CIRKEVNÉ DEJINY (texty)

LITERATÚRA

 

• ALBERTY, Július – UHORSKAI, Pavol: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2002.

• CONZE, Edward: Stručné dějiny buddhismu. Brno: JOTA, 1997.

• DOLINSKÝ, Juraj: Cirkevné dejiny Slovenska II. Bratislava: TF TU, 2002.

• ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí / I (Od doby kamennej po eleusínske mystériá). Bratislava: Agora, 1995.

• ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí / II (Od Gautamu Buddhu po víťazstvo kresťanstva). Bratislava: Agora, 1997.

• ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí / III (Od Muhammada po reformy). Bratislava: Agora, 1997.

• ENROTH, Ronald a kol.: Průvodce sektami a novými náboženstvími. Praha: EELAC, 1994.

• FRANEK, Jaroslav: Judaizmus. Bratislava: Archa, 1991.

• HALL, Angus – KINGSTON, Jeremy: Bosoráctvo a čierna mágia. Bratislava: Ikar, 1992.

• HRABAL, F. R. a kol.: Lexikon náboženských hnutí, sekt a duchovních společností. Bratislava: CAD Press, 1998.

• JELÍNEK, Ješajahu Andrej: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí (zborník statí) I. časť, II. časť. Bratislava: SNM Múzeum židovskej kultúry, 1999 a 2000.

• JUDÁK, V.: Dejiny mojej Cirkvi II. Trnava: SSV, 2004.

• KOMOROVSKÝ, Ján a kol.: Religionistika a náboženská výchova (Terminologický a výkladový slovník). Bratislava: F. R. & spol. s r. o., 1997.

• KRYVELJOV, I. A.: Dějiny náboženství II. Praha: Mladá fronta, 1981.

• KÜNG, Hans: Katolícka cirkev. Stručné dejiny. Bratislava: Slovart, 2003.

• MORAVČÍKOVÁ, Michaela – LOJDA, Miroslav (zost.): Náboženská sloboda a jej aspekty. Islam v Európe. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Centrum pre európsku politiku, 2005.

• MRÁČEK, Pavel K.: Stručná příručka církevních dějin. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1996.

• RUNES, Dagobert D.: Slovník judaizmu. Bratislava: Danubiaprint, 1992.

• SLOBODNÍK, Martin – PIRICKÝ, Gabriel (zost.): Fascinácia a (ne)poznanie: Kultúrne strety Západu a Východu. Bratislava: Chronos, 2003.

• VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2004.

• VILLARI, Rosario (ed.): Barokní člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad, 2004 (kapitoly: MORÁN, Manuel – ANDRÉS-GALLEGO, José: VI. Kazatel; PROSPERI, Adriano: VII. Misionář; ROSA, Mario: VIII. Řeholnice; LEVACK, Brian P.: IX. Čarodějnice).                    

• WERNER, Karel: Náboženské tradice Asie (Od Indie po Japonsko). Brno: Masarykova univerzita, 2002.

 

 

1. ZÁKLADNÉ POJMY

 

konfesionálne dejiny – je hraničná vedecká disciplína na rozhraní religionistiky, etnografie a kultúrnej histórie, ktorá skúma dejiny vzniku a historický vývoj jednotlivých náboženstiev v celej ich mnohotvárnosti a časovej následnosti v kontexte histórie ľudstva; cirkevné dejiny - sú dejiny konkrétnej cirkvi

 

religionistika – je veda, ktorá skúma náboženské štruktúry sveta historicky a fenomenologicky ako zložitý, mnohovrstvový jav – a/ z aspektu psychického, b/ sociálno-kultúrneho a c/ z aspektu viery človeka v určitú transcendenciu

 

Zakladateľom religionistiky a porovnávacej mytológie bol Friedrich Max Müller (1823-1900), ktorý r. 1856 publikoval štúdiu Essay on Comparative Mythology (Esej o komparatívnej mytológii), ktorá predstavovala prvý pokus o vymanenie bádania na úseku dejín náboženstva z rôznych teologických špekulácií jednoznačným opieraním sa o konkrétne fakty. V práci Introduction to the Science of Religion (Úvod do religionistiky) r. 1873 definoval náboženstvo ako „duchovnú spôsobilosť alebo dispozíciu, ktorá nezávisle od zmyslov a rozumu, ba i proti nim robí človeka schopným byť prístupným nekonečnu pod rôznymi názvami a a v rôznych prejavoch“. F. M. Müller sa ako znalec niekoľkých orientálnych jazykov vo svojich výskumoch sústreďoval hlavne na indický a iránsky kultúrny okruh.

 

náboženstvo (z lat. religio) – je praktický (v etike a kulte) aj teoretický (v teológii, vierouke, filozofii života) vzťah človeka k transcendentnej skutočnosti. V teistických náboženstvách má táto skutočnosť charakter buď osobných bohov (polyteizmus), alebo jedného Boha (monoteizmus), resp. pokiaľ je medzi mnohými uznávanými bohmi uctievaný iba jediný, ide o henoteizmus. V neteistických náboženstvách (najmä budhizmus a taoizmus) nedávajú tejto skutočnosti osobné črty.

Pod termínom náboženstvo rozoznávame dva zásadné významy: 1. predmet viery, vyznanie; 2. náboženský systém.

 

Latinský termín religio má rôzny výklad. Marcus Tullius Cicero v rozprave De natura deorum odvodil toto slovo od lat. relegere, čo značí „predčítavať“. Kresťanský spisovateľ 4. stor. Lactantius (vo svojich Institutiones divinae) odvodzoval religio od religare vo význame „znovuzväzovať“, čiže podľa neho religio znamená citový zväzok s božstvom, absolútnom, prapríčinou všetkého bytia. Podľa Augustina Aurelia religio pochádza od slova reeligere, čo značí znovu voliť, to zn. Boha, obracajúc sa, či skôr vracajúc sa k nemu. Starovekí Gréci mali pre tento pojem výraz eusebeia vo význame pobožnosť, bohabojnosť, bázeň, povinná úcta voči bohom. Starí Izraeliti používali výraz jirath Elohim, t. j. bázeň pred Bohom. Vo východných jazykoch sa o náboženstve hovorí ako o „náuke“ (v sanskr. dharma) alebo o „ceste“ (čínske tao, v sanskr. márgah), arabské dén vyjadruje náboženstvo ako zákon, povinnosť.

 

funkcie náboženstva – náboženstvo ako zložitý fenomén plní celý rad pozitívnych funkcií: a/ poskytuje identifikáciu jedinca so skupinou a spoločnosťou, b/  kompenzuje pocity neistoty a sklamania, c/ prispieva k potvrdeniu všeľudských morálnych noriem a hodnôt, d/ napomáha stabilizácii spoločenského systému. Negatívnou funkciou je možnosť zneužitia a manipulácie náboženského spoločenstva konkrétnymi jedincami v záujme ich privilégií, moci a zisku.

 

všeobecná typológia náboženstiev – člení náboženstvá v rovine dosahu pôsobenia na náboženstvá: kmeňové (manizmus, animizmus, šamanizmus, manaizmus, bon), národné (judaizmus, mandeizmus, lámaizmus, parsizmus, sikhizmus, šintoizmus, konfucianizmus, taoizmus), štátneuniverzálne (svetové, t. j. kresťanstvo, islam, budhizmus, bahájska viera). Vymedzenie hraníc medzi štátnym, národným a univerzálnym náboženstvom je dosť zložité, pretože deliacu čiaru tým alebo oným smerom posúva historická situácia a špecifické okolnosti.

 

spoločné znaky náboženstiev – predstavujú konštantné znaky vlastné rôznym náboženským systémom národov sveta.

 

Podľa Z. Zdybickej:

1. N. nie je len záležitosťou jednotlivca, je aj faktom sociálnym a kultúrnym, čiže tvorí tiež zložitú oblasť kultúry, popri vede, morálke a umení.

2. N. je určitou formou ľudského vedomia. Náboženská viera a úkony sú aktmi psychickými, k nim patria poznávacie a citové zážitky, predstavy, túžby a pod.

3. N. ako fakt sociálny a kultúrny je: a/ systém právd hlásaných a vyznávaných v určitej spoločenskej skupine, suma názorov týkajúcich sa predmetu n., svätosti, ich vzťahu k svetu a k človeku; b/ skodifikovaný kult božstiev, spôsob nadväzovania kontaktu s božstvom, spôsob posväcovania seba; c/ úhrn noriem správania, nábožensky motivovaná morálka a obyčajovosť; d/ spoločenské inštitúcie (náboženské spoločenstvá, cirkvi, rehole, sekty), ktoré pestujú a ďalej tradujú doktrínu a morálne zásady, ako aj spôsoby vykonávania kultu a vedú k posväcovaniu osobného života; e/ v n. sa realizuje osobitná hodnota svätosti, posvätna, ktoré pretvára všetko svetské, profánne; f/ fakt, že n. je javom spoločensko-kultúrnym vysvetľuje, prečo jestvuje veľa náboženstiev, veľa spôsobov chápania božstva a nadväzovanie vzťahov s ním.

