Metodológia a diagnostika v športe

3 TYPY VÝSKUMNÝCH PROJEKTOV V ŠPORTE

3.1 EX POST FACTO VÝSKUM

 Najjednoduchšie výskumné projekty v športe majú charakter ex post facto, čiže takzvaný retrospektívny charakter.

 

Je to výskum, v ktorom sa nezávislé premenné a závislé premenné (pozri podkapitolu 3.6) objavili už v minulosti a výskumník ich začína pozorovať v súčasnosti. Začína hľadať vzťahy nezávislých premenných a ich účinky na závislú premennú. Napr. štrukturálne výskumy športového výkonu sa spravidla realizujú vysvetľovaním variancie úrovne športového výkonu (v kvantifikovanej podobe) varianciou najdôležitejších faktorov (tie sú merané napr. transparentnými pohybovými testami). V takomto type výskumu nemáme možnosť aktívne vstúpiť do deja. Iba pasívne sledujeme jeho výsledok vo forme zistených faktov, vzťahov, štruktúr, vývinových zmien a pod. Zjednodušene povedané, hľadáme vysvetlenie existencie Y pomocou Xn. Problém je iba v tom. že nemáme dostatočnú kontrolu nad Xn, a tým môžu vznikať zdanlivé súvislosti vo forme závislosti. Čiže nemôžeme jednoznačne potvrdiť kauzálnu (príčinnú) závislosť X ani Y, lebo nie sme schopní kontrolovať všetky Xn. Príkladom môže byť štatistická závislosť úrovne pohybovej výkonnosti školskej populácie od kalendárneho veku. Príčinou nie je vek, ale úroveň funkčných systémov mladého vyvíjajúceho sa organizmu v danom veku.

 

Napriek tomu, že v ex post facto výskume nie sme schopní kontrolovať všetky podmienky a možné vplyvy nezávislých premenných na závislú premennú, výsledky takéhoto projektu môžu byť pre teóriu aj prax veľmi cenné. Najmä vtedy, ak nie sme schopni organizačne zabezpečiť experimentálny výskum napr. v oblasti vrcholového športu, kde je to mimoriadne náročné.

 

Retrospektívne projekty môžu mať charakter:

 

v prierezový (výsledky sa získavajú na základe jednorazového merania v čase t0 na výskumnom súbore). Napr. chceme zistiť pohybovú výkonnosť školopovinnej mládeže v jednotlivých ročníkoch základnej školy. Odmeriame v čase t0 všetky ročníky a získame prierezové charakteristiky na n súboroch.

 

v longitudinálny (výsledky získame opakovaným meraním za relatívne dlhý čas t0, t1, t2, až tq, v ktorom nás zaujíma existencia závisle premennej Y a jej vzťah s nezávisle premennými Xn v jednom sledovanom súbore). Ak chceme merať vývinové zmeny pohybovej výkonnosti školskej populácie, musíme merať ten istý súbor niekoľko (n) rokov.

 

v semilongitudinálny (ide o kombináciu prvých dvoch modelov). Napr. v čase t0 budeme merať pohybovú výkonnosť školskej populácie na n súboroch. Meranie na tých istých súboroch zopakujeme o rok neskôr v čase t1. Výsledkom budú prierezové charakteristiky, ale aj vývinové charakteristiky v čase t1 – t0.

3.2 EXPERIMENT

Experimentálny typ výskumu je založený na manipulácii X, ktorej výsledkom bude Y. Experimentátor na základe teoretických východísk začne plánovane meniť X a výsledkom bude Y. Ak sa podarí zachovať všetky ostatné podmienky, tak zmena Y bude výsledkom manipulácie (zmeny) X. Takto môže výskumník získať kauzálny, príčinný dôkaz o závislosti Y od X. Ako príklad môžeme uviesť vzťah bežeckej rýchlosti a výbušnej sily. V retrospektívnom výskume môžeme pomocou korelácie v skúmanom súbore zistiť závislosť bežeckej rýchlosti (20 m letmo) od odrazovej výbušnosti (skok do diaľky znožmo z miesta). V experimentálnom výskume musíme preukázať zvýšením úrovne výbušnej sily (výkonu v teste skok do diaľky znožmo z miesta) zvýšenie bežeckej rýchlosti. Ak sa nám podarí kontrolovať všetky ostatné možné vplyvy (napr. nezvýšia sa antropometrické hodnoty, úroveň iných silových a koordinačných schopností, materiálne podmienky a pod.), tak môžeme vysloviť tvrdenie, že zmena bežeckej rýchlosti bola zapríčinená zmenou úrovne výbušnej sily.

