ŠTUDIJNÝ MATERIÁL !

(Časť z publikácie:

KMEŤ, Miroslav - OTTMÁROVÁ, Bernadeta: Na žírnej rovine... Z príbehu Čabäna Michala Žilinského. Nadlak : Vyd. Ivan Krasko, 2014, s. 14 - 71.)

1. Kultúrne a spoločensko-politické prostredie života Michala Žilinského

Rámec života a profesionálneho účinkovania Michala Žilinského (Zsilinszky Mihály) tvorí epocha dualizmu. Do tohto obdobia vstúpil vo veku 29 rokov, keď už šiesty rok pôsobil ako učiteľ na sarvašskom vyššom ev. gymnáziu. V atmosfére doby – a kľúčového prostredia „maďarónskej“ strednej školy – sa postupne profilovali jeho odborné spôsobilosti, zručnosti, mentálne vlastnosti, zmýšľanie, ambície, ktoré ho (okrem iného) od druhej polovice 70. rokov priviedli na uhorskú politickú scénu a k viacerým postom. Súčasne sa utvárala hierarchia jeho  identít.

Michal Žilinský sa narodil 1. mája 1838 v Békešskej Čabe[1] v rodine zámožného roľníka takisto s krstným menom Michal. Jeho krstnými rodičmi boli Ján Áchim so svojou manželkou Juditou (krst sa konal 6. mája).[2] Priezvisko Žilinský sa po prvýkrát uvádza v matrike roku 1728.[3] Matka Helena (Ilona) Patajová pochádzala z jednej z najstarších rodín osadníkov pôvodom zo Zeleného (dnes súčasť Poltára) v Novohrade, ktorí patrili k najmajetnejším čabianskym rodinám. Podľa údajov Ľudovíta Haana si jedna vetva rodiny Borošovcov zo Zeleného zmenila priezvisko (asi začiatkom 19. storočia) na Pataj  (Patai).[4] Mladším bratom Michala bol Andrej (Endre), ktorý sa narodil 12. júna 1852.[5] Okrem neho mal Michal ešte tri sestry: Juditu, Ilonu a Máriu. Prostredím detstva súrodencov Žilinských bol slovenský dolnozemský svet v békešsko-čanádskom regióne tvorený komplexom „jazykových ostrovov“ – ako Békešská Čaba (Békéscsaba), Sarvaš (Szarvas), Poľný Berinčok (Mezőberény), Slovenský Komlóš (Tótkomlós), Slovenský Bánhedeš (Tótbánhegyes / Nagybánhegyes), Nadlak (Nagylak), Pitvaroš (Pitvaros) a rad ďalších obcí – obklopených či susediacich s inoetnickým obyvateľstvom, zväčša maďarským, ale aj rumunským, nemeckým, srbským a iným. Slováci tvorili v békešsko-čanádskom regióne približne tretinu obyvateľstva, čo v tej dobe predstavovalo najpočetnejšiu koncentráciu dolnozemských Slovákov, ktorí sa postupne v priebehu vyše storočia profilovali do viacerých etnografických, príp. lokálnych skupín. Pre čabianskych Slovákov sa vžil endoetnonym Čabänia.[6] Pre Michala Žilinského predstavovalo čabianske prostredie východisko sebaidentifikácie a po celý život sa jeho postoje voči rodnému mestu vyznačovali lokálpatriotizmom.

Základné školské vzdelanie získal v rodnom meste, ovplyvnený predovšetkým povestným miestnym učiteľom Jánom Vilímom (rodákom z Bystričky v Turci). Pretože v Békešskej Čabe prevažovalo jednoznačne slovenské jazykové prostredie, rodičia ho poslali dokončiť ľudovú školu do Orošházy, najmä preto, aby si osvojil maďarčinu.[7] Jazykové znalosti si rozširoval v nasledujúcich rokoch ďalším štúdiom a popri materinskej slovenčine (teda vo forme čabianskeho nárečia), „liturgickej“ češtine ev. komunity (t. zn. bibličtine, ktorú sám v predhovore jednej práce nazval „slovenskau řečí“) a maďarčine sa naučil aj nemčinu, latinčinu, angličtinu a francúzštinu. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelickom hlavnom gymnáziu v Sarvaši. V roku 1858 nastúpil na evanjelickú teologickú akadémiu v Pešťbudíne a tradične v štúdiách pokračoval v Nemecku na univerzitách v Halle a Berlíne. Napriek štúdiu teológie nemal ambíciu byť kňazom a radšej zvolil možnosť vyučovať na gymnáziu, ktoré sám svojho času navštevoval. V Sarvaši nastúpil v roku 1861 na pozvanie Békešského seniorátu a vyučoval predovšetkým dejepis, literatúru, ale aj krasopis a náboženstvo a z vlastného záujmu i výtvarnú výchovu (kreslenie). Michal Žilinský bol neobyčajne činorodým, ambicióznym a schopným pedagógom s vyhraneným záujmom hlavne o históriu. 

Žilinský, pôvodom dolnozemský Slovák od mala žijúci v multietnickom regióne,  hľadal svoje miesto v uhorskej spoločnosti, ktorá predstavovala mnohonárodnostné spoločenstvo. V Uhorsku – podľa slov L. Szarku – okrem maďarského národa žil ešte jeden, a to slovenský národ, plus štyri väčšie národné menšiny (Rumuni, Nemci, Rusíni a Srbi). Práve Slováci (a Rusíni) však mali pre svoj národný vývin mimoriadne nepriaznivú štartovaciu pozíciu.[8] Michal Žilinský sa musel nejako vyhraniť v národnostnej otázke, zaujať stanovisko aj k slovenskému národnoemancipačnému hnutiu v podmienkach mnohých hospodársko-spoločenských zmien modernizácie krajiny.

1.1  Nástup dualizmu – obdobia významných zmien a modernizácie Uhorska

Historický vývoj Uhorska v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia sa vyznačoval vzájomne sa prelínajúcimi procesmi v kontexte modernizácie uhorského štátu – od 50. rokov, ale predovšetkým po štátoprávnom vyrovnaní z roku 1867 (dohoda bola dosiahnutá 17. februára). Hoci sa navonok pomery v monarchii najviac stabilizovali, predsa sa na začiatku 20. storočia obnovilo tradičné napätie medzi dvoma mocenskými centrami – Viedňou a Budapešťou. V desaťročiach po vyrovnaní sa v Uhorsku výrazne modernizovalo hospodárstvo, celkový spôsob života, prenikali nové ideové prúdy. Akcelerovala mobilita obyvateľstva, hlavne migrácia do industrializovaných regiónov Uhorska či monarchie a do zahraničia. Súčasťou modernizačných procesov popri rýchlom hospodárskom raste bola však takisto aj masívna maďarizačná kampaň všetkých uhorských vlád, ktorá vytvárala spoločensky diskutabilnú, nemorálnu a nedemokratickú atmosféru, v ktorej každý nemaďarský obyvateľ bol občanom druhej kategórie. Procesy asimilácie príslušníkov slovenského národa v tom čase boli iniciované takouto praktickou maďarizačnou politikou, administratívnymi zásahmi (včítane školstva a cirkví), industrializáciou a migráciou, pravda, v rôznej intenzite vlastných rozhodnutí jedincov či kolektívnej mienky.