4. N. je faktom ontickým, určitým spôsobom ľudskej existencie.

 

základné odlišnosti náboženstiev – predstavujú súhrn rozdielov, ktoré na základe komparácie určujú podstatu náboženských systémov;

 

Predovšetkým ide o:

                1. chápanie absolútna (transcendentna), najvyššieho bytia teistickými a neteistickými náboženstvami;

                2. otázka stvorenia alebo pôvodu sveta – a/ kým v teistických tradíciách je Boh uctievaný ako stvoriteľ sveta i bytostí, ktoré ho obývajú, a exituje mimo nich a nad nimi ako ich Pán, b/ ázijské tradície sa klonia k rôznym formám teórie emanácie alebo ponechávajú otázku pôvodu otvorenú (napr. podľa upanišád nadosobné absolútno – brahman/átman –  môže byť chápané ako transcendentný božský zdroj javovej skutočnosti čiže sveta a bytostí, po ich emanácii sa však absolútno stane súčasne imanentným a jestvuje v svete a v bytostiach ako ich pravá podstata);

                3. problematika času a trvania sveta – a/ v teizme Boh stvoriteľ určí dopredu v akte stvorenia a teda na počiatku sveta a času aj ich koniec, stvorený svet má v teistických systémoch obmedzené trvanie a je iba jednorazovou záležitosťou, čas plynie lineárne od počiatku ku koncu, b/ avšak v neteistických systémoch čas a svetové dianie sa javí skôr ako cyklický proces, ktorý z perspektívy našej situácie nikdy nekončí a nemá zjavný začiatok; prechod bytostí zo zajatia v časovej cyklickosti do nadčasovej slobody je možný kedykoľvek, nič nie je predurčené, večnosť nemožno zameškať, ale nemožno ju ani ľahko získať;

                4. otázka mravnej zákonitosti – a/ v teistických systémoch je Boh nielen stvoriteľom, ale aj zákonodarcom na mravnom poli, arbitrom v otázkach dobra a zla a sudcom, ktorý dobro odmeňuje a zlo trestá (preto v súvislosti so stratou viery na Západe sa relativizujú mravné hodnoty v zmysle výroku „Boh je mŕtvy, všetko je dovolené“); b/ v tradičných ázijských náboženských systémoch platnosť a účinnosť mravných zákonov nie je závislá na existencii osobného boha a nepotrebuje byť zdôvodňovaná božími príkazmi, pretože globálna zákonitosť svetového diania ju v sebe zahŕňa; mravné zákony majú pôsobnosť podobnú reťazi príčin a následkov a nemožno im uniknúť, ani ich obísť, jedine možné je ich rešpektovať a prípadne ich využiť k cieľavedomému utváraniu vlastnej budúcnosti;

 

evolúcia náboženstiev – vysvetľuje vývoj náboženských predstáv od animizmu a polyteizmu až po monoteizmus ako postupné vyjasňovanie až po čistý vzťah k transcendentnu, chápanému ako prioritný a určujúci pre ľudský život aj všetkých tvorov.

 

Za všeobecne ľudsky významný vo vývoji náboženských predstáv sa považuje tzv. etický zlom okolo 5. stor. pr. Kr. (konfuciovská a taoistická reforma v Číne, vznik budhizmu a džinizmu, významní židovskí proroci, zoroastrizmus).

 

geografický pôvod náboženských systémov – v zaujímavých súvislostiach charakterizoval K. Werner. Podľa neho najstaršia kontinuitná náboženská tradícia, teda hinduizmus, má svoje dávne korene vlastne v Európe. Vysvetlil to príbuznosťou védizmu, najstaršej fázy hinduizmu, so starovekými náboženskými systémami indoeurópskych národov – starých Grékov, Rimanov, Grékov, Keltov, Slovanov, Baltov. Príchod kresťanstva do Európy v nej prakticky zničil praveké indoeurópske náboženstvá, kedysi zdieľané indoeurópskymi národmi, s výnimkou prežitkov vo folklóre a zachovaných antických mytológií, a sčasti aj ďalších náboženských prvkov zo starovekej Európy, vtelených do kresťanskej tradície v modifikovanej podobe. Naproti tomu protoindoárijská verzia protoindoeurópskeho náboženstva, zanesená dávnou migráciou árijských kmeňov do Indie, dosiaľ žije po mnohých premenách ako hinduizmus a do istej miery i ako budhizmus, ktorý sa od hinduizmu v jeho brahmanskej fáze odpojil. Príchod oboch týchto náboženstiev do Európy v modernej dobe v istom zmysle uzaviera kruh.

Všetky veľké a dosiaľ živé náboženstvá vznikli v Ázii a odtiaľ sa v rôznych dobách rozšírili do Európy a ďalších oblastí. Kresťanstvo v nich historicky prevládlo, v menšej miere za ním čoskoro nasledoval diasporný judaizmus a po svojom vzniku dobyvačný islam. Všetky tri tieto náboženstvá majú svoju kolísku na Blízkom východe, iné „typické“ ázijské náboženstvá majú svoj domov na Strednom a Ďalekom východe.

 

synkretické náboženstvá – sú náboženské systémy, ktoré zjavne obsahujú prvky  niekoľkých rôznych náboženstiev (zohľadniac pritom fakt, že každé náboženstvo má vo väčšej alebo menšej miere synkretický charakter). Synkretické náboženstvá vznikali oddávna, napr. staroveké gnostické sekty, pôvodne iránsky manicheizmus, jezidizmus a dönme v Osmanskej ríši, niektoré šíitské sekty (alaviti, drúzovia), budhisticko-šintoistický synkretizmus v Japonsku, sikhizmus, Dín-i Iláhi (Akbarova „božská viera“), v modernej dobe (19.-20. stor.) afrokresťanské kulty a sekty (ako kimbangizmus, khakizmus), pôvodne pakistanská ahmadíja, pôvodne iránska bahájska viera, vietnamský kaodaizmus atď.

 

liturgia – súhrn špecifických úkonov, obradov a ceremónií, bezprostredne spätých so systémom náboženských predstáv, ktoré majú v emocionálno-obraznej forme reprodukovať niektorý aspekt vierouky predovšetkým u tzv. tradičných cirkví (katolíckych, pravoslávnych, monofyzitských, nestoriánskych); tradíciou a cirkevnými predpismi (zákonom) usmernená forma liturgie sa nazýva rítus;

 

Tradičné ríty sa delia na:

západné:

1. rímsky, 2. ambroziánsky, 3. mozarabský (západogótsky), 4. galský (liturgia Galliae);

východné:

I. skupina antiochijská:

A/ západosýrsky typ: 1. sýrsko-antiochijský, 2. maronitský, 3. byzantský (grécky), 4. arménsky,

B/ východosýrsky typ: 1. nestoriánsky, 2. chaldejský, 3. malabarský;

II. skupina alexandrijská: 1. koptský, 2. etiópsky.

 

kult – je najmenej organizovaný a inštitucionalizovaný typ náboženského zoskupenia; zvyčajne je zameraný na individuálne potreby a túžby, kladie iba malý dôraz na sociálnu zakotvenosť; členovia kultu majú vlastné osobité iniciačné (resp. napr. i svadobné) ceremónie, rituály a individuálne učenie;

 

Zvláštny charakter majú tajné spolky (napr. slobodomurárska spoločnosť Jaskyňa, rôzni okultisti ako Zlatý úsvit, špiritisti ako Cirkev ctihodných bratov a sestier, rozenkruciáni ako Starobylý mystický rád ruže a kríža, Ballardov kult „I am“, Hnutie štyroch zhodných evanjelií, Johanitské bratstvo pre obrodu templárstva), kulty násilia (napr. satanistické kulty ako anglický Klub Hell-Fire – Klub pekelného ohňa, holandská Spoločnosť capov alebo francúzska Boullanova skupina, v USA Mansonova „rodina“, Kirkin rád psej krvi, Procesná cirkev posledného súdu, Asmodeova spoločnosť), astrálne či kozmické kulty (Cirkev kozmického prameňa, rôzne odnože scientológov, napr. Free Zone), kulty lásky (napr. agapemoniti Henryho Princea, Oneidská obec, asketickí shakeri, kult hippies), mesiánske hnutia, východné kulty (Teozofická spoločnosť, Antropozofická spoločnosť, kulty s hinduistickým pozadím ako védanta, pestovanie tantrizmu a jógy, Ordo Templi Orientis), tzv. psychokulty (napr. Svätá cirkev spätnej väzby, Cirkev posvätnej alfy, Spolok duchovného objavovania – „sviatosť“ LSD, Ježišovi ľudia, Cirkev stromu života), kulty bosoráctva a čiernej mágie (včítane La Veyovej 1. Satanovej cirkvi), kulty New Age, Hnutie Grálu, novopohanské kulty (napr. Cirkev všetkých svetov, Večné lesy, Svätý rád Matky Zeme, Cirkev vodnárskeho svätostánku, Cymry Wicca, skupiny bielych bosorákov, novodruidské spolky ako Keltská cirkev). Prechod kultu k sekte nie možné vždy jasne identifikovať.

 

sekta – predstavuje vyšší typ náboženského zoskupenia než kult; v mnohých prípadoch vzniká na základe odštiepenia od „pravovernej“ oficiálnej cirkvi či viery a stavia sa (v istej miere) proti ustálenej tradícii;

(a) spravidla odráža vznik nových spoločenských alebo kultúrnych podmienok nesúcich v sebe nové idey; (b) nonkonformní sektári sa často obracajú proti tradičnej dogmatike, liturgii a zaujímajú k otázkam svojej viery silno akcentovaný citový postoj; (c) niektoré sekty (tzv. eschatologické) hlásajú blízky koniec sveta, iné majú v programe mravné povznesenie ducha; (d) pre sektárov je charakteristické úsilie o výlučnosť poslania, doktríny, ideových princípov, hodnôt, zameraní – s čím často súvisí tendencia izolovať sa od väčšinovej spoločnosti a tendencia považovať sa za výlučných, vyvolených a jedine správne konajúcich veriacich;

z hľadiska vierouky sekty rozdeľujeme na a/ sekty s kresťanským pozadím (protestantské, pravoslávne, starokatolícke, mormonské atď.), b/ sekty s ázijským pozadím (vplyv budhizmu, hinduizmu, čínskych náboženstiev), c/ teozofické, d/ synkretické sekty (napr. z hnutia New Age), e/ novopohanské sekty, f/ satanistické, g/ iné (napr. tzv. astrálne, hermetické, magicko-okultné, špiritistické, s islamským pozadím, judaistické).