 

V experimentálnom výskume je základnou otázkou kontrola pôsobenia experimentálneho činiteľa. Môže byť zabezpečená napr. pomocou tzv. kontrolnej skupiny. V takomto prípade budeme hovoriť o dvojskupinovom časovo súbežnom experimente. Výskumná situácia je v tomto prípade takáto:

 

 Dvojskupinový časovo súbežný experiment

                                             kontrolný podnet

Vk (n) (Sx1 až Sxp, Sy) t0 ---------------- ----------► VK(n) (Sx1 až Sxp, Sy) t1

                                                     experimentálny podnet

VE (m) (Sx1 až Sxp, SY) t0 --------------------------► VE (m) (Sx1 až Sxp, SY) t1

pričom z hľadiska podmienok musí platiť:

 

■  t1 – t0 v kontrolnej skupine = t1 – t0 v experimentálnej skupine

                                                  ∆ tK = ∆tE

 

 ■ všetky podmienky sú rovnaké v oboch skupinách

okrem experimentálneho činiteľa (experimentálny a kontrolný podnet).

Legenda:

VK (n)= výber n probandov v kontrolnom súbore,

Ve (m)= výber m probandov v experimentálnom súbore,

Sx      = úroveň nameraných stavov nezávislej premennej x (x1xp),

Sy      = úroveň nameraných stavov závislej premennej Y,

t0      = čas vstupného merania,

t1      = čas výstupného merania,

 

kontrolný podnet            = podmienky, v ktorých prebieha sledovanie kontrolného súboru,

 

experimentálny podnet = podmienky, v ktorých prebieha sledovanie experimentálneho

                                             súboru (experimentálny činiteľ, s ktorým výskumník manipuluje),

 

S = zmena úrovne nameraných stavov v čase t0 až t1

Vecne-logickú hypotézu pre takýto experiment môžeme postaviť vo forme:

             ∆ SE  > ∆ Sk

 

alebo inak povedané, zmeny stavov v experimentálnej skupine budú štatisticky a vecne významne väčšie ako zmeny stavov v kontrolnej skupine.

 

Sú však prípady, keď je organizácia výskumu, vzhľadom na nedostatok probandov, obťažná. V tom prípade môžeme zvoliť formu jednoskupinového časovo nesúbežného experimentu. Výskumná situácia je potom takáto:

Jednoskupinový časovo nesúbežný experiment

 

            kontrolný                                                  experimentálny

            podnet                                                    podnet

V(n) (Sx1 až Sxp, SY) t0 ------------ ► V(n) (Sx, až Sxp, SY) t1 ------------► V(n) (Sx1 až Sxp, SY) t2

pričom z hľadiska podmienok musí platiť:

         ■ t1 — t0 = t2 — t1

 

všetky zachovateľné podmienky sú rovnaké pre kontrolné aj experimentálne obdobie.

Takýto experiment považujeme za tzv. kvázi experiment, lebo nie je možné zabezpečiť rovnaké podmienky v kontrolnom aj v experimentálnom období. Napr. vek a pohybové skúsenosti probandov v kontrolnom období budú iné ako v experimentálnom.

Pre vecne-logickú hypotézu kvázi experimentu platí:

∆ SK  < ∆ SE

alebo inak povedané, zmeny stavov v kontrolnom období budú štatisticky a vecne významne menšie ako zmeny stavov v experimentálnom období.

Veľmi „slabou formou" kvázi experimentu môže byť meranie vplyvu experimentálneho činiteľa bez kontrolnej etapy, pričom sa a priori nepredpokladajú žiadne zmeny pred experimentom v tzv. predexperimentálnom období. Takýto „experiment“ realizujeme v prípade, ak máme dostatočnú praktickú skúsenosť s minimálnymi zmenami sledovaných parametrov bez špeciálnej intervencie vo forme tréningového zaťaženia.

 

Ďalšou formou je skrížený experiment. Je kombináciou dvoch predchádzajúcich foriem - časovo súbežného a nesúbežného experimentu. Výskumná situácia pre takúto organizáciu experimentu je takáto:

Skrížený experiment

 

 

                                             kontrolný

                                               podnet

Vk(n) (Sx, až Sxp, Sy) t0-------►VK(n) (Sx1 až Sxp, Sy) t1                       VK(n) (Sx1 až Sxp, Sy) t2

                                                                                                                                                        experimentálny

                                                                                                                                                        podnet                                                                                      

 

                                                experimentálny                                                                       kontrolný                                               

                                                        podnet                                                                                  podnet

Ve(m) (Sx1 až Sxp, Sy) t0 ---------- ► Ve(m) (Sx1 až Sxp, Sy) t1                   Ve(m) (Sx1 až Sxp, Sy) t2

pričom z hľadiska podmienok musí platiť:

 

■      t1 – t0 = t2 – t1 pre obe sledované skupiny

■     všetky podmienky sú rovnaké v oboch skupinách, v oboch sledovaných obdobiach až na experimentálny činiteľ.