Rakúsky cisár František Jozef I. a jeho manželka Alžbeta Amália Eugénia (rod. Wittelbach, známa pod menom Sissi) boli korunovaní uhorskou korunou, čo sa odohralo 8. júna 1867. Ako konštatoval P. Lendvai, je príznačné (pre spoločensko-politické prostredie Uhorska), že od roku 1867 sa viackrát udiali pokusy o dokázanie uhorského / maďarského pôvodu panovníka. Bádatelia rodokmeňov ešte pred jeho korunováciou začali šíriť fámu, že František je potomkom Belu III. a Anny z Antiochie. Práve preto František Jozef I. dal znovu pochovať za vlastné peniaze svojich „kráľovských predkov“ na Budínskom hrade. V zvláštnej kaplnke umiestnili aj mramorovú pamätnú tabuľu, ktorá obsahuje genealógiu počnúc od Arpáda a končiac Františkom Jozefom I. Aj počas milenárnych osláv ho viackrát spomínali ako „nového Arpáda“. Ani vďaka týmto manipuláciám cisár v Uhorsku nebol tak uznávaný a populárny ako jeho manželka Alžbeta (Sissi),[9] ktorá sa pri pobyte v krajine najčastejšie zdržiavala v Gedeľove (Gödöllő) a Budíne.[10]

Monarchia sa zmenila z rakúskej na Rakúsko-Uhorsko, ktoré okrem osoby panovníka (rakúskeho cisára a uhorského kráľa) spájali aj ministerstvá vojny, zahraničia a financií (ktoré prerozdeľovalo prostriedky na spoločné záležitosti: dvor, armádu, zahraničnú službu), ďalej jednotná mena, jednotné colné územie. Spoločné záležitosti riadili spoločné ministerstvá a na ich ústavný dozor boli z oboch častí ríše vyslané osobitne zasadajúce tzv. delegácie, 60-členné výbory. Delegácie však svoje úlohy plnili len čiastočne, pretože vplyv panovníka na spoločné záležitosti zostal veľký, zvlášť velenie armády zostalo plne v jeho rukách. Príspevok na spoločné záležitosti bol po prvýkrát stanovený v roku 1867 v pomere 70 % pre rakúsku časť a 30 % pre Uhorsko a každých desať rokov sa kvóta na základe prehodnotenia hospodárskeho vývoja mala určiť znova, čo sa nezaobišlo bez problémov. V roku 1907, keď sa pomer stanovil poslednýkrát, bol príspevok rakúskych krajín 63,5 % a Uhorska 36,5 %.[11]

Cieľom dohôd z maďarskej strany bola aj územná integrita Uhorska. Panovník v tomto nekládol prekážky a tak zrušil srbskú Vojvodinu, Temešský banát, zvyšok Partia a súčasťou Uhorska sa stalo aj Sedmohradsko (napriek odporu Sasov a Rumunov) a Trojjediné kráľovstvo Chorvátska, Slavónska a Dalmácie. Komplikovaný proces zjednotenia Sedmohradska s Uhorskom zavŕšila zákonná norma prijatá v roku 1868, čím skončila vyše tristo rokov trvajúca sedmohradská štátnosť. Ešte zložitejšie bolo riešenie vzťahu s Trojjediným kráľovstvom, ktorého výsledkom bola nagodba, teda chorvátsko-maďarské vyrovnanie. Treťou verejnoprávnou jednotkou krajiny bolo územie mesta Fiume (Rijeka). V lete 1869 panovník zrušil Vojenskú hranicu, podliehajúcu priamo Viedni, a územia boli pričlenené k Uhorsku a Chorvátsku. Proces však dospel k ukončeniu vojenskej správy v istých regiónoch až na začiatku 80. rokov a nevyhol sa mnohým problémom, zriedkavo i excesom (ako napr. povstanie v Boke Kotorskej r. 1869).[12]

Andrássyho vláda sa odhodlala k riešeniu národnostnej otázky, pretože väčšina reprezentácií národností bola s nastolením dualizmu nespokojná. Navyše Maďari ako politicky dominantný národ tvorili menej než polovicu obyvateľstva. Národnostný zákon bol schválený v decembri 1868 a formálne prinášal v porovnaní s európskou legislatívou výrazné pozitíva pre život nemaďarských obyvateľov Uhorska. V skutočnosti sa však jeho ustanovenia (často viaczmyselné) v prospech národností nedodržiavali a hlavným cieľom vládnucej elity sa stalo vytvorenie jednojazyčného Uhorska a asimilácia Nemaďarov. Pomocou cieľavedomej maďarizačnej politiky a prostriedkov nátlaku sa podarilo zmeniť podiel maďarského obyvateľstva zo 46,6 % v roku 1880 na 54,5 % v roku 1910.[13]

O ponímaní dualizmu diskutujú nielen dnešní historici, ale rôzne ho chápali aj súdobí  politici či jeho tvorcovia. Podľa maďarského názoru sa vďaka dualistickému systému vytvorili dva suverénne a rovnoprávne štátne systémy, ktoré pod osobou jedného panovníka a niektorých spoločných ministerstiev dobre spolunažívali. Rakúska strana vyzdvihovala jednotnosť monarchie pred samostatnosťou niektorej časti. Verejná mienka v oboch štátoch bola presvedčená o tom, že vyrovnaním získala, teda lepšie dopadla tá druhá strana. Podľa Rakúšanov Maďari neodôvodnene získali veľký vplyv v krajine. Na druhej strane Maďari boli toho názoru, že dostali málo zato, že sa do určitej miery vzdali svojej národnej nezávislosti.[14] Britský historik Alan Sked napísal, že: „Azda všetci historici (s výnimkou maďarských) sú zajedno v tom, že prostredníctvom vyrovnania začalo Uhorsko ovládať monarchiu. Zatiaľ čo totiž Maďari dokázali mať svojich Slovanov pod kontrolou a veľmi držali pri sebe, keď sa Viedeň snažila miešať do uhorských záležitostí alebo keď sa stavala proti určitým opatreniam uhorskej strany, čo bolo častejšie, prebiehal naopak v Predlitavsku [...] tvrdý boj medzi Nemcami a Čechmi, ktorý osudove podkopával postavenie rakúskej vlády pri vyjednávaní s Uhorskom“.[15]

Po vyrovnaní bolo pre vládu Gyulu Andrássyho (1867 – 1871) prvoradé doriešenie štátoprávnych otázok a stabilizácia dualizmu. Pripravovali sa zákony, ktoré reformovali administratívu, súdnictvo, modernizujúce sa školstvo, hospodárstvo, ako aj nariadenia či ministerské vyhlášky rozširujúce občianske slobody – ako zákonné úpravy týkajúce sa slobody tlače, zhromažďovania a spolčovania, emancipácie židovského obyvateľstva atď.[16]

