku kompetenčné riadenie. Teda, že vedúci si vyberie tím, ktorému dôveruje a rešpektuje jeho rozhodnutia. V tomto sme sa s novým vedúcim KTVŠ Dr. Kremnickým stopercentne zhodli a teda nebol dôvod odmietnuť. Mám skúsenosti s takýmto štýlom riadenia z iných organizácií a plne mi to vyhovuje, naopak, keď som v minulosti vykonával nejaké funkcie, kde sa tento systém vytratil, radšej som odišiel. Čo je však najdôležitejšie, univerzitný priestor na celom svete je výrazne prepojený s vedou a výskumom. Hoci na to na Slovensku nie sú takmer vôbec vytvorené podmienky, musíme sa pokúsiť s realitou vysporiadať najlepšie ako je to možné a k tomu by som chcel prispieť, jednak osobným príkladom, ale najmä správnym nastavením systému.

V čom vidíte najväčšiu slabinu pracoviska?

Ťažko hovoriť o vyložených slabinách. Máme relatívne stabilný záujem uchádzačov, obstojne sme na tom aj v ďalších merateľných ukazovateľoch. Ale nakoľko sa pohybujeme v priestore športu, nič iné ako víťazstvo sa neberie a víťazia len najlepší. Teda slabiny musíme najskôr jasne zadefinovať a potom sa pokúsime z nich urobiť silné stránky. Osobne si myslím, že kolektív KTVŠ má veľký potenciál, avšak je potrebné ho na 100 % využiť.

Čo plánujete zmeniť ako prvé v tejto oblasti?

Myslím si, že najdôležitejšie je, aby sme to ako celé vedenie vnímali v kontexte demokracie. Teda ak je demokracia vláda ľudu, aby bol každý vtiahnutý do riadenia aj keď je jasné, že aj v demokratickej spoločnosti sú lídri, ale aj takzvaní „robotníci" a my potrebujeme, aby sa čo najviac z nás zapojilo buď do jednej, alebo druhej skupiny. Samozrejme, priestor pre ideových lídrov je vždy menší, ako pre lídrov, ktorí budú ťahať „káru" svojim nasadením.

Koho ste si vybrali do svojho pracovného tímu?

Na katedre máme výborné zázemie profesorov, z ktorých prof. Jančoková, prof. Bartík, prof. Čillík, prof. Görner prejavili záujem participovať najmä v oblasti kvalifikačného rastu zamestnancov ako aj pri optimalizácii grantových zámerov. Okrem nich budú členmi tímu dr. Pivovarniček, dr. Pupišová, dr. Sýkora a interní doktorandi, teda ľudia, ktorým je táto oblasť blízka a dlhodobo som s nimi v oblasti vedy spolupracoval.

Čo by ste chceli najviac posunúť vpred či už konkrétne v oblasti vedy, alebo celkovo na katedre?

Myslím, že pred siedmimi rokmi sa nám podarilo celkom dobre rozbehnúť v oblasti vedy, avšak nároky sa neustále zvyšujú a nám sa v posledných rokoch nedarilo celkom zachytiť trend. Samozrejme, nie každý cíti v sebe potenciál na špičkovú vedu svetovej úrovne a preto si myslím, že aj v tejto oblasti budeme musieť prehodnotiť, kto má v čom väčší potenciál a kde sa cíti viac „doma". Lebo náš výkon je hodnotený prevažne za oblasť vedy a za pedagogickú činnosť. Tu musíme mať jasnú profiláciu, pričom toto sú dve oblasti, na ktorých musíme stavať aj pri propagácii katedry. Občas sa totiž objavia oblasti, kde to vyzerá na ľahšiu cestu, ale koniec koncov, je to mimo nášho dlhodobého prioritného záujmu.

Čo vás motivuje k vašej práci?

Pôsobenie na UMB je práca, v ktorej vidím možnosť svojej sebarealizácia na obdobia pomaly ešte ďalších troch desaťročí a teda pomôcť vybudovať niečo, na čo budeme všetci hrdí. Niečo podobné som zažil v atletike, keď som v nej začal výraznejšie funkcionársky pôsobiť. Vtedy mi mnohí hovorili, že atletika má nulový športový, marketingový a spoločenský potenciál. Dnes máme päťkrát viac členov, olympijského víťaza, majstra sveta, majstra Európy, slušný marketing, slušný záujem spoločnosti a výrazný vplyv na dianie v športe. Myslím, že niečo takéto sa nám môže podariť aj s katedrou, aj keď je jasné, že je ťažké porovnávať sa s fakultami, ktoré sú zamerané čisto na oblasť telesnej výchovy a športu. Myslím si, že máme potenciál byť významným „hráčom" aj v tomto smere.

Ako člen Katedry telesnej výchovy a športu máte k pohybu a športovaniu aj osobný vzťah?

Šport je to, čomu vďačím takmer za všetko, čo v živote mám. Mama ma od detstva viedla k pohybu, nakoniec obaja rodičia boli „telocvikári", takže už ako ani nie päťročný som začal s gymnastikou, hoci všetci vedeli, že chcem byť a budem atlétom. Atletike som sa venoval od desiatich rokov, pričom najviac som sa venoval chôdzi, v ktorej som bol ako junior tretí na Majstrovstvách Európy a popri viacerých tituloch majstra SR sa mi podarilo ako 21 ročnému splniť aj limit na Olympijské hry do Sydney (avšak vtedy sme mali takú silnú domácu konkurenciu, že som ostal len ako náhradník). Dnes takmer dennodenne behávam, minulý rok som „vďaka" Korone nabehal takmer 2500 km (avšak pred Vianocami som Koronu dostal a tesne som napokon túto hranicu nepokoril), čo nie je málo, popri tom si rád zaposilňujem, či zacvičím gymnastiku. Podobne sa s manželkou snažíme viesť aj naše deti, aj keď ani zďaleka natúžime mať z našich dcér športové šampiónky, keďže sami sme si odžili to, koľko odriekania šport vyžaduje. Samozrejme, pôsobím aj ako tréner, keď moji zverenci pretekali na štyroch olympijských hrách po sebe a v neposlednom rade som aj športový fanúšik. Vždy ma dojme úspech slovenských športovcov, aj keď v tejto oblasti asi ťažko niečo prekoná pocit, ako keď som olympijskému víťazovi Matejovi Tóthovi podával sto metrov pred cieľom slovenskú vlajku.

Ako pracujete s vašimi kolegami počas pandémie?

Nová situácia priniesla nové riešenia. Veľa komunikujeme online, keď sa dá, snažíme sa stretávať aj osobne. Náročné je to najmä počas posledných dní, kedy pripravujeme v pomerne širokej skupine akreditáciu študijného programu a to, že sa nemôžeme stretnúť nám komplikuje veľa vecí. Podobné je to aj pri vyučovaní. Verím však, že čoskoro sa dostaneme do normálu aj v tejto oblasti, lebo sa domnievam, že nič nenahradí osobnú komunikáciu. Pocitovo mi najviac prekáža, že online vyučovanie má limity v interakcii, lebo pri klasickom vyučovaní mám rád interakciu učiteľ - študent, nakoľko máme veľa kvalitných študentov, ktorí nás aj vďaka vzájomnej komunikácii posúvajú stále vpred.