Vecne-logická hypotéza pre obidve časové obdobia je rovnaká:

∆ SE  > ∆ Sk

Skríženú formu experimentu možno vyjadriť aj tzv. technikou rotácie faktorov. Ide o viacskupinový viacfaktorový experiment, keď sa zúčastnené skupiny postupne vystriedajú v jednotlivých experimentálnych podmienkach.

Experimentálne výskumy môžu byť:

 

v jednofaktorové, viacfaktorové,

v jedno-, dvoj- a viacskupinové,

v prebiehajúce v prirodzených a v laboratórnych podmienkach,

v časovo súbežné a nesúbežné.

 

Výhodou laboratórnych experimentov je relatívne komplexná kontrola. Napr. pri sledovaní účinkov tréningových podnetov v laboratórnych podmienkach môžeme zabezpečiť rovnakú intenzitu, objem aj spôsob aplikácie. V prirodzených podmienkach väčšinou takéto výhody nemáme. V laboratórnych experimentoch nemáme také problémy s operacionálnym definovaním výskumnej situácie a s presným diagnostikovaním experimentálneho činiteľa. Na druhej strane výsledky nemôžeme v celej šírke využiť v prirodzených podmienkach športovej praxe. Napr. mechanická stimulácia svalového vlákna na laboratórnom trenažéri je veľmi presne definovaná intenzitou, frekvenciou, rozsahom (amplitúdou) atď. Nedá sa to povedať o plyometrických cvičeniach používaných v športovom tréningu, pričom mechanizmy pôsobenia sú rovnaké, ale praktické cvičenia sú všestrannejšie a viac podobné tým, ktoré sa uplatňujú v športovej praxi. Umelé laboratórne podmienky sú vždy, na rozdiel od komplexných - prirodzených podmienok, analytické.

 

Výhodou experimentov v prirodzených podmienkach je oproti laboratórnym podmienkam ich praktické využitie a všestrannosť. Experimentátor môže naraz pracovať s viacerými charakteristikami a nezávislými premennými. Nedostatkom je menej dokonalé ovládanie situácie a jej podmienok. Napr. aplikácia uvedených plyometrických cvičení v prirodzených podmienkach závisí od subjektívneho nasadenia, veľkosti akcelerácie, techniky vykonania pohybu a od ďalších faktorov. Samozrejme sú situácie, keď sa rozdiely medzi laboratórnymi a prirodzenými podmienkami stierajú, alebo naopak prehlbujú.

 

Keď máme porovnať ex post facto a experimentálne projekty, tak môžeme konštatovať, že experimenty sú silnejšie z hľadiska preukazovania príčinnosti a možnosti manipulácie nezávislými premennými. Retrospektívne výskumy sú jednoduchšie z hľadiska organizácie a často sú jedinou možnosťou vo vedách o športe. Ich výhodou môže byť aj rozsah sledovaných nezávislých a závislých premenných, ako aj veľkosť súborov, ktoré môžeme sledovať. Najčastejšie sa v praktickom výskume stretávame s kombináciou všetkých uvedených metód, čim vzniká možnosť komplexnejších poznatkov.

 

3.2.1 Validita experimentálnych výskumov

 

Validitu v tomto zmysle chápeme tak, že výskum dosiahol to, čo sme výskumom chceli dosiahnuť. Vyjadruje mieru splnenia cieľových kategórii a ich platnosť. Delíme ju na internú a externú validitu.

 

Interná validitaexperimentu podľa Hendla (2004) vyjadruje stupeň, do akej miery experiment nedovoľuje iné vysvetlenie zmien ako to, ktoré vychádza zo skúmanej hypotézy.

 

V experimentálnych projektoch sa často vyskytujú rušivé vplyvy, ktoré môžu skresľovať výsledky a ich interpretáciu. Tým sa naruší ich vnútorná validita. Môžu to byť tieto:

v výber probandov v skupinách nemá rovnakú charakteristiku (vek, pohlavie, trénovanosť, somatické a iné znaky),

 

v maturácia - predstavuje zmeny, ktoré nastali mimo plánovaného programu (motivácia, somatické a iné),

 

v rozličnosť meraní a ich podmienok počas sledovania,

 

v stabilita a objektívnosť meraní (napr. vplyv učenlivosti, presnosti atď.),

 

v mortalita v porovnávaných skupinách nie je rovnaká (z jednej vypadne viac probandov ako z druhej) počas experimentálneho sledovania,

 

v nerovnaká úroveň výkonnosti porovnávaných súborov (z vyššieho výkonu je zlepšovanie ťažšie ako z nízkej východiskovej úrovne),

 

v zmena experimentátora a úroveň jeho kvality (napr. iný tréner, nový učiteľ a pod.).