V roku 1868 bol prijatý nový školský zákon (J. Eötvösa), ktorý nariadil povinnú školskú dochádzku a bol zameraný predovšetkým na zmeny v ľudovom školstve z organizačnej i obsahovej stránky a definitívne vytvoril jednotný systém základného školstva v Uhorsku. Podľa tohto zákona sa 6-ročná povinná školská dochádzka realizovala v ľudových školách (pre žiakov od 6 do 12 rokov).[17] V nasledujúcich 20 rokoch po prijatí školského zákona z roku 1868 v Uhorsku vzrástol podiel detí navštevujúcich školu z 50 na 81 %, negramotnosť u mužov poklesla z 59 % na 34 % a u žien zo 79 % na 53 %.[18] Na druhej strane, reforma gymnázií sa uskutočnila už skôr (1849, vypracovaná podľa zásad Franza Exnera a Hermanna Bonitza), ale v Uhorsku sa upatnila až od roku 1851. Gymnáziá sa postupne stali 8-ročnými a boli ukončené maturitou, ktorá oprávňovala absolventov gymnázií a reálnych škôl k štúdiu na univerzite a iných vyšších školách. V prostredí gymnázia, ktoré preferovalo hlavne pestovanie maďarského jazyka, literatúry, histórie a uhorského vlastenectva sa profiloval aj Michal Žilinský, najskôr ako študent a neskôr učiteľ (od r. 1861 ako mimoriadny a od r. 1864 ako riadny učbár). O jeho postojoch zreteľne vypovedá i charakteristika sarvašského gymnázia podaná v publikácii Szarvas város történelme és jelen viszonyainak leirása / Dějepis městečka Sarvaš a opis nynejších jeho poměrů (oba varianty 1872), kde okrem iného napísal: „Po zlomení moci viedenskej vlády evanjelici Uhorskej krajiny podľa samosprávneho svojho práva zostavili potrebám a požiadavkam pokročilejšieho veku primeraný učebný plán, ktorý o niečo zmiernený až podnes je v platnosti. Nový a voľnejší duch rozniesol sa po krajine i na poli výučby...“[19]

Významným faktorom ďalšieho vývoja bola aj reforma súdnictva (1869), ktorá definitívne oddelila súdnictvo od štátnej správy a samosprávy. Súdy sa stali teritoriálne viazanými a mohli teda vykonávať svoje právomoci len vo svojich sídlach a úradných budovách a zasadali neprtržite (t. j. bez tzv. súdnych prázdnin).[20] A podobne dôležitá bola reforma justičnej správy a systému väzníc, reprezentovaná prijatím Väzenského poriadku (z r. 1869 a 1874), ktorá predstavovala predohru dôležitých zmien: trestnoprávnej kodifikácie a čiastočnej zákonnej úpravy väzenskej správy uskutočnenej v jej rámci.[21] Tým, že vzniklo nezávislé súdnictvo, sa na vyššiu úroveň dostalo formovanie moderného štátu s oddelenou zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Zákonodarnú moc predstavoval dvojkomorový parlament (magnátska snemovňa a poslanecká snemovňa) a výkonnú vláda (Uhorská ministerská rada), zodpovedná parlamentu. Slovenský historik Ľubomír Lipták však upozornil na (pre uhorský systém) charakteristickú nerovnováhu zákonodarnej a výkonnejmoci „v prospech tej druhej“.[22] Ďalej konštatoval: Uhorská politika sa po roku 1867 usilovala politické vyrovnanie naplniť aj vyrovnaním hospodárskym a civilizačným. Neuspokojovala sa iba napodobňovaním rakúskej polovice monarchie, ale siahala za inšpiráciou a vzormi aj do Nemecka, Anglicka, Francúzska. Celý rad okolností však viedol k tomu, že toto preberanie bolo úspešnejšie vo forme než v obsahu. Budapeštiansky parlament sa svojou polohou na brehu rieky a architektúrou iste viac blížil svojmu londýnskemu vzoru ako obsahom svojej činnosti. Peštianske Körúty sa iste viac priblížili viedenským Ringom honosnosťou fasád ako bohatstvom tam umiestnených bánk, originalitou myslenia v tamojších kaviarňach, redakciách, divadlách a výstavných sieňach. Uhorská spoločnosť obdobia dualizmu však rozhodne nebola zahnívajúca a tým menej statická. Práve jej dynamika vyniesla na scénu nové sociálne skupiny, triedy, sebavedomé národy, ktoré bolo potrebné do tohto vývojového prúdu primeraným spôsobom integrovať. To časť vládnucich elít nechápala, časť nechcela a časť nevládala“.[23]

Všetky národy a národnosti Uhorska vstúpili v období dualizmu do novej epochy, nepochybne sa vyznačujúcej modernizáciou krajiny v mnohých aspektoch, rozvíjaním hospodárskeho života i občianskej spoločnosti, avšak nevyhnutne limitovanej pre občanov druhej kategórie – Nemaďarov, ktorí nemohli alebo nechceli prijať asimiláciu v rámci maďarského politického národa.

Ako uviedol József Demmel, do vyrovnania sa v Uhorsku národnostnou otázkou zaoberali štyria politici: Miklós Wesselényi, Bertalan Szemere, László Teleki a József Eötvös. Návrhy prvých troch na riešenie národnostnej otázky by pravdepodobne nevytvorili fungujúci systém práv národností, formulovali ich skôr len podľa momentálnej situácie. V dobových politických kruhoch bolo významné už aj to, že sa pokúsili národnostnú otázku vôbec riešiť. Ak maďarskí politici vôbec spomenuli Slovákov, hovorili o nich len okrajovo, pretože nepociťovali podstatnejšie existenciu slovenského národného hnutia. Ďalej uviedol, že Eötvösove názory na národnostnú otázku sa formovali najmä pod vplyvom revolučného roka 1848, potom roku 1861, čiže v čase prvých pokusov o rakúsko-uhorské vyrovnanie. Nevychádzal z maďarskej nadradenosti, ale zo svojho základného presvedčenia, že udržanie starého štátneho zriadenia (politickej jednoty) bolo v záujme všetkých národov, ktoré žili v historickom štáte, a to aj popri ich národnom prebudení. Podľa Eötvösa ani jeden národ v Karpatskej kotline nebol dosť silný na to, aby sa osamostatnil. Trvalá politická jednota by mohla vzniknúť len vtedy, ak by si to želali všetky uhorské národy. Postavil sa za vzdelanie a posilnenie maďarského národa sociálnymi a kultúrnymi prostriedkami, odmietal však násilné pomaďarčovanie.[24] Národnostný zákon nezískal podporu slovenskej reprezentácie, neznamenal totiž uznanie nemaďarských národov Uhorska za osobitné právne entity s príslušným teritoriálnym vymedzením. To znamená, že sa zakladal na individuálnom chápaní jazykových práv občanov Uhorska v historicky daných župách a regiónoch. Zakladatelia dualistického Uhorska liberálnejšieho zmýšľania Ferenc Deák[25] a József Eötvös však nemali vplyv na ďalší mienkotvorný vývoj uhorského politického myslenia a konania, ktorý už určoval predovšetkým „generál“ Kálmán Tisza.