 

denominácia – je z hľadiska inštitucionalizácie ďalším typom náboženskej organizácie; oproti sekte je formálnejšia, má širšie spoločenské zázemie a stráca svoju separatistickú povahu;

 

cirkev – je vyšší organizačný stupeň náboženstva (najmä kresťanstva) a vyznačuje sa podobnými znakmi ako denominácia, cirkev je však rozšírenejšia v teritoriálnom zmysle; k jej základným znakom patrí: členstvo na základe narodenia, orientácia na všetkých členov spoločnosti (t. j. i na neveriacich), tendencia kompromisu, prispôsobenie sa profánnemu svetu;

 

kresťanstvo – je svetové monoteistické náboženstvo, ktorého zakladateľ a ústredná postava Ježiš Kristus (Ježiš z Nazaretu) je chápaný ako Spasiteľ. Zdrojom vierouky sú posvätné texty Biblie, členenej na Starý zákon a Nový zákon. Kresťanstvo je rozdelené na množstvo vetiev a smerov. Hlavné smery kresťanstva predstavuje: katolicizmus, protestantizmus a pravoslávie, ďalšími dôležitými smermi sú monofyzitizmus, nestoriánstvo, mormonizmus, starokatolicizmus a moderný kresťanský gnosticizmus.

 

katolicizmus – je jeden zo základných smerov kresťanstva a súčasne náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví, vyznačujúca sa jednotnou celosvetovou cirkevnou organizáciou s hierarchickým členením. Na čele katolíckej cirkvi je pápež, ktorý sa považuje za zástupcu Ježiša na zemi, za neomylného vo veciach viery a morálky; jeho moc prevyšuje moc koncilov. Okrem väčšinovej západnej Rímskokatolíckej cirkvi jestvujú tzv. východné katolícke cirkvi (uniatske) vo východnej a južnej Európe, na Blízkom východe, v Indii, v Egypte a Etiópii, ktoré v minulosti prijali tzv. úniu so Svätou stolicou (Rímom), t. j. v celom rozsahu prijali katolícku vierouku, uznali primát pápeža, ale ponechali si rozdiely v obradoch, liturgickom jazyku a disciplíne (otázka celibátu). Ide o európskych gréckokatolíkov, blízkovýchodných melkitov, maronitov, sýrskokatolíkov, arménokatolíkov, indických malabarcov a malankarcov, egyptských koptokatolíkov a etiópskokatolíkov.

 

protestantizmus – je súhrnné označenie všetkých protestantských skupín a teologických smerov, ktoré boli produktom reformácie v 16. storočí a ďalšieho vývinu vnútri nových kresťanských cirkví, denominácií a siekt. Vznik a vývoj protestantizmu v strednej Európe  v 16.-17. storočí sa vzťahuje na evanjelickú cirkev augsburského vyznania (luteránsku), reformovanú cirkev helvétskeho vyznania (kalvínsku), unitársku cirkev, anabaptistov (habánov), sakramentárov (kryptokalvinistov)  a  Jednotu bratskú (moravskí bratia). V 19. a 20. storočí sa ujali ďalšie odnože protestanizmu ako nazaréni, baptisti, adventisti, letniční kresťania (pentekostalisti) a perfekcionisti.

 

pravoslávie – sa vyvíjalo ako dominujúce náboženstvo v Byzantskej ríši, čo sa odrazilo vo vierouke i organizácii. Pravoslávie ako najbližší kresťanský smer vo vzťahu ku katolicizmu odmieta viacero katolíckych dogiem (primát pápeža, učenie o pôvode Ducha svätého nielen od Boha-otca, ale aj od Boha-syna, o očistci, o nepoškvrnenom počatí Panny Márie), inak sa vykonávajú obrady niektorých sviatostí. Na rozdiel od katolicizmu nejestvuje jednotiace duchovné centrum, aj keď istanbulský patriarcha sa považuje za symbolickú hlavu pravoslávnych. V pravosláví sa postupne vytvorili oficiálne uznávané autokefálne (15) a autonómne cirkvi (2) a z nich ako odnože vznikli v istých historických okolnostiach ďalšie oficiálne neuznané cirkvi a viacero siekt (napr. tzv. staroverské či staroobradnícke ako ruská Staropravoslávna cirkev na čele s arcibiskupom v Novozybkove).

 

monofyzitizmus – je kresťanský smer, ktorý vznikol v 5. stor. a jeho zakladateľom bol konštantínopolský archimandrita Eutyches. Podľa neho má Ježiš len jednu podstatu, a to božskú, teda nie dve – božskú a ľudskú – ako hlásali predstavitelia ortodoxného kresťanstva. Na chalcedonskom koncile r. 451 bol monofyzitizmus odsúdený ako heréza, preto sa jeho prívrženci nazývajú tzv. nechalcedónskymi cirkvami. Medzi monofyzitské cirkvi patria: Arménska gregoriánska cirkev, Jakobitská sýrska cirkev, Koptská cirkev, Etiópska cirkev, Eritrejská cirkev, v Indii tzv. tomášovskí kresťania (Jakobitská sýrska cirkev Malabaru, Malabarská sýrska cirkev sv. Fomu, Malabarská nezávislá sýrska cirkev, Malankarská jakobitská sýrska cirkev). V súčasnosti sa termín považuje za neadekvátny a uprednostňuje sa termín "nechalcedónske cirkvi" vrátane tzv. nestoriánskeho smeru.

 

nestoriánstvo – je kresťanský smer založený v 5. stor. na učení konštantínopolského patriarchu Nestoria. Učil, že Ježiš bol človekom, ktorý prekonal ľudskú slabosť a stal sa Spasiteľom. Preto Nestorius nenazýval Pannu Máriu Bohorodičkou. Tvrdil, že v Kristovi je ľudský a božský princíp spojený iba relatívne, tieto dva princípy v ňom nikdy úplne nesplynuli. Ako heréza bolo nestoriánstvo odsúdené na koncile v Efeze r. 431. V Byzantskej ríši sa k nestoriánskemu kresťanstvu hlásili obyvatelia hovoriaci hlavne aramejským a arabským jazykom. V stredoveku sa nestoriáni rozšírili z blízkovýchodných krajín až do Indie a Číny. Vo svojej knihe sa o nich častejšie zmienil Marco Polo. V súčasnosti k nestoriánom patrí blízkovýchodná Asýrska cirkev (hlavne v Iraku, Iráne a Sýrii), Chaldejská sýrska cirkev v Indii a Cirkev východu a Asýranov v USA. Počas 1. svetovej vojny boli nestoriáni na území Osmanskej ríše (Asýrčania či Ajsori) vystavení genocíde tak ako arménski kresťania.

 

slobodomurárstvo – je pôvodne kresťanský nábožensko-filozofický smer (neskôr viac-menej s politickými ambíciami), ktorý sa šíril v aristokratickom a intelektuálskom  prostredí na začiatku 18. storočia v Anglicku a neskôr vo Francúzsku a ďalších krajinách. Prejavil sa vo vytváraní tajných spoločností (lóží), ktorých členovia si vytýčili cieľ „zjednotiť ľudí na základe bratskej lásky, vzájomnej pomoci a vernosti“. Slobodomurárske lóže boli vybudované podľa vzoru stredovekých murárskych cechov, odkiaľ prevzali špecifické obrady a iné náležitosti. Toto hnutie sa pôvodne rozvíjalo ako odroda voľnomyšlienkárstva v opozícii k oficiálnej cirkvi, jej etickým princípom, no časom sa výraznejšie presadil mysticizmus; v slobodomurárstve sa postupne vyvinulo niekoľko odlišných vetiev.

 

 

2. Náboženské pomery v západnej a strednej Európe v 18. storočí

 

2.1. Situácia na prelome 17. a 18. storočia

 

V 16. -17. storočí prebiehal v Európe urputný zápas medzi katolicizmom a novými protestantskými smermi. Jeho najhorším prejavom boli náboženské vojny a prenasledovania, náboženský fanatizmus našiel jeden z prejavov v tzv. prenasledovaní čarodejníc (na oboch stranách konfliktu). Tam, kde jedna strana zvíťazila, okamžite kruto prenasledovala druhú stranu. V zásade však od tridsaťročnej vojny (1618-1648) vojnové konflikty strácali náboženskú motiváciu a na prelome 17. a 18. storočia došlo k istej stabilizácii náboženských pomerov. Zápas medzi katolicizmom a protestantizmom sa v Európe potom odohrával zväčša v rovine štátnych záujmov a z toho vyplývajúcej  propagandy, právnych mantinelov, v oblasti kultúrnych aktivít – hlavne v literatúre (tlač) a v školstve; v kolonizovaných krajinách nastali „preteky“ v misiách.

           

2.2. Od galikanizmu k febronionizmu

 

Katolícka cirkev v tejto situácii a v dôsledku predošlých udalostí prežívala istú krízu, ktorá sa netýkala len jej vonkajších dejín, ale aj tzv. vnútorných dejín cirkvi. V priebehu 17. storočia bola oživená myšlienka štátneho absolutizmu, ktorému by mala slúžiť i cirkev. Vo Francúzsku išlo o tzv. galikanizmus. Na popud Ľudovíta XIV. vydalo francúzske generálne zhromaždenie r. 1682 prehlásenie o medziach pápežskej moci, teda tzv. galikánske články (zostavené biskupom a slávnym kazateľom Bossuetom)[1]: 1/ Pápežovi prináleží moc iba vo veciach duchovných a nie časných a občianskych; 2/ moc všeobecných snemov je nad pápežom; 3/ Pápežská moc je obmedzená kánonmi cirkvi; galikánske zásady a zvyky francúzskej cirkvi zostávajú v platnosti; 4/ vo veciach viery má pápež najväčšiu váhu, ale jeho rozhodnutia nie sú neopraviteľné, pokiaľ k nemu nepristúpi súhlas cirkvi. Rozpútal sa konflikt medzi kráľom a pápežom, napokon r. 1692 boli galikánske články odvolané. Avšak názory v nich obsiahnuté sa udržali vo Francúzsku veľmi dlho.