 

Externá validitavyjadruje mieru možnosti na zovšeobecňovanie výsledkov experimentu mimo sledovaného súboru.

 

Externá validita je daná:

 

v podobnosťou výskumného výberu a výberu, pre ktorý chceme závery zovšeobecniť,

v veľkosťou sledovaného súboru, ktorá do značnej miery môže zvýšiť externú validitu,

v možnosťou kontroly podmienok v rozšírenom súbore podobne, ako v skúmanom súbore.

 

Napr. rozšíriť poznatky získané z reprezentatívnych súborov na základný súbor (populáciu) môžeme vtedy, ak sme odmerali najmenej 1 - 2 % z celkovej populácie, pričom výberové súbory mali identickú štruktúru so základným súborom populácie.

 

 

 

3.3 KVALITATÍVNY VÝSKUM

 

Kvalitatívny výskum spočíva v analýze skúmaných javov, v odhalení ich elementárnych zložiek, v odhalení súvislosti, ktoré sú medzi nimi, v charakteristike štruktúry a v interpretácii funkcie, ktorú plnia. Hlavnou črtou kvalitatívneho výskumu podľa Gavoru (1998) je dlhodobosť a intenzívnosť. Pozorovateľ zaznamenáva všetko, čo sa v danom prostredí deje. V oblasti vied o športe hovoríme aj o prípadovej štúdii (kazuistike), ktorú uplatňujeme najmä pri skúmaní javov vrcholových športovcov.

 

Ide o podrobný popis javu (kazuistický prístup), ktorý sa pred výskumníkom otvára a odhaľuje. Úlohou výskumníka nie je priamo pôsobiť na objekt, a tým dosiahnuť jeho zmenu, ale naopak, pozorovať objekt zo všetkých možných uhlov a perspektív. Kvalitatívny výskum podľa Ferjenčika (2000) vyplýva z fenomenológie, ktorá necháva predviesť sa a odhaliť jav.

 

Väčšina kvalitatívnych výskumov má diagnostický, exploračný, verifikačný alebo exploračno-verifikačný charakter. Môže smerovať k vytvoreniu:

 

v individuálnej teórie,

 

v typológie,

 

v overujúcich výsledkov kvantitatívneho výskumu (napr. môžeme pozorovať kvantitatívny model štruktúry športového výkonu na príklade jedného, konkrétneho vrcholového športovca).

 

Príkladom kvalitatívneho výskumu môže byť dlhodobé analyzovanie stavov vrcholového športovca, ich zmien a pravdepodobných súvislosti so štruktúrou zaťaženia. Diagnostikovanie stavov vykonávame pravidelne v relatívne krátkych intervaloch (sledujeme somatické, psychické, motorické, funkčné, výkonnostné zmeny a pravdepodobné príčiny vo forme tréningových podnetov, ich objemu, štruktúry, organizácie, zložitosti a iných činiteľov, ktoré vecne logicky súvisia so sledovaným javom).

 

V kvalitatívnom výskume môžeme postupovať procedúrou analytickej indukcie. Stanoví sa otázka, zbierajú sa informácie o jednotlivcovi, sformuluje sa hypotéza. Potom sa rozširuje skúmanie na ďalších jednotlivcov a hľadajú sa možnosti potvrdenia hypotézy údajmi získanými od ďalších osôb. Ak sa nepodarí potvrdiť hypotézu, nasleduje jej modifikácia (rozširuje sa, mení sa) tak, aby zodpovedala všetkým doteraz zisteným údajom.

 

Procedúra konštantnej komparácie vychádza hneď z hypotézy. Potom sa zbierajú údaje, triedia sa, hľadajú sa spoločné znaky, tie sa analyzujú. Zisťujú sa vzťahy medzi kategóriami (roztriedené údaje) a formulujú sa hypotézy. Výskumník neustále porovnáva svoje údaje a kategórie, až kým nedospeje k uspokojivému vysvetleniu javov pomocou teórie. V kvalitatívnom výskume nejde o veľký počet skúmaných športovcov, ale o využitie čo najväčšieho množstva premenných a diagnostických nástrojov, pomocou ktorých budeme zisťovať tú istú informáciu. Napríklad môžeme sa spýtať športovca, čo všetko obetuje v záujme športového úspechu. Z odpovedí získame určité zistenia. Tieto zistenia ale podrobíme validizácii napr. formou dlhodobého pozorovania. Výsledky pozorovania a exploratívneho zistenia môžeme porovnať, vzájomne konfrontovať. Tento postup nazývame triangulácia. Ide o „zameriavanie“ k nejakej danej hodnote, ktorú poznáme, alebo ju môžeme presne vyjadriť.