1.2   Rozmach maďarskej kultúry a národnej ideológie v období dualizmu

Odvrátenou stranou modernizácie Uhorska bola vládna politika voči nemaďarským národom Uhorska, výrazne sa prenášajúca do spoločenskej atmosféry uhorskej spoločnosti. Ako konštatoval D. Škvarna: „Uhorsko sa dôsledne pretváralo na maďarský národný štát, kde národnosti nemali takmer nijaké práva“ – a pritom „si Maďari prisvojili tradičnú nadnárodnú vysokú kultúru tak, že ju naplnili národným obsahom“.[26] Pre obdobie dualizmu bol charakteristický ohromný rozmach maďarského kultúrneho života (vrátane vytvárania národnej ideológie), ktorý sa tak stal spoločensky veľmi príťažlivým aj pre mnohých príslušníkov nemaďarských etník. V tejto atmosfére dozrievali aj svetonázorové hodnoty Michala Žilinského, či už študoval, alebo sám učil maďarskú literatúru a dejiny. Súdobé „hornozemské“ slovenské národnoemancipačné hnutie preňho nemalo (a zrejme ani nemohlo mať) silu príťažlivosti maďarskej kultúry.

      Z rôznych druhov umenia Michal Žilinský jednoznačne preferoval literatúru a výtvarné umenie, ktoré z vlastného záujmu vyučoval. Rozširovanie vzdelania vďaka  vybudovaniu systému školských a vedeckých zariadení iniciovalo rozmach v každej oblasti kultúry. Vznikli rôzne lexikóny a spracovania dejín Uhorska v mnohých zväzkoch, opisy krajín monarchie i v cudzine. V tom časemedzi najvýznamnejších, priam kultových predstaviteľov maďarskej literatúry patrili Imre Madách, Mór Jókai, Géza Gárdonyi, Kálmán Mikszáth, Gyula Krúdy, Zsigmond Móricz, Endre Ady, Gyula Juhász, Árpád Tóth, Mihály Babits, Dezső Kosztolányi, Frigyes Karinthy či Margit Kaffka. Najvýznamnejším literárnym časopisom bol Nyugat (Západ),[27] v podstate organizátor literárneho života, ktorý sa stal ziskovým po zosilnení strednej vrstvy. Pravda, popri kvalitnej literatúre širšie čitateľské vrstvy prijímali aj rôznorodú zábavnú či tzv. brakovú literatúru. Od roku 1867 v Uhorsku bola proklamovaná sloboda tlače, ktorá umožnila založenie rôznych periodík rôzneho druhu a žánru. Sem patrili aj politické noviny strán, napríklad Deákova strana mala Pesti Napló, Jókai redigoval A Hon. Veľkú obľubu mali politicko-humoristické periodiká ako napríklad Borsszem Jankó, Üstökös, Bolond Miksa a Lúdas Matyi. Okolo milénia pre potreby širokej – maďarskej – verejnosti vznikli Pesti Hírlap, Friss Újság, Kis Újság, Nap a Az Est.[28] Pritom však nemôžeme nepripomenúť stav gramotnosti v Uhorsku. Údaje z roku 1900 uvádzajú, že gramotných bolo 50,6 % obyvateľov a 49,4 % obyvateľov čítať a písať nedokázalo.[29]

V oblasti hudobného umenia tej doby vynikli najmä Béla Bartók (po matke slovenského pôvodu) a Zoltán Kodály. Súčasťou masovej kultúry sa stala opereta (Ferenc Lehár, Imre Kálmán) a tzv. maďarské piesne („hallgató“), umelé piesne vychádzajúce z ľudových originálov (a zvyčajne hrané cigánskymi kapelami). V sochárstve a maliarstve  dominovali historické postavy a udalosti ako socha kráľa Mateja Korvína od Jánosa Fadrusza, maľby ako Egri asszonyok (Jágerské ženy) od Bertala Székelyiho, Vajk megkeresztelkedése (Pokrstenie Vajka) od pôvodom níreďházskeho Slováka (Tirpáka) Gyulu Benczúra, Honfoglalás (Zaujatie vlasti)odMihálya Munkácsyho, maliara spätého s Békešskou Čabou (vďaka druhej ženbe M. Žilinského sa stal jeho príbuzným).[30] Z ďalších umelcov vynikli Pál Szinyei Merse, Károly Ferenczy, József Rippl-Rónai, Tivadar Csontváry Kosztka. Na margo sugestívnej sily historizujúcich malieb (nielen na M. Žilinského) Ľ. Lipták v stati z roku 1996 poznamenal: „Olejomaľby romantických maliarov devätnásteho storočia ešte stále víťazia nad archeológiou, romantickí básnici, šťastne nezaťažení vedomosťami, triumfujú nad historikmi“.[31]  

Pre maďarskú verejnosť neodmysliteľnú súčasť dualizmu tvorili aj objavy a ich protagonisti z oblasti vedy a techniky, napr.: konštruktér elektrickej lokomotívy Kálmán Kandó, astronóm a vynálezca astronomických prístrojov Miklós Konkoly-Thege, fyzik István Ányos Jedlik (pôv. Slovák Štefan Anián Jedlík), ďalej vynálezcovia ako János Irinyi (zápalky), Gedeon Richter (organoterapia a syntetické lieky), József Mihályi a Ödön Riszdorfer (poloautomatický fotoaparát), János Sellye (antidepresíva), Tivadar Puskás (telefónna centrála) a ďalší. Pritom viaceré z osobností maďarskej kultúry, vedeckého či podnikateľského života boli hlavne nemeckého,[32] ako aj slovenského, židovského, príp. iného etnického pôvodu, ale (z rôznych subjektívnych dôvodov) prijali maďarskú národnú identitu.

Centrom i symbolom  obnovy a modernizácie dualistického Uhorska sa stalo hlavné mesto Budapešť, ktoré administratívne vzniklo 17. novembra 1873 zjednotením troch miest: Starý Budín (Óbuda), Budín (Buda) a Pešť(Pest),[33] ktorého obyvateľstvo tvorili nielen Maďari, ale vo vysokom počte Nemci (ešte v prvej polovici storočia najpočetnejší), Židia,[34] Slováci, Srbi, Česi a príslušníci ďalších národností. Počas desaťročí po vyrovnaní Budapešť radikálne menila svoju tvár a Michal Žilinský bol „intímnym“ svedkom tohto diania, keďže od polovice 80. rokov sa v Budapešti usadil natrvalo.