            Spomínané idey našli svojich prívržencov aj v Nemecku, kde sa sformovali ako tzv. febronianizmus. Trevírsky biskup J. M. von Hontheim (1701-1790), ktorý pod pseudonymom Justinus Febronius vydal r. 1763 spis O postavení cirkvi a legitimite moci rímskeho pápeža, ktorý venoval pápežovi, ale Kliment XIII. ho už r. 1764 dal na Index zakázaných kníh. Hontheimove názory boli motivované snahou o zjednotenie evanjelikov s katolíckou cirkvou, požiadavkou o väčšiu samostatnosť pre biskupov a ideou autonómie národných cirkví v rámci katolicizmu. V spise Febronius (Hontheim) tvrdil, že: 1/ Kristus nedal plnosť cirkevnej moci Petrovi a apoštolom, ale celej cirkvi; preto je pápež podriadený snemu a biskupi sú na pápežovi nezávislí; 2/ Účelom pápežského primátu je zachovanie jednoty dozorom a vysielaním legátov; ostatné pápežské práva nie sú nutné, ale náhodné, a musia byť pápežovi biskupmi odňaté, čo sa dá docieliť s pomocou panovníkov, cenzúrou pápežských listín a častejšími koncilmi. Tieto názory mali v Nemecku silnú odozvu. Sám Hontheim ich odvolal r. 1781 na zákrok svojho kurfirsta, stále však boli predmetom záujmu a kongres nemeckých biskupov r. 1786 v 23 článkoch vystúpil v duchu febronianizmu. Po podpore zo strany Jozefa II. začali sa články zavádzať do platnosti. Napokon však v dôsledku udalostí vo Francúzsku a francúzskeho vpádu boli idey febronianizmu zatlačené do úzadia. Jeho idey sa stali základným inšpiračným zdrojom pre náboženskú politiku Jozefa II. – tzv. jozefinizmus. Vo všetkých uvedených prípadoch išlo v zásade o tzv. episkopalizmus, t. zn. proti myšlienke rímskeho centralizmu sa zdôrazňovala samostatnosť biskupského úradu.

 

2.3 Cesta k jozefinizmu

 

            Rakúska panovníčka Mária Terézia rozvinula počas svojej vlády širokú reformnú činnosť, ktorá sa týkala aj náboženských záležitostí. V r. 1756 zabránila vynášať a vykonávať rozsudky nad čarodejnicami a v r. 1768 celkom zakázala procesy proti čarodejníctvu a mágii, a to zavedením jednotného právneho systému. Zakázala aj slobodomurárske lóže.

Po dohode s pápežom realizovala už dávnejší plán ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmáňa rozdeliť rozsiahlu Ostrihomskú diecézu na menšie biskupstvá. V r. 1776 zriadila Spišské, Rožňavské a Banskobystrické biskupstvo. 13 fár z Ostrihomskej diecézy pozdĺž rieky Nitry pripojila k Nitrianskemu biskupstvu. Od r. 1770 si Mária Terézia vyhradila právo vymenúvať kanonikov sídelných a kolegiálnych kapitúl a vymenúvať farárov v 16 spišských mestách, vrátených v r. 1772 z poľského zálohu. V r. 1771 bolo založené Mukačevské gréckokatolícke biskupstvo (od r. 1776 so sídlom v Užhorode). Náboženská politika Márie Terézie sa týkala tiež školstva, ktoré sa dostalo pod štátny dozor (1777 Ratio educationis), kým predtým katolícke školstvo bolo takmer výlučne v rukách rehoľníkov a pod dozorom biskupov. Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada kontrolovala celé katolícke školstvo. Po zrušení jezuitského rádu (v našej monarchii od októbra 1773) prevzal štát Trnavskú univerzitu a r. 1777 bola preložená do Budína.

            Mária Terézia zasiahla aj do citlivých otázok náboženského života (pravda, po formálnom schválení pápežom), čo sa týka obmedzenia počtu sviatkov. Napr. Klement XIV. na jej žiadosť zrušil povinnosť „počúvať svätú omšu v dňoch apoštolov, svätých, vo sviatok Navštívenia Panny Márie a v tretí deň výročných sviatkov“. Cisárovná vyhradila štátu dozor nad celým cirkevným majetkom, zakázala kňazom posielať do cudziny peniaze, obmedzila cirkevnú právomoc v cirkevnom manželskom práve v prospech štátu, zrušila právo azylu, ktoré oddávna používali cirkevné ústavy, vydala predpisy o teologickom štúdiu a o vedení cirkevných matrík a podrobila aj teologické spisy vydané na území jej vlády štátnej cenzúre. Zaviedla placetum (dobrozdanie) na pápežské buly a breve. Obmedzila zriaďovanie nových kláštorov a rozmnožovanie cirkevného majetku. Napr. jezuitom a piaristom nepovolila zbierať milodary, pretože mali svoje majetky. Zrušila oslobodenie kléru od daní, zakázala skladať rehoľné sľuby pred 25. rokom a určila aj najvyšší možný počet rehoľníkov.

 

2.4 Jozefinizmus

 

            Oveľa radikálnejšie než Mária Terézia si počínal Jozef II., ktorý zasiahol záujmy katolíckej cirkvi veľmi citeľne a s dlhodobými dôsledkami. Krátko po matkinej smrti už r. 1781 vydal tolerančný patent pre augsburské a helvétske vyznanie, takisto pre pravoslávnych.      Tolerančný patent povolil nekatolíkom slobodne vykonávať náboženstvo a udelil im všetky občianske práva. Napr. tam, kde žilo aspoň sto rodín, mohli si postaviť kostol (ale bez veže a s bránou do ulice), mali právo zastávať verejné funkcie a úrady, zakazovala sa náboženská diskriminácia v cechoch, katolicizmus ostal však naďalej štátnym náboženstvom. Štátnu cirkev sa snažil podriadiť svojim záujmom zavedením placeta. Týmto reguloval pápežské a biskupské výnosy, zrušil  osobitné cirkevné súdy, zakázal biskupom priamy styk s pápežskou kúriou, kontroloval pápežskú a biskupskú korešpondenciu, vyhlásil neobmedzenú právomoc dišpenzovať všetky kauzy a manželské prekážky, ktoré boli rezervované Svätej stolici. Dal prepracovať manželské právo, povolil rozvod, zrušil prekážku pokrvenstva v treťom stupni, v miešaných manželstvách upravoval výchovu detí.

            Veľkú pozornosť venoval Jozef II. cirkevným inštitúciám, hlavne kláštorom a kňazským seminárom. V r. 1782 zrušil kontemplatívne rády ako spoločensky neužitočné (kartuziánov, kamaldulov, karmelitánov, františkánky). Ostatné rehole, najmä žobravé zrušil čiastočne. Tomuto cisárovmu zásahu padlo za obeť asi 600 kláštorov, pritom bolo zničených množstvo umeleckých pamiatok a vzácnych knižníc. Zo skonfiškovaného kláštorného majetku vytvoril „náboženský fond“, ktorý slúžil na rozličné cirkevné a charitatívne účely, školské ciele, zriaďovanie nových odľahlých fár a pod. Kláštory, ktoré ponechal, boli podriadené biskupovi. Cisár určoval počet členov a zakázal prijímať novicov bez povolenia vlády. Hranice diecéz skorigoval podľa politických okresov a založil nové biskupstvá (České Budějovice, Tarnov, Linz). Proti cisárovej cirkevnej politike nevznikla v cirkevnej hierarchii vážnejšia opozícia, len niekoľkí preláti mali určité výhrady.

Biskupom odňal právo vychovávať klerikov a v r. 1783 založil tzv. generálne semináre vo Viedni, Pešti, Pávii, Lovani a Freiburgu s filiálkami v Štajerskom Hradci, Bratislave, Olomouci, Prahe, Innsbrucku a Luxemburgu. Mravná výchova bohoslovcov, vyučovanie teológie a príprava na pastoráciu boli podriadené osvietenským ideálom. Aj učebné osnovy na seminároch dal Jozef II. revidovať v tomto zmysle. Jozefovu ideu generálnych seminárov vypracoval Štefan Rautenstrauch, opát břevnovského kláštora, v spolupráci s prepoštom Wittolom, priekopníkom jansenistického reformného katolicizmu.      Dogmatika sa prednášala racionalisticky, cirkevné právo febroniánsky, cirkevná história viac-menej v protestantskom duchu (napr. bola predpísaná učebnica protestantského prof. Schröckha). Niektoré teologické predmety boli vyradené (ako liturgika) a namiesto nich sa zaviedli prírodovedné a hospodárske disciplíny. Kandidáti 6-ročného štúdia (neskôr skracovaného) sa vzdelávali hlavne v štúdiu Biblie, v patrológii, katechetike, ale čítali aj práce jansenistických autorov. Cieľom vzdelávania bol zbožný človek, ktorý mal slúžiť ľudstvu a štátu. Dozor štátu zabezpečoval cisárom menovaný rektor semináru, ktorý uskutočňoval aj výber študentov.

Bratislavským generálnym seminárom prešla významná časť generácie slovenských obrodencov – bernolákovcov, ktorí zväčša sympatizovali s reformnými aktivitami panovníka. V prospech jozefinizmu vystúpil napr. Juraj Fándly (v spise Dôverný rozhovor medzi mníchom a diablom).

            Jozef II. zasiahol aj do liturgie a modlitebných textov. Predpísal jednoduchý bohoslužobný poriadok, čím chcel eliminovať podľa neho prepiatu barokovú estetiku a vznešenosť bohoslužieb. Zakázal obrady spojené s výdavkami, procesie, púte. Nariadil odstrániť z kníh bulu Unigenitus (ktorá odsudzovala jansenizmus), zakázal vystavovať a uctievať pozostatky svätých, dal prelepiť bielym papierom niektoré stránky v breviári ako neopodstatnené a zakázal ich čítať pod pokutou 50 zl., kňazom predpisoval ohlasovať z kazateľníc štátne zákony a kázať hlavne morálku. Je zaujímavým faktom, že mnoho štátnych úradníkov za panovania Jozefa II. boli členovia slobodomurárskych lóží.