 

 

3.4 HISTORICKÝ VÝSKUM

 

Historický výskum je podľa Kerlingera (1972) kritické skúmanie udalostí, vývoja a skúsenosti minulosti, dôsledné „váženie“ svedectiev minulosti z hľadiska validity prameňov informujúcich o minulosti a interpretácia takto zvážených svedectiev. Výskumník v histórii, podobne ako iný, zbiera dáta, hodnotí ich z hľadiska validity a potom ich interpretuje.

 

Historiografia sa líši od inej výskumnej práce iba ťažko postihnuteľnou látkou, minulosťou a neľahkou interpretačnou úlohou vyplývajúcou z výnimočnosti skúmanej látky.

 

Historický výskum je dôležitý nielen z hľadiska pochopenia dejín, ale aj z hľadiska iných odborov vedy, ktorých poznatky treba chápať a zasadzovať v širšom kontexte.

 

Základným pravidlom historiografie je používanie primárnych prameňov.

 

Primárny prameň, zdroj, je pôvodný historický údaj, pôvodný opis udalosti očitým svedkom, fotografie, protokoly, autentický opis udalosti a pod.

 

Sekundárny prameň je správa alebo záznam historickej udalosti alebo okolnosti zaznamenané sprostredkovane. Príkladom môže byť novinová správa o skúmanej udalosti.

Zodpovedný výskumník sa opiera v prvom rade o primárne pramene, ku ktorým je rovnako ako k sekundárnym prameňom kritický a zvažuje ich validitu. Ak nemá k dispozícii primárne zdroje, používa aj sekundárne, ale podrobuje ich tzv. externej a internej kritike. Externá kritika skúma pravosť, kompetentnosť, vierohodnosť svedka a jeho vyjadrenia. Interná kritika sa zaoberá samotným obsahom dokumentu a jeho významom. Dokument môže obstáť v externej kritike, ale predsa nemusí postačovať ako dôkaz. Nemusí byť pochybnosť o „pravosti" autora, môže byť aj kompetentný, ale predsa mohol vedome alebo nevedome skresliť pravdu, zachytenú v skúmanom dokumente. Interná kritika hľadá skutočný význam a hodnotu prameňov informácií.

 

Úlohou kritiky historických prameňov je:

 

v skúmať pôvodnosť, pravosť, neporušenosť (originalitu a autentickosť) používaného prameňa,

 

v skúmať sociálny pôvod a zameranie prameňa (týmito faktormi môže byť prameň ovplyvnený),

 

v posúdiť mieru hodnovernosti a pravdivosti prameňa z hľadiska otázky, do akej miery mohol prameň poznať pravdu a či chcel vypovedať pravdu.

 

Historik musí hodnotiť pramene ako súčasť obdobia, v ktorom vznikli a nie zo súčasných hľadísk. Z historických prameňov môže vyťažiť viac informácii, keď bude kombinovať priamu a nepriamu metódu. Okrem toho pracuje s indukciou, dedukciou. Popri progresívnej metóde využíva retrospektívne, komparatívne (porovnávacie) a typologické (kategorizačné) metódy. Naviac, môže využiť aj biografickú (geneografickú, faktofilologickú, geografickú) metódu.

 

Výsledkom historiografického výskumu je historický fakt Je to prvok objektívnej, historickej reality. Sú historici, ktorí tvrdia, že historické fakty sú objektívne dané, trvalé platné a nemenné. Iní tvrdia, že objektívna existencia historických faktov pomôže málo, keď má historik možnosť subjektívnej interpretácie. Preto treba rozlišovať medzi historickým faktom ako elementom skutočnosti (Mária Terézia panovala v rokoch 1740 až 1780) a medzi historickým faktom ako vedeckou konštrukciou (napr. Mária Terézia bola osvietenou panovníčkou). Prvý prípad je nemeniteľný, druhý môže byť metodologickým východiskom (hypotézou) ďalšieho výskumu.

 

Výrazným prínosom môžu byť pomocné historické vedy (heraldika, numizmatika, príp. ďalšie).

3.5 PREDVÝSKUM (PILOTNÁ ŠTÚDIA, SONDÁŽ)

Predvýskum je komplexnou previerkou výskumných metód, nástrojov, stratégie, niekedy aj možností spracovania. Niektorí autori napr. Ondrejkovič (2008) striktne rozlišujú medzi pojmami predvýskum, pilotný výskum a sondáž.

 

Predvýskum je charakteristický komplexnosťou a môže obsahovať aj overenie hypotézy.

 

Pilotná štúdia je súčasťou predvýskumu, dotýka sa jednej jeho oblasti.