Na milenárne oslavy (1896) bolo sprístupnené prvé metro v Európe, dokončené múzeum podľa plánov Alajosa Hauszmanna (Szépművészeti Múzeum) a Nagykörút, budova Kúrie. Tiež bola dokončená výstavba centrálnej reprezentatívnej časti Parlamentu (celá stavba „najväčšieho parlamentu na svete“ – podľa architekta Imreho Steindla bola definitívne dokončená až v roku 1902) a v neposlednom rade Štátna opera (Operaház), ktorú naplánoval povestný architekt Miklós Ybl.[35] Medzi inými pre cestnú premávku bolo sprístupnených viacero mostov. Začalo sa aj s výstavbou novej časti Budínskeho hradu a Rybárskej bašty (Halászbástya), ktorú naplánoval Frigyes Schulek. V architektúre je jednoznačne viditeľný nový stavebný štýl historizujúci eklektitizmus. Iné mestá v Uhorsku nedokázali priťahovať zdroje tak efektívne ako hlavné mesto. V tomto období sa uskutočnilo viacero vedeckých konferencií, napríklad zubných lekárov, geológov, historikov umenia atď. Hoci slávnosti sa koncentrovali do hlavného mesta, aj na vidieku sa odohrávali odhalenia pamätných tabúľ a otvorili sa aj brány viacerých škôl.

Budapešť neprilákala iba maďarskú inteligenciu, ale aj srbskú, chorvátsku, slovenskú, rumunskú a inú. Napríklad Rumun Josif Vulcan v Pešti založil periodikum pod názvom Família, do ktorého prekladal aj maďarské diela. V Budapešti pôsobil tiež významný rumunský básnik Octavianu Goga.[36] Začiatkom 20. storočia žilo podľa údajov vtedajšej tlače v Budapešti približne 80 tisíc Slovákov. Predovšetkým cirkevné inštitúcie, rodinné centrá a dva najaktívnejšie a najdlhšie fungujúce spolky (Slovenský spolok a Budapeštiansky katolícky delnícky kruh) hrali najdôležitejšiu funkciu pri formovaní slovenského národného života a  zachovaní národnej identity Slovákov. Tieto slovenské združenia a tiež rodinné centrá a stolové spoločnosti boli populárne, radi ich navštevovali aj slovenskí hostia, prichádzajúci na dlhší alebo kratší čas do Budapešti. Boli to napríklad poslanci, spisovatelia, učitelia, právnici, úradníci, redaktori, ale aj podnikatelia z Horniakov a občas i z Dolnej zeme. Okrem iného spomenieme spisovateľov Janka Jesenského a Jozefa Gregora-Tajovského, evanjelických duchovných Jura Janošku a Fedora Ruppeldta, poslancov Pavla Blahu a Františka Skyčáka alebo katolíckeho farára z Kestúca a neskoršieho (bratislavského) kanonika Jozefa Šrobára. Budapešťbola významným strediskom vydávania slovenských periodík (v r. 1900-1918 sedemnásť titulov) a kníh a žilo v nej viac tuctov redaktorov týchto slovenských tlačovín.[37] Michal Žilinský sa s viacerými veľmi dobre poznal a stretával sa hlavne v súvislosti s prácou v Uhorskokrajinskom slovenskom vzdelávacom spolku.

Obdobie dualizmu charakterizoval po prekonaní hospodárskej krízy z prvej polovice 70. rokov rýchly rozvoj priemyslu (textilného, strojárskeho, banského a hutníckeho, chemického a elektrotechnického), dopravy a spojov, avšak naďalej prevládala priemyselná malovýroba a agrárny sektor súvisiaci hlavne s liehovarníctvom, cukrovarníctvom, mlynárskym a mäsovýrobným priemyslom. Dominujúcim sektorom uhorského poľnohospodárstva stále zostávalo obilninárstvo. Rýchlo sa rozvíjala najmä železničná sieť: v rokoch 1882 – 1890 pribudlo 4 tis. km nových tratí a do roku 1913 sa ich celková dĺžka zdvojnásobila. V Budapešti sa vybudovali nové veľké železničné stanice (r. 1877 Nyugati a r. 1884 Keleti) a v roku 1887 bola zavedená električková doprava.[38] V roku 1900 sa až 92 % tovaru prepravovalo po železnici.[39] Z hľadiska hospodárstva, dopravy a bezpečnosti mala veľký význam regulácia riek a stavba hrádzí, čím vznikali nové plochy ornej pôdy, zlepšili sa podmienky plavby a zabránilo sa povodniam. Na týchto opatreniach mal istý podiel aj M. Žilinský počas svojho úradovania v Čongrádskej župe, ktorou pretekali rieky Tisa a Kereš (pri mestečku Čongrád sa vlievajúci do Tisy).

K rozvoju hospodárstva prispela aj nová hospodárska legislatíva, napr. priemyslový zákon z roku 1884. V roku 1910 podiel priemyslu na exporte dosiahol podiel poľnohospodárstva, pritom však jeho polovicu tvorili potravinárske výrobky. Industrializácia súvisela s procesom urbanizácie, ktorý bol v podstate v teritóriu Uhorska nevyvážený. Neobyčajne sa rozrastala predovšetkým Budapešť – až strojnásobením počtu obyvateľov od roku vyrovnania do roku 1910. Ako dôležité dopravné uzly a priemyselné centrá sa rozvíjali aj Ráb, Košice, Solnok, Temešvár, Kluž, Veľký Varadín, Segedín, Šopron, Fiume a iné. Špecifickou črtou hospodárskeho života Uhorska však boli vzájomné rozpory s Predlitavskom hlavne pri formulovaní spoločnej obchodnej a colnej politiky i pri konkrétnych ekonomických problémoch. V tom čase v rôznych krajinách sa kládol dôraz na ochranárske postoje v hospodárskej oblasti, napr. bojkotom tovaru zvonka, ale v Uhorsku – ako upozornil R. Holec – bojkotové kampane sa „vyznačovali takou agresivitou, takým rozsahom a eskaláciou nacionalizmu, ba šovinizmu, ktoré inde nebolo možné nájsť“.[40] Ako prejav ekonomického nacionalizmu sa stalo populárnym tzv. tulipánové hnutie (od r. 1906), bojkotujúce tovar z rakúskej časti monarchie.

Tienistou stránkou doby boli pretrvávajúce sociálne problémy v mnohých regiónoch Uhorska, existencia mnohopočetnej chudoby na vidieku,[41] čo spôsobovalo migráciu v rámci krajiny, ale aj do iných častí monarchie a hlavne za oceán, najmä do Spojených štátov amerických, kam z Uhorska odišlo asi 1,5 mil. vysťahovalcov – vo väčšine príslušníkov nemaďarských etník.[42] Pre Slovákov v nových podmienkach to znamenalo aj uvedomenie si a rozvinutie národnej identity a kultúrnej emancipácie. Vyjadril to napr. Peter V. Rovnianek (z Pittsburgu) v liste Pavlovi Križkovi z 20. októbra 1894: „Amerikánska Slovač na svobodnom vzduchu dýcha svobodne a použiva zlatej príležitosti k svojmu a národu prospechu a pokroku. Skutočne plesá slovenská duša, keď porovná pomery toho ubohého ľudu v dobe svojho vysťahovania a dnes. Pokrok národný, spoločenský, hmotný a morálny zjavný všade...“[43]