Reformy Jozefa II. vzbudili obavy u pápeža Pia VI.,[2] ktorý sa obával, že cisár zamýšľa odtrhnutie od Ríma. Po neúspešnej korešpondencii r. 1782 osobne navštívil Viedeň, ale nepodarilo sa mu dosiahnuť ani najmenší ústupok. Jozefinizmus uplatnil Jozefov brat Leopold i v Toskánsku. Z uhla pohľadu katolíckej cirkvi jediným kladom Jozefovej vlády bolo zriadenie nových biskupstiev a rozmnoženie farností.

 

2.5 Jansenizmus ako katolícka heréza

 

            Z hľadiska katolíckej doktríny mylné učenie, ktoré sa týka predovšetkým náuky o pomáhajúcej milosti, je pomenované podľa flámskeho teológa Kornela Jansena (Jansenius, 1585-1638), ktorý bol profesorom v Lovani (Leuven) a neskôr biskupom v Ypres. Jansen sám nehlásal svoje názory, ale po jeho smrti bola vydaná ním napísaná kniha Augustinus, dielo o teológii sv. Augustína. Knihu vydal jeho priateľ Jean Verger de Hauranne, neskorší opát v Saint-Cyran. V diele Jansen tvrdil, že ľudská prirodzenosť bola dedičným hriechom úplne skazená a že Božej milosti nemožno odporovať. Tým sa klonil k učeniu kalvínov. Urban VIII preto jeho myšlienky odsúdil r. 1642. Našli sa však v cirkvi zástancovia, ktorí zdôrazňovali mravnú rigoróznosť ako cestu k spaseniu. Jansenisti chceli v duchu ich ideí reformovať katolícku cirkev znútra. Podľa Voltaira: „Mohlo by sa síce zdať, že nebolo príliš výhodné sa spolu s Jansenom domnievať, že Boh kladie na človeka nekonečne mnoho požiadaviek; nie je to ani filozofické, ani to neprináša útechu. Ale tajné potešenie, že vôbec smiete patriť k nejakej sekte, nenávisť voči jezuitom, prianie vyniknúť a všeobecný duchovný nepokoj, to všetko rýchlo viedlo k vytvoreniu sekty“.

Strediskom jansenizmu sa stal kláštor cisterciátok v Port Royal (jeden pri Versailles – Port Royal de Paris a ďalší v predtým opustenom Port Royal des Champs), ktorý viedla Angelika Arnauldová (zomr. 1661). Jej brat Antoine Arnauld (zomr. 1694), doktor na Sorbone v Paríži (vylúčený r. 1654), bol duchovným vodcom hnutia.[3] V r. 1643 uverejnil knihu O častom Svätom prijímaní, ktorá sa hneď rozšírila. V knihe stanovil také vysoké podmienky pre Sv. prijímanie, že jansenisti pokladali za dokonalejšie zdržovať sa ho z úcty k Eucharistii, zdôrazňovali tiež bezpodmienečnú poslušnosť voči duchovnému radcovi a askézu. Nielen Pascalovo filozofické dielo Myšlienky, ale aj klasické dramatické diela Corneillove a Racinove vychádzali z duchovnej atmosféry sporu o jansenizmus. Jeden z významných jansenistov Nicole (bývalý Racinov učiteľ) napr. napísal, že „románopisci a dramatickí básnici, to sú traviči, ktorí netrávia telá, ale duše ľudí“. Racine na útoky odpovedal polemickým spisom, ale po niekoľkých rokoch sa usiloval o zmier a v tomto duchu napísal Dejiny Port Royalu.

            Proti jansenistom vystúpili teológovia z radov jezuitského rádu, pre mnohých súčasníkov sa z tohto dôvodu problematika jansenizmu zjednodušila na spor medzi jansenistami a jezuitmi. Jansenista Blaise Pascal v knihe Listy z provincie útočil proti jezuitom a ich „laxnosti“. Pápež Inocent X. r. 1653 odsúdil 5 dogmatických téz, ktoré obsahovali Jansenovu náuku: 1./ Milosť sa nedostáva všetkým, a tí ľudia, ktorí ju nemajú, sú neschopní vykonávať dobro. 2./Kto má milosť, ten nemôže jej pôsobeniu uniknúť, a jeho konanie je nutne milosťou poznamenané. 3./ Aby mohol človek konať dobre alebo zle, nemusí byť človek slobodný. 4./ Je kacírstvom tvrdiť, že človek je schopný z vlastnej vôle vzdorovať milosti, rovnako však i nasledovať ju. 5./ Je kacírstvom tvrdiť, že  Ježiš zomrel za všetkých ľudí.[4] Kráľ Ľudovít XIV. dal r. 1709 kláštor v Port Royal zrúcať ako centrum bludárov a mníšky boli preložené do rôznych kláštorov, ale ani to neznamenalo zánik jansenizmu. „Nepokoje nezanikli spolu s kláštorom: jansenisti mali stále chuť na intrigy a jezuiti sa chceli stať nenahraditeľnými“ (Voltaire, s. 446). Spor znovu prepukol, keď Klement XI. bulou Unigenitus (1713) odsúdil učenie francúzskeho jansenistu Quesnela, ktorý pôsobil v Holandsku. Oratoriánsky kňaz Quesnel vydal v Paríži r. 1671 knihu z oblasti morálnej teológie, ktorá vtedy dostala i biskupské schválenie. Spis obsahoval modifikované jansenistické názory. Podľa Quesnela Božia milosť pôsobí neodolateľne a bez nej človek iba hreší, preto sú všetky skutky neveriacich hriešne. Cirkev sa potom skladá len zo spravodlivých a vyvolených. Francúzski biskupi sa zväčša pápežovej mienke o mylnosti Quesnelovho učenia nepodrobili. Spory utíchli až po r. 1728, keď parížsky arcibiskup (kardinál De Noailes) rok pred svojou smrťou prekvapivo a bez podmienok pápežovo rozhodnutie o odsúdení akceptoval. Zásah Ľudovíta XIV. voči jansenistom komentoval Voltaire nasledovne: „V Ľudovítovi ľahko vzbudili mienku, že sú nebezpeční. Nebol natoľko poučený, aby vedel, že plané špekulatívne názory zaniknú sami od seba, ak sa vydajú napospas vlastnej neužitočnosti“ (s. 447).

            Jansenizmus však v niektorých skupinách prežil vo Francúzsku i revolúciu, v Holandsku dokonca vznikla samostatná schizmatická Utrechtská cirkev (tzv. holandský smer starokatolicizmu), ktorá sa koncom 19. storočia zjednotila s nemeckými starokatolíkmi.

 

2.6 Osvietenský absolutizmus a zrušenie jezuitského rádu

 

            Súčasťou protireformačných úsilí a katolíckej reformácie po Tridentskom koncile sa stala Spoločnosť Ježišova (Societas Jesu) založená baskickým šľachticom sv. Ignácom z Loyoly (r. 1534), ktorej členovia sa nazývali jezuitmi. Rád sa po jeho potvrdení pápežom (1540) rýchlo rozšíril, zameriaval sa na misie, školstvo, ošetrovanie chorých, charitu, ideovú konfrontáciu s protestantskými smermi, čo predstavovalo aj kultúrne aktivity ako divadlo, literatúra, hudba. Mnohí jezuiti sa stali spovedníkmi panovníkov a ich radcov. Proti jezuitom vystúpilo viacero nepriateľov aj v katolíckych krajinách, najmä osvietenci a slobodomurári. Veľa osvietencov považovalo aktívnu činnosť jezuitov ako členov rádu so sľubom úplnej poslušnosti pápežovi za hlavnú prekážku pokroku. V súvekej spoločnosti medializované spory s kvietistami,[5] episkopalistami a jansenistami jezuitom získali tiež veľa nepriateľov, čomu napomohla úspešné protijezuitská propaganda proti jedincom i proti rádu ako celku v zmysle osvietenského absolutizmu.[6] Prvý úder proti rádu prišiel v Portugalsku za vlády ministra markíza Pombala. Minister v útoku proti rádu využil udalosti okolo 7 paraguajských redukcií, ktoré pri odovzdaní územia od Španielska kládli odpor španielskej aj portugalskej armáde.

Jezuiti boli v misiách veľmi úspešní, pretože sa dokázali prispôsobiť miestnym podmienkam a dokázateľne pracovali v prospech domorodcov. Od r. 1610 na území dnešného Paraguaja, čiastočne Brazílie a Argentíny zriadili jezuiti asi 30 redukcií, v ktorých v druhej polovici 18. storočia žilo približne 150 tisíc Indiánov. Redukcie boli sídliská, kde sa sústreďovalo indiánske obyvateľstvo s cieľom naučiť sa kresťanskému a tzv. civilizovanému (usadlému) spôsobu života. Európania boli z nich vylúčení. Misionári dosiahli pozoruhodné úspechy, redukcie boli aj hospodársky úspešné, prakticky sebestačné, zaujímavý bol vývoj kultúry. Montesquieu sa vyjadril: „Slúži k sláve Spoločnosti Ježišovej, že po prvýkrát ukázali svetu, že je možné spojiť náboženstvo s ľudskosťou“. Dokonca aj Voltaire označil tieto jezuitské misie za „triumf ľudskosti“. Spočiatku Indiáni v redukciách trpeli útokmi tzv. paulistov čiže miešancov – lovcov otrokov z brazílskej kolónie Sao Paulo. Jezuiti vyzbrojili Indiánov a pomohli im s vojenskou organizáciou. Paulistov sa im podarilo do polovice 17. storočia úplne eliminovať. Redukcie vyvolali postupne záujem koloniálnych mocností, konkrétne Španielska a Portugalska, ktoré nemienili trpieť na svojom území nezávislý indiánsky štát pod patronáciou jezuitov. Situáciu napokon riešili vojensky a v bojoch zahynuli tisíce Indiánov a desiatky jezuitov. Niekoľko indiánskych kmeňov vtedy úplne zaniklo. Tzv. guaraníjska vojna (1753-1756) sa neviedla len preto, aby sa „7 misií“ podriadilo portugalskej korune. Šlo predovšetkým o ovládnutie vnútrozemia so všetkými zdrojmi, ktoré dovtedy bolo kolonizátorom odopreté. Indiánov viedol guaraníjsky náčelník José Sepé, ktorý prehlásil: „Toto je naša zem, ktorú sme dostali od Boha!“ Po jeho zabití pokračoval v odpore Nicolau Ñenguirú, ktorý podľahol až v bitke pri rieke Chiriabi 16. mája 1756. Spolu s ním v bitke zahynulo asi 1 300 Indiánov. Indiánsky a jezuitský odpor potom ustal, redukcie boli vypálené, vyrabované a Indiáni sa museli vrátiť ku kočovnému životu lovcov a zberačov v pralese. Dlhoročné úsilie o usadenie a civilizovanie Indiánov (hlavne Guaraníjov) prišlo nazmar, zanikla liturgia, modlitby, piesne v domorodých jazykoch, zanikli remeslá, roľnícke techniky a fungujúce hospodárstva, ako i indiánska produkcia klasickej hudby a knižnice.