 

Sondáž sa používa vo význame „zisťovanie.“ Slúži na nejaký praktický účel, ale nemá komplexný vedecký charakter.

 

Predvýskum realizujeme vo vedách o športe najmä vtedy, keď metodika nie je dostatočne overená a celoplošné použitie (s rizikom neprípustných chýb) spôsobuje veľké finančné straty. Postup spravidla overujeme na malej skupine. Po vyhodnotení predvýskumu pristúpime ku korekciám, k redukcii a k spresneniu premenných, k spresneniu hypotéz, merania a výnimočne aj k preformulovaniu výskumného problému.

 

3.6  ZÁVISLÉ, NEZÁVISLÉ A RUŠIVÉ PREMENNÉ

Väčšina výskumných projektov obsahuje podľa Hendla (2004) závislé a nezávislé premenné. Aby sme ich správne uvádzali, musíme ich identifikovať a charakterizovať.

 

Závislá premenná je tzv. kriteriálna, cieľová premenná, ktorej existenciu bude výskumník vysvetľovať pomocou nezávislých premenných.

 

Nezávislé premenné sú explanačné (vysvetľujúce) alebo predikčné (predpovedajúce premenné), ktoré určujú vlastnosti závislej premennej.

 

Príkladom závislej premennej v športovom výskume môže byť športový výkon, ktorý sa vysvetľuje (určuje) vlastnosťami faktorov jeho štruktúry, napr. vonkajšími, vnútornými faktormi somatického, psychického, pohybového charakteru (schopnosti, zručnosti, koordinácia, ...). Iným príkladom je napr. závislosť maximálnej sily športovca (závislá premenná) od objemu jeho svalov (mezomorfný komponent), ktorý predstavuje jednu z možných nezávislých premenných.

 

Rušivé premenné sú tie, ktoré majú vzťah s cieľovou (závislou premennou), ale nevieme ju dostatočne merať alebo sme ju nemerali zámerne, alebo ju vôbec nepoznáme. Napr. v Cooperovom 12-minútovom teste aeróbnych schopností okrem fyziologických parametrov, ako je napr. VO2max, je rozhodujúci aj motivačný a vôľový faktor, ktorý sme nemerali. Elimináciu jeho pôsobenia môžeme dosiahnuť homogenitou (rovnorodosťou) a väčšou početnosťou porovnávaných súborov. Pri takomto prístupe je vysoký predpoklad, že vplyv rušivej premennej je rovnaký v oboch skupinách.

 

3.7  VALIDITA A SPOĽAHLIVOSŤ (RELIABILITA) VÝSKUMNÝCH POSTUPOV A MERANÍ

 

Validita, ako sme uviedli pri experimentálnych výskumoch, vyjadruje vo všeobecnosti platnosť. V našom prípade pôjde o vyjadrenie otázky: Meriame naozaj to, čo chceme merať? Táto otázka sa môže pri testováni pohybových schopností premietnuť do konštrukcie testu (transparentnej premennej) a latentnej premennej vo forme pohybovej schopnosti, ktorú chceme merať. Príklad: chceme merať úroveň výbušnej sily (latentná premenná) pomocou vertikálneho výskoku (transparentná premenná).

 

Obsahová validita - ak podrobíme vertikálny výskok obsahovej validizácii, môžeme povedať, že výška vertikálneho prevýšenia závisí od veľkosti akcelerácie a od konečnej rýchlosti. Tie sú závislé od veľkosti zmeny pôsobiacej sily za jednotku času, a to je typická charakteristika výbušnej, silovej schopnosti.

 

Konštruktová validita - dá sa povedať, že výška vertikálneho výskoku je ovplyvnená inými schopnosťami ako výbušnou silou? Určite to budú koordinačné schopnosti, psychické a iné napr. mechanické faktory. Čiže okrem výbušnej sily sa na výkone zúčastňujú aj iné faktory (naša úloha je zostrojiť také testy, kde je vplyv iných faktorov minimalizovaný).

 

Súbežná validita - existuje aj iný motorický test na meranie výbušnej sily? Môže to byť napr. skok do diaľky z miesta znožmo. Súbežná validita sa vyjadruje mierou zhody výsledkov jedného a iného výskumného nástroja. Vyjadruje sa súbežnosťou rozloženia, resp. korelačným koeficientom. Vysoký koeficient korelácie (0,8 - 0,9) je dôkazom toho, že oba nástroje merajú veľmi podobné latentné premenné (napr. výbušnú silu).

 

Pri zisťovaní objektívnych faktov športovej reality rozhodujúcu úlohu zohráva okrem validity aj spoľahlivosť (reliabilita) merania. V spoľahlivosti sa premietajú ďalšie vlastnosti, ako je štandardnosť a objektívnosť.