V politickom myslení Uhorska sa v  dobe dualizmu uplatnila idea tzv. morálnej zodpovednosti za maďarské dedičstvo voči potomstvu, a tak prostredníctvom hospodárskeho pokroku, nacionalizmu a maďarizácie, ako aj lepších pozícií v spoločnej vláde i snaha dosiahnuť pre „Maďarstvo“ veľmocenské postavenie v rámci stredoeurópskeho priestoru.[44] Inak povedané maďarizáciu motivoval pocit kultúrnej nadradenosti, presvedčenie o civilizačnom poslaní a viera, že úlohou Uhorska v medzinárodných záležitostiach je využiť monarchiu k zachovaniu rovnováhy síl v strednej Európe a čeliť ruskej či nemeckej hegemónii.[45] Vládna uhorská národnostná politika v dobe dualizmu dôrazne presadzovala ideu jedného politického národa a jednojazyčnej uhorskej – teda maďarskej – kultúry štátu  a zároveň razantne odmietala národné hnutia Nemaďarov. V roku 1890 z hľadiska národnostného zloženia tvorili Maďari 42,8 %, Rumuni 14,9 %, Nemci 12,2 %, Slováci 11,1 %, Chorváti 9,0 %, Srbi 6,1 % a Rusíni 2,2 % obyvateľstva.[46]

Michal Žilinský na rozdiel od svojho svokra Ľudovíta Haana neprešiel fázou slovenského „národného prebudenia“. Haan počas svojich štúdií na ev. kolégiu v Prešove (1834-1839) sa prejavoval ako aktívny „kollárovec“ a neskôr, hoci sa sám nepriklonil k štúrovskému hnutiu, zachovával voči jeho predstaviteľom rešpekt a prejavoval úctu. Žilinský od detstva absorboval kľúčové momenty maďarského národného príbehu, umocnené školskou výučbou zvlášť na sarvašskom gymnáziu. Preto ani neprekvapujú jeho vyjadrenia, ktoré prezentoval na stránkach Századoku v roku 1868 vo veci konfrontácie názorov maďarskej historiografie a mienkou či zisteniami Jonáša Záborského.[47]

Kolískouväčšiny historických mýtov (hoci čerpajú zo starších predlôh) je predovšetkým moderný nacionalizmus formovaný v 19. storočí. V období národných hnutí sa vytvárali národné historické mýty, ktorých úlohou bolo mobilizovať, zabezpečovať legitimitu a jednotu moderného národa. „Vodcovia národa“ (inteligencia) sa usilovali rekonštruovať minulosť i teritórium predkov a vedome vytvárali „drámu národného utrpenia a národnej spásy“. „Národné územie“ získalo postavenie posvätného priestoru a jeho hranice oddeľovali dobré a dôverne známe od zlého a cudzieho. Všetky národnoemancipačné hnutia sa odvolávali na slávnu minulosť, ktorá bola v ostrom kontraste k ich neuspokojivej prítomnosti.Dejepisectvo 19. storočia sa výrazne podieľalo na formovaní národných mytológií a ich prezentovaní ako historickej pravdy.[48]

Dušan Kováč uviedol, že v uhorskom kontexte sa v 19. storočí dá sledovať súboj dvoch nacionalizmov: oficiálneho štátneho nacionalizmu, operujúceho konceptom politického národa, s nacionalizmom etnických národností. Podľa neho máme do činenia s konfrontáciou modernizujúceho sa konceptu tradičného politického výsadného národa s herderovským konceptom „prirodzeného“ národa definovaného jazykom.[49] V slovenskej historiografii – ako uviedol P. Macho – na prelome 19. a 20. storočia existovala v slovenskom nacionalistickom diškurze relatívne ustálená množina historických postáv, tvoriacich národný panteón (Svätopluk, Cyril a Metod, Matúš Čák, Jánošík, Ľudovít Štúr atď.). Ale keďže Slováci žili v rámci Uhorska ako národnostná menšina pod maďarizačným tlakom, spomínané osobnosti nemohli fungovať ako „mediátori“ pri upevnení kolektívnej identity a pamäti slovenského národa. Pre slovenskú menšinu neexistovali inštitúcie – napríklad školstvo, učebnice, masové oslavy atď., ktoré by upevnili v nich nacionálne cítenie.[50] Obdobie dualizmu pre Uhorsko znamenalo spoločenský, kultúrny a hospodársky rozkvet, avšak k základným črtám dualistického režimu patrila kriminalizácia nemaďarských národných prejavov, a tak  súčasneSlováci boli nútení v podstate ustrnúť na púhej obrane národnej existencie, čeliť neustálym perzekúciám v mene obrany vlasti pred panslavistickým nebezpečenstvom.

Ako poukázal Tibor Pichler, v druhej polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia v dejinách slovenského politického myslenia dominuje polemika Michala Mudroňa s Bélom Grünwaldom, emblematickou postavou maďarizácie, autorom spisu Felvidék (Horniaky) z roku 1878,[51] ktorá podľa Pichlera sa dá považovať za medzník na uhorskej politickej scéne.[52] Maďarské vládnuce kruhy v záujme šírenia maďarského jazyka[53] využili pasivitu slovenskej politickej strany a už od 80. rokov sa pustili do koordinovanej spoločenskej akcie na šírenie maďarského jazyka. László Szarka konštatoval, že Grünwald bol v krajine populárny nielen ako poslanec snemu, ale aj ako autor významných diel o histórii a verejnej správe, no svojou brožúrou A Felvidék v celej krajine oživil šovinistického ducha, vytvoril ideológiu pomaďarčovania a stal sa jednou z vedúcich duchovných osobností protislovenského prúdu. Podľa neho „na základe etnickej štruktúry Horného Uhorska, mohutnejúceho politického a kultúrneho organizovania sa Slovákov a silnejúcej panslavistickej agitácie dospel k záveru, že Horné Uhorsko je pre uhorský štát vážnou hrozbou, a keďže je táto hrozba veľká, treba neodkladne pomaďarčovať“.[54] Reakcia zo slovenskej národnej strany nedala na seba dlho čakať. Ešte v tom roku vyšla odpoveď Michala Mudroňa, taktiež nazvaná Horniaky. Fakt, že ho napísal po maďarsky, svedčí o tom, že adresátom bola maďarská verejnosť. Za základ zvolil národnostný zákon a koncept jednotného uhorského politického národa, ktorý tvorili príslušníci jednotlivých uhorských národností. Podľa spomínaného konceptu aj Maďari sú jednou spomedzi viacerých národností obývajúcich Uhorsko a stotožňovanie uhorského politického národa s maďarskou národnosťou je jasná chyba.[55]

V 50. a 60. rokoch 19. storočia sa (dočasne) zásluhou diecézneho biskupa Štefana Moysesa stala dôležitým centrom slovenského stredného školstva Banská Bystrica so „slovenským“ katolíckym gymnáziom, diecéznym seminárom a učiteľskou preparandiou.[56] Po pomaďarčení banskobystrických škôl vznikli slovenské gymnáziá v Martine, Revúcej a v Kláštore pod Znievom. Za najväčšiu národnopolitickú akciu toho obdobia sa považuje zatvorenie slovenských stredných škôl, zakázanie činnosti Matice slovenskej (1875)[57] a zhabanie jej majetku, na čom sa podieľal aj Michal Žilinský, predtým riadny člen Matice. Za týchto neblahých podmienok vznikla myšlienka založiť vládny slovenský vzdelávací spolok s oficiálnym cieľom šírenia slovenskej kultúry, bezpochyby však s hungarofilskými cieľmi, čo bolo realizované o desaťročie neskôr.