            Markíza Pombala neuspokojilo v jeho ťažení proti jezuitom ani to, keď pápežov vizitátor zakázal rádu na jeho žiadosť v r. 1758 v Portugalsku všetku duchovnú činnosť. Nespravodlivo obvinil jezuitov z prípravy atentátu na kráľa Jozefa I. a v budúcom roku vyhostil z krajiny i z kolónií všetkých členov rádu, čo bolo spojené so značnou brutalitou. Viacerých členov rádu bez súdu uväznili v podzemných kobkách, niekoľkí „zabudnutí“ strávili vo väzení celé roky, mnohí toto utrpenie neprežili. Napr. Jozef Kayling (1725-1791), rodák z Banskej Štiavnice, bol v transporte 115 jezuitov, ktorých portugalská vojenská loď r. 1760 previezla do väzenia v Portugalsku. Páter Kayling prežil v portugalskom väzení bez súdu 16 rokov. Prepustený bol až r. 1777 v zlom zdravotnom stave, vrátil sa do Uhorska s poctami, na audiencii ho prijala aj cisárovná Mária Terézia.

            Portugalský príklad nasledovalo Francúzsko, Španielsko, Neapolsko, Parma. Na francúzskom kráľovskom dvore mali jezuiti hlavných protivníkov v osobe ministra Choiseula a kráľovej metresy markízy Pompadour. R. 1761 využili problémy zadlženej jezuitskej misie na ostrove Martinique, rád bol odsúdený k náhrade a kráľ Ľudovít XV. po istom váhaní podpísal výnos o zrušení rádu v štáte. V Španielsku sa ministrovi Arandovi podarilo presvedčiť kráľa Karola III., že rád pripravuje vzbury a jeho zvrhnutie. Kráľ vydal r. 1767 bez súdneho vyšetrovania dekrét, ktorým vypovedal jezuitov z krajiny. Dôvody nikdy nevysvetlil. V tom istom roku boli jezuiti vypovedaní z Neapolského kráľovstva a v nasledujúcom roku z Parmy. Predovšetkým v kolóniách neprebehlo zaistenie jezuitov pokojne. Napr. v Mexiku sa davy Indiánov pokúšali zabrániť ich zatknutiu a odtransportovaniu.[7]

Cieľom nepriateľov bolo však úplné zrušenie rádu pápežom. Nový pápež Kliment XIV.,[8] ktorý napokon pod neustálym tlakom kráľovských vyslancov bol ochotný obetovať jezuitov cirkevnému mieru a po štyroch rokoch odďaľovania pod jednoznačným ultimátom Bourbonovcov r. 1773 vydal breve[9] rušiace rád. Popredné osobnosti rádu boli na nátlak španielskeho vyslanca uväznené v Anjelskom hrade v Ríme. Nečakane sa však rádu zastali nekatolícki monarchovia – pruský kráľ Fridrich II. a ruská cárovná Katarína II., zrejme hlavne vďaka úspešnosti jezuitských škôl v ich štátoch. Ďalšie trvanie zvyškov rádu v týchto krajinách bolo umožnené aj pontifikátom Pia VI. od r. 1774, ktorý napriek nátlaku nepodnikol žiadne kroky proti týmto zvyškom jezuitov. V rakúskej monarchii Mária Terézia váhala dať súhlas k zrušeniu rádu. Donútil ju k tomu až parížsky dvor, ktorý pohrozil, že v prípade, ak odoprie súhlas s jeho promulgovaním, zruší zásnuby jej dcéry Márie Antoinetty s dedičom francúzskeho trónu. Bola však aj pod vplyvom nepriateľov rádu – syna Jozefa, svojho spovedníka J. Müllera a ďalších. Samotná promulgácia breve bola oddialená až na október 1773, aby sa tak zabránilo rozchytaniu jezuitského majetku. Rád bol znovu obnovený o štyri desaťročia neskôr pápežom Piom VII. r. 1814.

 

 

2.7 Situácia evanjelickej cirkvi na prelome 17. a 18. storočia v Uhorsku

 

            17. storočie sa vyznačovalo ostrou konfrontáciou medzi katolicizmom a protestantizmom, ale v pozadí i jednoznačnou konfrontáciou medzi vládnucou dynastiou a uhorskými stavmi, ktorá mala aj iné príčiny. Jedným z najvýraznejších prejavov týchto konfrontácií  boli protihabsburské stavovské povstania.

            V období Tököliho povstania (1678-1683) a v kritickej situácii osmanskej hrozby cisár Leopold I. zvolal r. 1681 do mesta Šopron (po 20-ročnej prestávke) krajinský snem. Okrem iného sa snem zaoberal aj konfesijnými problémami a opätovným nastolením náboženskej slobody. Napriek tomu, že Tököliho prívrženci snem ignorovali, zúčastnili sa ho vo väčšom počte aj protestantské stavy. Podrobne vypracovali svoje sťažnosti a požiadavky. Napokon však Leopold I. prijal len v obmedzenej miere ich návrhy, dokonca už bez účasti zainteresovanej strany.

            Článok č. 25 obnovoval zákon z r. 1608 (avšak so zakotvením vrchnostenského práva zemepánov), rušil reverzy z bratislavských súdov, dovoľoval návrat kňazov a učiteľov z emigrácie a proklamoval slobodu vyznávania obidvoch protestantských cirkví. Nasledujúci článok č. 26 –  o kostoloch –  však tieto slobody výrazne obmedzoval. Podľa neho mohli mať evanjelici oboch konfesií kostoly a fary vo všetkých stoliciach, avšak iba na určených miestach. Na území Slovenska to bolo po dvoch v Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Zvolenskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Spišskej stolici. V Komárňanskej, Abovskej, Šarišskej, Zemplínskej, Turnianskej, Gemerskej a Novohradskej si mohli ponechať kostoly, ktoré dovtedy užívali. V slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách si evanjelici smeli postaviť kostol, školu a faru na predmestí, na mieste určenom komisiou. Vo vojenských pevnostiach na našom území mali evanjelici alebo kalvíni svoje kostoly v Komárne, Leviciach a Fiľakove. Okrem týchto si mohli na základe vrchnostenského práva postaviť protestantský kostol šľachtici na svojich majetkoch. Spomedzi skonfiškovaných kostolov mali byť protestantom vrátené len tie, ktoré neboli ešte vysvätené za katolícke. Voči týmto záverom protestantské stavy podali protest.

            V prvej polovici 80. rokov 17. storočia bola na väčšine územia Slovenska obnovená sloboda vyznania pre protestantov – a tak aj organizácia evanjelickej cirkvi a. v. Úspešne pôsobilo viacero škôl, hlavne kolégium v Prešove. S ohľadom na bratislavské súdy, krivdy a násilnosti z predchádzajúcich rokov si na niektorých miestach protestanti zamieňali túto slobodu za právo na prenasledovanie katolíkov. Navracanie chrámov a škôl bolo často sprevádzané ničením katolíckych obrazov a bohoslužobných predmetov, vyháňaním kňazov, pričom niekde protestantské stavy a magistráty upierali katolíckym veriacim právo na vyznávanie ich náboženstva.[10] Táto politika odplaty bola nesprávna a v konečnom dôsledku protestantov poškodila.

            Po porážke Tököliho povstania opäť nastúpila násilná protireformácia, avšak v dôsledku Šopronských artikul (1681) už iného charakteru. Napriek tomu došlo aj k takým excesom – akým bol tzv. Prešovský krvavý súd r. 1687 (24 popravených), čoho príčinou, pravda, boli príliš silné väzby povstalcov a protestantských cirkví. V novej atmosfére zasadal v Bratislave od októbra 1687 do júna 1688 nový uhorský snem, ktorý zamietol sťažnosti protestantov ako buričské. Snem prijal dôležité politické rozhodnutia, ktoré sa premietli aj v náboženských otázkach (napr. bol zrušený článok 31 Zlatej buly Ondreja II., t. j. právo stavov na odboj). Konfesijné pomery upravoval zákonný článok č. 21, ktorý potvrdzoval a obnovoval platnosť Šopronských artikulov č. 25 a 26. Nemohli však protestantom vyhovovať najmä po oslobodení južného Uhorska od okupácie Osmanov, pretože išlo vo viacerých prípadoch o územia s početným protestantským obyvateľstvom. Navyše rôzne podoby prenasledovania aj na začiatku 18. storočia nadobudli takých rozmerov, že sa stali jednou z príčin posledného a najmohutnejšieho protihabsburského povstania Františka II. Rákócziho (1703-1711).