 

Štandardnosť je vyjadrením rovnakého prístupu v rovnakých podmienkach pri registrácii výsledkov merania, vyhodnocovania a pri interpretácii. Bez dodržania štandardnosti postupov by porovnávanie výkonov nebolo možné. Ako príklad môžeme uviesť meranie maximálnej rýchlosti behu. Ak nebudú dodržané rovnaké podmienky pri vstupe a výstupe, tak rozdiely namerané napr. v teste 20 m letmo môžu byť výsledkom nerovnakých podmienok (vietor do chrbta alebo protivietor).

 

Objektivita úzko súvisí so štandardnosťou. Zahŕňa aj faktor subjektivity. Objektívne meranie je to, ktoré má rovnaký výsledok aj po zmene výskumníka. Výsledky nezávisia od osoby výskumníka (tento problém je vypuklý pri tzv. expertíznom hodnotení výkonu, ktorý je v športovom výskume častým prostriedkom). Objektivita zahŕňa aj oblasť presnosti merania. Napr. každý prístroj má svoju presnosť, ktorá je daná konštrukciou, použitými súčiastkami, frekvenciou zberu dát a pod.

 

Spoľahlivosť (reliabilita) vyjadruje skutočnosť, že použitý nástroj, test, metóda merajú stále rovnako. Samozrejme, každý prístroj má nejakú chybu merania. Tá môže byť systematická alebo náhodná. Požiadavka je, aby táto chyba bola prijateľná z hľadiska objektivizácie výsledkov. Inými slovami, namerané zmeny musia byť výrazne väčšie ako chyba merania.

 

Reliabilita sa posudzuje podľa porovnania dvoch meraní za sebou v relatívne krátkom čase (2 až 5 dní), keď je predpoklad, že nenastanú zmeny meraných stavov pod vplyvom nejakého procesu, napr. pod vplyvom adaptácie na tréningové zaťaženie. Test - retest je založený na myšlienke, že hodnota meranej premennej bude v krátkom čase rovnaká, čiže stabilná. Napr. meranie bežeckej rýchlosti v trojdňovom intervale bude vykazovať u jednotlivcov aj v celej skupine rovnaké hodnoty.

 

Najčastejším vyjadrením stability je koeficient reliability. Môže byť vyjadrený v tvare:

 

        covariancia 1,2

r =

         s1 . s2

Legenda:

s1 = smerodajná odchýlka 1. merania,

s2 = smerodajná odchýlka 2. merania,

pričom

r = koeficient reliability (r =1 je úplná stabilita),

                                          (r = 0 je úplná nestabilita).

alebo ako párový korelačný koeficient. Ak je hodnota korelácie blízka 1, čiže okolo 0,9 a vyššia, test prejavuje vysoké známky stability, presnosti, objektivity, čiže reliability.

 

3.8 VÝSKUMNÉ SITUÁCIE VO VEDÁCH O ŠPORTE

 

Touto problematikou sa výrazne zaoberal Havlíček (1983, 1998, 2004) a hovorí, že model, resp. výskumná situácia umožňuje definovať výskumné stratégie, tvorivé hypotézy a paradigmy (výskumné vzory). Výskumná situácia a jej formalizované vyjadrenie môže do značnej miery usmerniť proces operacionalizácie výskumu (ide o postupnosť krokov, operácií, ktoré sú nevyhnutné v procese dokazovania vedeckej hypotézy a vytvárania nových poznatkov).

Havlíčkov model empirického výskumu (obr. 1) vychádza z podobných modelov (Cattela, Bussa, Baltesa, Schaia). ktoré popisuje Maršálová et al. (1990). Sú založené na trojdimenziálnom vyjadrení výskumnej situácie a vzťahov medzi osobami (športovci, žiaci, ..........), závislými a nezávislými premennými (testy, výkony, tréningové podnety) a časom (osoby a ich charakteristiky sa merajú v čase).

 

 

Obr. 1 Trojrozmerný model na definovanie výskumných situácií (upravený podľa Havlíčka, 2004)

Legenda:

V1-n       = výber športovcov, cvičencov, respondentov od 1 po n,

Sx1-m         = stavy - nezávislé premenné X (určité znaky, vlastnosti, schopnosti, zručnosti športovcov - výkony v testoch a pod.) od 1 po m,

Sy                 = stavy - závislá premenná Y (športový výkon a pod.),

P1-z        = podnety - nezávislé premenné (tréningové zaťaženie, didaktické podnety

a pod.) od 1 po z,

t0 až tq = rôzne časy, v ktorých prebieha meranie od t0 po tg,

∆t         = zmena času od východiskového po konečný čas.