Závažným krokom maďarskej vlády bolo zavedenie odmien pre maďarizujúcich učiteľov počas úradovania baróna Gyulu Wlassicsa (chorvátsko-maďarského pôvodu),[58] ministra kultu a výučby vo vládach premiérov baróna D. Bánffyho (1895 – 1899), K. Szélla (1899 – 1903) a grófa K. Khuen-Héderváryho (jún až nov. 1903), ktorého štátnym tajomníkom v tom čase bol M. Žilinský. Ostrý kurz maďarizačnej politiky preferoval najmä Bánffy, ktorý vytvoril osobitný národnostný výbor a ten začiatkom roka 1898 nariadil pomaďarčenie nemaďarských názvov obcí. Od roku 1898 ministerstvo kultu a výučby zriadilo systém 100-korunových odmien pre tých učiteľov, ktorí podľa názoru príslušného školského inšpektora dosiahli dobré výsledky vo vyučovaní maďarského jazyka u detí pochádzajúcich z nemaďarských rodín.[59] Postup maďarizácie však vždy závisel na subjektívnom postoji, resp. na stupni angažovanosti konkrétneho učiteľa. Miestni „aktivisti maďarizácie“ postupovali často veľmi iniciatívne a samostatne. Napr. pričinením baróna Antala Radvánszkeho[60] v roku 1876 rozhodol konvent Zvolenského seniorátu, že na všetkých evanjelických stredných školách v senioráte (bez maďarských zborov a len s hŕstkou maďarských cirkevníkov) sa bude vyučovať iba v maďarčine a z maďarských učebníc.[61] S takouto politikou a jej dôsledkami vo Zvolenskej župe sa stretal M. Žilinský v čase, keď zaujal miesto hlavného župana v Banskej Bystrici.

1.3   Reálie volebného systému v politickom živote Uhorska

Michal Žilinský vstúpil do uhorského politického diania v polovici 70. rokov a zúčastnil sa tak viackrát parlamentných volieb, absolvoval predvolebný zápas a mal teda svoj podiel na tzv. kortešačkách. Žilinský začal svoju politickú kariéru ako člen Liberálnej (Slobodomyseľnej) strany. Zastával post poslanca za Ďomský okres (dve volebné obdobia)  a v rokoch 1881 – 1889 (takisto dve volebné obdobia) zastupoval v parlamente Békešskú Čabu.[62] V roku 1889 sa stal hlavným županom Čongrádskej župy (so sídlom v Senteši) a roku 1892 Zvolenskej župy (so sídlom v Banskej Bystrici). Žilinského politická kariéra vyvrcholila postom štátneho tajomníka ministerstva kultu a výučby v rokoch 1895 – 1905. Žilinský si získal značnú autoritu, povesť inteligentného, spoločensky príťažlivého človeka, schopného politika, čo len podčiarkovala jeho reputácia popredného uhorského historika. 

Parlamentný systém dualistického Uhorska nadväzoval na starú feudálnu zastupiteľskú sústavu, čiže záujmy šľachty sa naďalej uplatňovali vo verejnom živote. Anachronicky pôsobila horná komora parlamentu s niekoľkými stovkami členov na základe pôvodu alebo úradu. Pôvodne v nej mohli zasadať všetci dospelí príslušníci šľachty, členovia panovníckej dynastie, najvyšší hodnostári krajiny, teda aj župani, katolícki a pravoslávni biskupi, guvernér Fiume a traja poslanci chorvátskeho snemu (saboru). Ťažkopádnosť tejto inštitúcie viedla napokon k jej reforme v roku 1885. Členmi „magnátskej snemovne“ prestali byť župani, šľachtici – neplatiaci minimálne 3 tis. zlatých dane z pôdy a rakúski držitelia indigenátov, ktorí boli členmi ríšskeho snemu.[63] Naopak novými členmi sa stali niektorí iní štátni hodnostári (ako predseda súdnej tabule v Budapešti), hlavný opát z Pannonhalmy, po traja najstarší evanjelickí a kalvínski biskupi (príp. inšpektori / dozorcovia), zástupca unitárnej cirkvi a 50 členov, ktorých menoval panovník na odporúčanie ministerskej rady. Snemovňa tiež mohla zvoliť 50 doživotných členov spomedzi aristokratov, stratiacich nárok na členstvo[64] (v roku 1900 mala 392 členov). K zmene zloženia hornej komory v predvolebnom Prihlase k voličom b. čabianskym z roku 1887 M. Žilinský uviedol: „V smysle tohoto zákona vystali z panskej snemovne všetci tí cudzozemskí magnati, ktorí ani reč krajiny ani zákony jej neznali. Vystali i tí magnáti, ktorí ako zchudobnelí neboli viac v stave zodpovedať tej úlohe, ktorá tam na nich čakala. Vystali i főišpáni a katolicki biskupi dľa mena, a na miesto týchto prišli tam niektori evanjelicki biskupi a svetski inšpektori, a zas na miesto főišpánov dostali sa tam mnohí o dobro vlasti vysokozaslúžilí mužovia, učenci, priemyselnici a kupci, ktorých král za členov vyššej snemovne vymenoval“.[65] Odlišný charakter mala dolná komora, transformovaná na „poslaneckú snemovňu“, v ktorej zasadali výlučne poslanci, zvolení na základe volebného práva s funkčným obdobím tri roky (r. 1900 v počte 452).  

Michal Žilinský svojim perspektívnym voličom v spomínanom Prihlase vysvetlil fungovanie uhorského parlamentného systému nasledovne: „Zastupitelstvo krajini totižto pozostáva s dvoch shromaždeni, a sice s takrečenej nižšej snemovne, a zo snemovne viššej, tj. magnatskej tabule. V nižšej snemovni radia sa o veciach krajinských a robia zákony tí vyslanci, ktorých si ľud po krajine sám volí a do snemu posiela. Z tejto nižšej snemovne pošlú sa návrhy zákonov tej druhej viššej snemovni, ktorá o zákonoch tých tiež sa radi a tie zákony alebo v celku prijme, alebo v niektorých punktoch popremieňa a tak nižšej snemovni nazpeť pošle. Keď nižšia snemovna na také premeny pristane, zákon predloží sa královi ku potvrdeniu, a len vtedy a tak stane sa platným. Môže sa ale stať, že magnátska tabula návrh zákona už z akýchkolvek pričin prijať a odobriť nechce, a pošle ho nazpäť nižšej snemovni; tá znovu predloži ho vyššej snemovni, a jestli ho táto ani podruhô neprijme, tak ten návrh nemóže sa stať zákonom, lebo ho vtedy ani sám král potvrdiť nemôže“.[66]