            Znovuorganizáciu evanjelikov inicioval r. 1704 barón Ján Gottfried Hellenbach (1659-1728). Zvolal do Cerova v Honte poradu zástupcov stredoslovenských stolíc, na ktorej bol zvolený za banskoštiavnického superintendenta Štefan Pilárik (1647-1710) pre tzv. banské okolie: banské mestá, Tekov, Hont, Novohrad, Turiec, Zvolen, Pešť, Pilíš, Zsolt. Postupne pribudli aj ďalší supertintendenti pre ďalšie oblasti  O riešenie náboženských otázok sa pokúsil už prvý kurucký snem v Sečanoch (1705) v záležitostiach rozdelenia cirkevného majetku, navrátenia kostolov, rovnoprávnosti troch cirkví, problematike činnosti jezuitského rádu. V priaznivých podmienkach Rákócziho vlády mohli evanjelici a. v. zvolať synodu a riešiť problémy cirkevnej organizácie.

Ružomberská synoda sa konala v apríli 1707 a zúčastnilo sa jej 82 delegátov z radov kňazstva a stavov. Synoda prijala 25 kánonov, týkajúcich sa najdôležitejších častí cirkevného života.[11] V oblasti cirkevnej správy boli zriadené 4 dištrikty (okolia, superintendencie, biskupstvá): Východný (Potiský), Banský, Preddunajský (Severo-západný) a Gemersko-južný. (1) Do Východného dištriktu patrili stolice: Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Užhorod, Bereg-Ugoča, Satmár a Bihár plus 6 slobodných miest. Superintendentom bol Jakub Zabler, farár v Bardejove. (2) Do Banského dištriktu patrili slobodné kráľovské banské mestá, stolice Tekov, Hont, Pešť, Pilíš, Šolt, Novohrad, Zvolen a Turiec. Superintendentom bol Štefan Pilárik, farár v Banskej Štiavnici. (3) Do Preddunajského dištriktu patrili Bratislava a stolice Prešporská, Nitrianska, Trenčianska, Oravská, Liptovská (po Štrbu), a za Dunajom Ostrihomská a Komárňanská. Superintendentom bol Daniel Krman. (4) Do Gemersko-južného dištriktu patrili stolice: Gemerská, Malohontská, Turnianska, Boršodská, Hevešská a Solnocká. Superintendentom bol Ondrej Bodó.

            Synoda sa zaoberala tzv. agendou (3-jazyčnou), t. j. jednotným poriadkom služieb Božích, modlitbami, liturgickými rúchami, sviatkami, vizitáciami, ohláškami a sobášmi, krstom, pohrebmi, školskými otázkami, riešením sporov, starostlivosťou o vdovy zomretých kňazov atď (napr. proti mátohám a diabolskému pokúšaniu synoda odporúčala modlitbu).[12] Z iniciatívy Daniela Krmana bol odsúdený pietizmus[13] ako teologický smer v rámci evanjelickej cirkvi (včítane odsúdenia katechizmu Jána Simonidesa). Synoda prijala záväzne prísahu na Knihu svornosti a prihlásenie sa podpisom na Symbolické knihy.

           

2.8   Vývoj evanjelickej cirkvi v Uhorsku v priebehu 18. storočia

 

Po porážke Rákócziho povstania boli závery synody anulované, avšak v zásade dôležité záležitosti – ako organizácia – boli zachované. Snem z r. 1714-1715 vytlačil evanjelikov z verejnoprávneho postavenia, prestup z katolíckej cirkvi do protestantskej mal byť trestaný, evanjelický kňaz nesmel sobášiť zmiešané páry. Za vlády Karola III. a Márie Terézie došlo k tzv. tichej protireformácii, ktorej základnou črtou bola diskriminácia protestantov v dôsledku supremácie katolíkov. Evanjelici strácali naďalej kostoly hlavne konverziou zemepánov. Ciele katolizácie boli zohľadňované aj v kolonizačnej politike štátu na tzv. Dolnej zemi v južnom Uhorsku.

            Náboženské pomery upravoval patent Karola III. Resolutio Carolina z marca 1731, ktorý potvrdzoval platnosť Šopronských článkov ako jediných zákonov, týkajúcich sa slobody vyznania protestantov a prevzal návrhy ministerskej komisie z predchádzajúceho roka. Neobsahoval priamo zákaz vyšších evanjelických stredných a vyšších škôl, ale pri platnosti článkov 30 a 31 z r. 1715 – zakazujúcich cirkevné zbierky protestantov – bolo veľmi ťažké udržať ich existenciu. Podobne nezakazoval vykonávanie vyšších úradov protestantmi, ale znemožňoval to povinnosťou zloženia katolíckej formuly prísahy s odvolávaním sa na Pannu Máriu a ďalších svätých, čo bolo pre evanjelikov neprijateľné. Patent nariaďoval účasť evanjelických majstrov v procesiách cechov, zaviedol vizitácie katolíckych biskupov v evanjelických farnostiach atď. Aj napriek obmedzeným právam evanjelikov sa z katolíckej strany objavila ostrá kritika patentu. Napr. vacovský biskup Althan obvinil viedenský dvor z napomáhania šírenia protestantizmu a sťažoval sa u pápeža. Podobne reagovali aj jágerský a vesprímsky biskup (ktorý chválil zákony zo začiatku 16. stor., nariaďujúce upaľovanie Lutherových stúpencov). V druhej rezolúcii Karola III. z októbra 1734 k predchádzajúcim obmedzeniam pribudlo, že žiadny evanjelický cudzinec bez kráľovského schválenia nesmie byť prijatý za mešťana. Na druhej strane panovník povolil cirkevné zriadenie na základe záverov Ružomberskej synody. Za vlády Márie Terézie vydávala Miestodržiteľská rada viacero nariadení – tzv. intimát – proti záujmom evanjelikov.[14]

            V prvej polovici 18. storočia sa výrazne oslabili pozície evanjelikov vo všetkých slobodných kráľovských (a banských) mestách, ktoré boli dovtedy jednou z hlavných opôr evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Mali síce zaručenú slobodu vyznania v duchu Šopronských článkov, ale kostoly, školy a fary mohli mať iba na predmestí, a ani kňazi a učitelia nesmeli bývať v mestách. Evanjelickí mešťania nemohli byť volení do senátu ani do rady a boli rôzne obmedzovaní aj v hospodárskom živote, najmä v cechoch. Magistráty často komplikovali evanjelickým majstrom prijímanie do cechov a v niektorých mestách z nich boli dokonca vylúčení. Mnohí evanjelici preto pred prijatím za mešťanov radšej konvertovali. V niektorých mestách (ako Bratislava, Šopron, Modra, Pezinok) získali evanjelici oslobodenie od tzv. dekretálnej prísahy.

Konfiškácie a ďalšie rekatolizačné opatrenia mali negatívne dôsledky na hospodárske a finančné pomery cirkvi, ktorá bola celkom odkázaná na dary jednotlivých šľachticov a majetných mešťanov. Evanjelická šľachta sa stala najväčšou hospodárskou i politickou oporou cirkvi. Tieto skutočnosti sa zákonite odrazili na vnútrocirkevnom živote v 18. storočí. Evanjelickí zemania ako patróni cirkvi zastávali aj funkcie zborových, seniorátnych i dištriktuálnych dozorcov a v ich rukách bolo takmer celé riadenie cirkvi. Keď sa od r. 1774 začali každoročne schádzať generálne konventy, celých 16 rokov sa konali bez účasti kňazov. Negatívne prejavy vplyvu šľachtických patrónov sa výraznejšie prejavilo v dejinách evanjelickej cirkvi v priebehu 19. storočia (problematika tzv. únie medzi protestantmi oboch konfesií, problematika maďarizácie, patentálne spory). Viaceré významné osobnosti evanjelickej cirkvi sa aj napriek nerovnoprávnemu postaveniu počas 18. storočia dokázalo výrazne presadiť na poli literatúry, vedy a osvety – ako napr. Daniel Krman, Matej Bel, Matej Markovic, Pavel Valaský, Ján Matej Korabinský, Michal Rotarides, Gregor Berzevici, Samuel Tešedík a iní. 

            Jednoznačnou zmenou v postavení evanjelikov v habsburskej monarchii bolo vydanie Tolerančného patentu 25. okt. 1781 Jozefom II. Patent sa skladal z 18 bodov, podľa ktorých mali protestanti oboch vyznaní právo na verejné vyznávanie náboženstva aj mimo artikulárnych miest. Vo všetkých obciach, kde žilo viac ako 100 (neskoršie 50) protestantských rodín, si smeli postaviť kostol, školu, faru a príbytok učiteľa. Museli však preukázať schopnosť financovať kňaza i školu z vlastných peňazí, aby totiž neboli ohrozené dane štátu. Kostoly mohli byť len bez veže, zvonov a vchodu z hlavej ulice. Kňazi mohli slobodne navštevovať fílie a superintendenti mohli vykonávať vizitácie zborov. Patent zrušil povinnosť reverzov pre zmiešané manželstvá a v prípade protestantského otca určoval tú istú vieru aj pre synov. Konvertovanie katolíka do protestantskej cirkvi prestalo byť trestným činom. Zrušená bola povinnosť dekretálnej prísahy pre získanie úradu a účasti nekatolíckych majstrov či úradníkov na katolíckych omšiach a procesiách.

            V nasledujúcich rokoch vyšli ďalšie nariadenia rozširujúce slobody protestantov. Staré aj novovytvorené zbory mohli si zriaďovať fílie, veriaci boli oslobodení od platenia štóly katolíckym farárom, ešte za života Jozefa II. prestala platiť podmienka , že v nových protestantských kostoloch nesmie byť vchod z hlavnej ulice a že kostol nesmie mať vežu so zvonom atď. K vážnym konfliktom so štátnou mocou však došlo v oblasti školskej autonómie.

Bratislavský krajinský snem z r. 1790-1791 prijal náboženský zákon. Zákon č. 26 z r. 1791 pozostával zo 17 článkov a priznával slobodu vyznania všetkým obyvateľom Uhorska bez rozdielu ich spoločenskej príslušnosti, rušil rozdiel medzi verejným a súkromným vyznávaním náboženstva a všade dovoľoval vyznávanie verejné, obom protestantským cirkvám vrátil právo zriaďovania a slobodného užívania cirkevných základín atď., avšak zákon neplatil na území Dalmácie, Chorvátska a Slavónie.