Príklady modelových výskumných situácií:

 

  1. V (S, P)t0       možnosti využitia:             deskriptívna (popisná) klasifikačná (triediaca,                                  typologická, štrukturálna a vzťahová (korelačná) analýza (napr. medzi

                              stavmi navzájom, medzi stavmi a podnetmi).

 

  1. VA(S,P)t0 a VB(S,P)t0 až Vz(S,P)t0

možnosti využitia: okrem uvedených pribúda možnosť porovnávania dvoch nezávislých výberov A a B. príp. viacerých (až Z).

 

  1. V (S,P)t0 a V (S,P)tq

možnosti využitia: (ako v bode 1.) a možnosť vyjadrenia zmien v čase od t0 po tq. Porovnanie zmien v závislom (tom istom) výbere.

 

4. VA (S, P) t0 až tq  Vb (S,P)t0 až tq ... VZ (S,P)t0 až tq

možnosti využitia: ako v bodoch 1, 2, 3. a longitudinálny výskum vývinových zmien na viacerých výberoch A až Z.

 

Modely 1. až 4. môžeme využiť v tzv. extraindividuálnom výskume, v ktorom zovšeobecňujeme javy a vzťahy medzi nimi pomocou viacčlenných výskumných výberov V1-n.

 

Modely 3. a 4 môžeme využiť aj v tzv. intraindividuálnom výskume, v ktorom zovšeobecňujeme javy a vzťahy medzi nimi pomocou opakovaných meraní v čase t0 až tq, na jednotlivcovi V1.

 

V našom modifikovanom trojrozmernom modeli používame okrem premenných S (stavy, výkony, charakteristiky) aj premenné P (podnety, kvantitatívne vyjadrenie didaktického procesu), ktoré môžu byť kauzálnou príčinou úrovne stavov S alebo ich zmien ∆S. P (podnety) môžeme uplatňovať ako jednorazové alebo kumulatívne (sčítané) veličiny. Dávajú možnosť súbežného (synchrónneho) alebo nesúbežného (asynchrónneho) vysvetľovania.

 

V texte sme uviedli najzákladnejšie výskumné situácie, ktoré využívajú študenti fakúlt s telovýchovným a športovým zameraním pri riešení problémov svojich bakalárskych a diplomových prác.

 

Formalizované vyjadrenie výskumnej situácie nám umožňuje lepšiu operacionalizáciu výskumného problému vyjadreného prostredníctvom hypotéz (vzťahu dvoch a viacerých premenných) a úloh, ktoré treba splniť na verifikáciu (dôkaz) alebo aj falzifikáciu (zamietnutie) hypotézy.

 

Podrobnejšie informácie o formalizovanom vyjadrení výskumnej situácie môžeme naštudovať v literatúre Havlíček (2004), ktorá je uvedená v zozname literatúry.

 

 

 

 

LITERATÚRA

 

FERJENČÍK, J. 2010. Úvod do metodologie psychologického výzkumu. Praha : Portál. 256 s. ISBN 9788073678159.

 

GAVORA, P., 1998 Proces kvalitatívneho výskumu. In: Š. ŠVEC et al. Metodológia vied o výchove. Bratislava: IRIS, s. 75-78. ISBN 80-88778-73-5.

 

HAVLÍČEK. I., 2004. Model empirického výskumu. In: Telesná výchova a šport 14(3-4), 21-25. ISSN 1335-2245.

 

HENDL, J. 2004. Přehled statistických metod zpracováni dat: Analýza a metaanalýza dat. Praha: Portál. ISBN 80-7178-820-1.

 

HENDL, J.Varianty výzkumu. [online]. [cit. 2012-07-13]. Dostupné na http://www.ftvs.cuni.cz/hendl/metodologie/typy_vyzkumu.htm

 

CHRÁSKA. M. 2016. Metody pedagogického výzkumu.  Praha: Grada. 256 s. ISBN 978-

80-247-5326-3.

 

KAMPMILLER, T., CIHOVÁ, I., ZAPLETALOVÁ, L. 2010. Základy metodológie výskumu v telesnej výchove a športu. Bratislava : ICM Agency. 192 s. ISBN 978-80-89257-27-0.

 

KERLINGER, N. F., 1972. Základy výzkumu chováni. Praha: Academia.

 

MARŠÁLOVA, L. et al., 1990. Metodológia a metódy psychologického výskumu. Bratislava : SPN. ISBN 80-08-00019-8.

 

 MEŠKO, D.,  KATUŠČÁK, D.,  FINDRA, J.  a kolektív. 2013. Chcete byť úspešní na vysokej škole? Akademická príručka. 3. vyd. Martin : Osveta. 495 s. ISBN 9788080633929

 

Kontaktný formulár

=