V nových podmienkach sa v Pešti zišla „národná“ synoda evanjelikov v Uhorsku v sept. až okt. 1791 (po 84-ročnej prestávke). Sto delegátov pod predsedníctvom br. Ladislava Prónaia rokovalo o najvýznamnejších otázkach ďalšieho smerovania cirkvi. Medzi hlavné závery synody patrilo: prijatie presbyteriálno-synodálneho princípu budovania cirkvi, t. j. výstavby a fungovania cirkevných orgánov zdola, schválenie zásady parity ordinovaných (kňazov) a neordinovaných (ostatných členov cirkvi, nekňazov) pri riadení cirkvi. Zákony Peštianskej synody obsahovali v 5 častiach 161 kánonov: 1. časť o cirkevnej správe (30), 2. časť o úhrade Slova Božieho služobníkov a poslucháčov a o cirkevnej disciplín (75), 3. časť o manželských veciach (36), 4. časť o riadení škôl a o cenzúre kníh (10) a 5. časť o hospodárení (10). Ustanovenia tejto synody sa stali základom pre výstavbu evanjelickej cirkvi v Uhorsku v 19. storočí (aj keď všetky neboli uvedené do praxe).  

 

                Základnou jednotkou ev. a. v. cirkevnej organizácie bol (a je) cirkevný zbor. Tvorili ho veriaci (cirkevníci), bývajúci na spoločnom teritóriu. Správa zboru bola dvojitá: kňaz (farár, duchovný správca) a zborový dozorca, inšpektor (z radov nekňazov). Spomedzi cirkevníkov boli volení presbyteri, schádzajúci sa na presbytériá (presbyteriálne konventy) ako orgány poradné a rozhodujúce. Ročne býval celocirkevný konvent (zhromaždenie) za dobrovoľnej účasti všetkých členov zboru.

                Najbližší veriaci, bývajúci kompaktne a nezorganizovaní v cirkevný zbor tvorili fíliu (dcérocirkev), spadajúci pod duchovnú opateru toho-ktorého cirkevného zboru (matkocirkvi).

            Funkciu organistu vykonával kantor (spravidla učiteľ), pokladničné a hospodárske veci viedol kurátor, k posluhe farára a kantora boli vybraní chlapci a nazývali sa mendíci.

            Majetkové záležitosti kňaza (a kantora) upravoval vokátor (povolávacia listina) – vyznačujúca povinnosti a vypočítavajúca príjmy. Honorár za funkcie (krst, sobáš, pohreb) sa nazýval štóla. Dobrovoľný milodar v určené nedele (pre kňaza alebo pre iné účely)  mal pomenovanie ofera. Administratívne vedenie zboru sa nazývalo agenda.

            Viac zborov územne súvisiacich tvorilo seniorát s predsedníctvom, ktoré tvorili: senior (volený z kňazstva), seniorálny inšpektor (dozorca) a seniorálne presbytérium. Seniorálneho konventu sa zúčastňovali vyslanci zborov. Viac seniorátov tvorilo dištrikt na čele so superintendentomdištriktuálnym inšpektorom (dozorcom). Orgánmi boli dištriktuálne konzistórium (presbytérium) a dištriktuálny konvent (zúčastňovali sa ho vyslanci seniorálnych konventov). Najvyšším zákonodarným zborom (orgánom) bola synoda, upravujúca zákonné a administratívne záležitosti celej cirkvi. Pre špeciálne otázky volila si synodálne výbory.

            Zapisovatelia na všetkých fórach sa menovali notári. Cirkevné školy boli rozdelené do viac oblastí a dozor v každej oblasti vykonával dekan. Neobsadenú funkciu kňaza alebo superintendenta zastával až do právoplatného obsadenia admnistrátor. Superintendenti navštevovali zbory za účelom kontroly duchovnej a administratívnej správy – tieto návštevy mali pomenovanie vizitácie.



[1] Jacques Bénigne Bossuet (1627-1704) tvrdil, že dejiny spoločnosti sú realizáciou božích zámerov. Dokazoval, že absolútna monarchia má božský pôvod, takisto ako povinnosť veriacich bezpodmienečne sa podriadiť vrchnosti. Všeobecne známym sa stal svojou požiadavkou, aby Svätá stolica udelila francúzskej katolíckej cirkvi autonómiu.

[2] Pius VI. (Giovanni Angelo Braschi, 1717-1799) bol pápežom od r. 1775. Za jeho pontifikátu prežívalo pápežstvo výraznú krízu.

[3] Voltaire o ňom uviedol: Nadanie a pomery, v ktorých sa ocitol, ho priviedli k vojne s perom a k vodcovstvu skupiny; je to taká ctižiadosť, pri ktorej ostatné miznú ... a um stvorený preto, aby poučoval ľudí, utápal sa v nešťastí vyplývajúcom z neústupnosti“. VOLTAIRE: Vláda Karola XII. / Storočie Ľudovíta XIV. Bratislava: Tatran, 1988, s. 440.

[4] Podľa Voltaira: „Vyňali ich z knihy veľmi verne, pokiaľ ide o zmysel, no nie pokiaľ ide o vlastné znenie“. Tamže s. 440.

[5] Kvietizmus bolo nábožensko-estetické učenie hlásajúce pasívny pomer k svetu, podriadenosť Božej vôli, mysticko-kontemplatívne pohrúženie. Kvietizmus bol rozšírený hlavne v 17. storočí. Vzhľadom na to, že viedol k potláčaniu osobnej zodpovednosti a odmietaniu akejkoľvek osobnej iniciatívy, katolícka cirkev ho r. 1687 odmietla. Avšak aj v nasledujúcom storočí niektorí stúpenci kvietizmu verejne vystupovali.

[6] Známym výrokom prisudzovaným jezuitom je vyhlásenie, že „účel svätí prostriedky“. V skutočnosti autorom tohto výroku bol renesančný filozof N. Machiavelli a jezuiti s ním nikdy nesúhlasili. Napriek tomu sa výrok stal osvedčeným symbolom protijezuitskej propagandy. Napr. jezuitský teológ Cathrein napísal: „Ak sa vzťahuje zásada „Účel svätí prostriedky“ k morálne zlým alebo hriešnym prostriedkom (konania), potom je úplne zavrhnutiahodná ... Jezuiti učia len to, čo všetci rozumní ľudia učia so sv. Pavlom (1. Kor 10, 31), že morálne indiferentné alebo dobré konanie je možné a má sa dobrým úmyslom posvätiť“. FÜLÖP-MILLER, René: Moc a tajemství jezuitů. Praha: Rybka publishers, 2000, s. 196-197.

[7] Dekrét Karola III. na likvidáciu jezuitov v Mexiku určený rade vicekráľa mal nasledujúce priam „totalitárne“ znenie: „Prikazujem vám celou svojou autoritou a celou svojou kráľovskou mocou, aby ste sa okamžite s ozbrojenou silou odobrali do domov jezuitov. Zaistite všetky osoby a dopravíte ich do 24 hodín ako zajatcov do prístavu Veracruz. Tu budú nalodení na plavidlá k tomu určené. V okamžiku tejto akcie zapečatíte archívy domov a písomnosti jednotlivcov, a nenecháte ich vziať so sebou nič viac než ich modlitebné knihy a iba nevyhnutný odev na cestu. Ak po nalodení zostane v tejto oblasti čo len jeden jezuita, či už by bol chorý alebo umierajúci, budete potrestaní smrťou. Ja kráľ.“ KAŠPAR, O.: Dějiny Mexika. Praha: NLN, 1999, s. 130.

[8] Klement XIV. (Lorenzo Ganganelli) bol pápežom v r. 1769-1774.

[9] Breve (z lat. brevis = krátky) je pápežská listina obsahujúca nariadenia o administratívno-cirkevných alebo náboženských otázkach druhoradého významu. Písaná je po latinsky na bielom pergamene a od buly sa odlišuje menej vznešenou formou. Breve je opatrený pápežskou pečaťou, nepodpisuje ho však pápež, ale pápežov tajomník – kardinál.

[10] UHORSKAI, Pavel – ALBERTY, Július a kol.: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2002, s. 44.

[11] Podrobnejšie: VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2004, s. 208-212.

[12] Problematika povier o mátohách, strašidlách, strigách atď. u sedliakov trápila viacerých vzdelancov v čase šírenia osvietenských  myšlienok. Na prelome 18. a 19. storočia na ňu reagovali v praktickej činnosti i v tlači. V r. 1802 vyšla v Bratislave knižka Rozmlouwání učitele s několik sedláky o škodliwosti powěry při obecném lidu welmi panující, ktorej autorom bol Pavel Michalko, ev. učiteľ v Tápiószentmártone (Peštianska stolica)            a v Pilíši a napokon kňaz v Irši od 1821 (kde zomrel r. 1825). Úvod napísal editor Michal Institoris Mošovský ml. (1773-1803) v dec. r. 1800 a k práci pripojil vlastné dodatky.

[13] Pietizmus usiloval o vrúcnejšie prejavenie zbožnosti, dokazovanie viery v Boha. Myšlienky pietizmu priniesli do Uhorska kňazi, ktorí sa stretli počas štúdií v Nemecku s Arndtovými a Spennerovými spismi, resp. priamo študovali na univerzite v Halle (vplyv prof. Franckeho); v Prusku bol tento smer oficiálnou líniou v cirkvi. Šíriteľmi pietizmu na Slovensku boli banskobystrický rektor Ján Burius ml., banskobystrický kňaz Ján Simonides, reformátor ev. školstva a polyhistor Matej Bel, štiavnický farár a superintendent Štefan Pilárik, gelnický farár Samuel Kephalides i barón Hellenbach.

[14] Bližšie: VESELÝ, D.: Dejiny kresťanstva ... 2004, s. 229-230.