Volebné právo mali muži starší ako 20 rokov, vlastniaci najmenej štvrtinu sedliackej usadlosti na vidieku alebo nehnuteľnosť v hodnote 300 zlatých v mestách, a zostalo aj tým, ktorí ho do roku 1848 užívali na základe privilégií. Tento volebný cenzus zabezpečoval volebné právo pre približne 10 % obyvateľstva. Avšak v roku 1875 vláda rozhodla o zredukovaní volebného práva v záujme upevnenia mocenskej pozície vládnej strany. Vekovou hranicou pre pasívne volebné právo bolo dosiahnutie 24. roku života. Nový cenzus ponechal ako dolnú hranicu ¼ sedliackej usadlosti pre voľby na vidieku, volebné právo mestského a iného vidieckeho obyvateľstva vymedzil odvádzaním dane v minimálnom rozsahu od 5 do 15 zlatých a 75 grajciarov. Volebné právo mali aj príslušníci inteligencie s vysokoškolským diplomom a voliči posledného stavovského snemu (ako tzv. staré právo). Počet voličov tak výrazne poklesol až o 40 %, celkovo volebným právom disponovalo len asi 6 % obyvateľstva (r. 1890 6,3 %).[67] V roku 1877 si vládna strana pomohla i svojvoľnou úpravou volebných obvodov, stanovila totiž pre územia tradične ju voliace počet 100-200 voliteľov na 1 poslanca a pre územia opozície 700-800 voliteľov na 1 poslanca.[68] Ďalšiu, ale liberálnejšiu zmenu volebného zákonodarstva sa nepodarilo presadiť ani pri pokuse Fejerváryho vlády v roku 1905. Milan Podrimavský jednoznačne konštatoval, že volebné právo na základe tzv. volebného cenzu priamo vylučovalo upatnenie princípu rovnosti občanov a potvrdzovalo otvorenú diskrimináciu väčšiny dospelého obyvateľstva.[69]    

Osobitným fenoménom uhorskej politiky bola korupcia pri parlamentných voľbách. Podľa názoru Andrása Ciegera je isté, že viedenská vláda už začiatkom 19. storočia vnímala volebnú korupciu v Uhorsku ako vážny problém. Autor pripomenul aj skutočnosť, že už aj v minulosti, teda v roku 1810, prijali niekoľko opatrení na zabránenie podvodov, ktoré sa čoraz častejšie vyskytovali hlavne pri stoličných reštavráciách.[70]

Pre vykreslenie dualistického obdobia veľmi výstižný obraz politického diania a atmosféry v parlamente (s využitím irónie a satiry) podal maďarský spisovateľ Kálmán Mikszáth[71] vo svojich prácach A haldokló oroszlán (Umierajúci lev) a A Tisztelt Ház (Vážená snemovňa). V prvej z nich tvrdil, že inteligencia Uhorska sa dá zadeliť do nasledujúcich skupín: Do prvej skupiny patria poslanci, do druhej tí, ktorí už boli poslancami, do tretej skupiny zas patria tí, ktorí ešte len budú poslancami a do poslednej skupiny patria tí, ktorí by len chceli byť poslancami.[72]

V druhej práci priznal, že zákon proti korupcii nič neznamená. V knižke je podaná karikatúra daného obdobia, lebo podľa autora najlepším poslancom, teda rečníkom v snemovni je Miksa Falk a Pál Szontagh s ich anekdotami, ktoré ale neaplikujú na udalosti daného dňa. Na druhej strane najhorším je údajne gróf Gyula Szapáry. Kálmán Tisza ako rečník sa podľa neho umiestnil v strede. Ako výstižnú charakteristiku Mikszáth dodal, že rečnícke príhovory mali krátku trvácnosť, lebo v predchádzajúcich obdobiach rečníci mali nejakú ideu, resp. ciele, ktoré chceli dosiahnuť a to cez svoje reči prezentovali. Teraz je situácia úplne iná, lebo už nemajú myšlienky, svoje reči stavajú na myšlienkach predchádzajúceho rečníka. Väčšina poslancov v Uhorsku patrí vraj do skupiny tzv. skororečníkov. Ide o tých nešťastníkov, ktorí buď nechcú, alebo nevedia, príp. sa neopovážia prihovoriť. Už sa aj hanbia za svoju „nemotu“, preto pri väčších diskusiách sa zapíšu diskusným príspevkom a samozrejme ako posledný s nádejou, že dovtedy aj diskusia oslabne. V poslednej chvíli sa s ním udeje maličký „malér“ – niekto sa pred ním zahlási o slovo a povie aj tie veci, ktoré by aj on spomenul. Náš skororečník zosmutnie a povie svojim kolegom, že raz sa hlásil o slovo a aj vtedy mu zobrali jeho tému. Kolegovia poslanci si hu vypočujú a utišujú ho, že aspoň si oddýchli jeho pľúca. Náš človiečik je smutnejší a smutný až do nasledujúcej diskusie, na ktorej by si pýtal slovo, ale samozrejme sa k slovu nedostane, čo tiež vie nejako zdôvodniť.[73] Kto sa vraj raz dostane k mandátu, tak ten úplne odvykne od práce, a preto nemôže byť ničím iným, než len poslancom. Ironickému hodnoteniu Kálmána Mikszátha sa nevyhol ani M. Žilinský: „Najprv sa ozval milostivý pán Žilinský. Mnoho rozprával, a predsa ho počúvali s veľkou pozornosťou. Človek by ani nepovedal, že je to tak múdry človek. Tak skromne vchádza cez bránu. A ani jeho dáždnik nie je hodvábny, lež z obyčajného organtínu...“[74]

András Cieger v záležitosti korupcie uviedol, že napokon po dlhých rokovaniach dolná komora uhorského snemu prijala návrh, podľa ktorého by osoba, ktorá za peniaze alebo za dar predá svoj volebný hlas, nemohla v najbližších voľbách uplatniť svoje volebné právo. Tomu, kto uplácal, mal byť úrad alebo mandát, získaný podvodným spôsobom, odobratý. Autor skonštatoval, že tento návrh kvôli odporu hornej tabule sa nakoniec nestal zákonom. Ďalej poznamenal, že v prípade, ak parlament získal vedomosť o mimoriadne veľkej miere podplácania, mohol danému volebnému obvodu pozastaviť výkon volebného práva na celý volebný cyklus a zbaviť tak občanov oprávnených voliť ich volebného práva a práva na politickom zastúpení. Poukázal nato, že takýto výnimočný prípad sa stal voličom mestečka Čongrád v roku 1902. Počas kortešačiek v predchádzajúcom roku totiž obaja kandidáti na rôznych straníckych večerách a oslavách hojne hostili občanov mesta disponujúcich volebným právom. Podľa neho „z celkového počtu 848 oprávnených voličov bolo do prípadu zapletených prinajmenšom 409 osôb, preto bol mandát víťaza volieb, kandidáta vládnej strany, anulovaný a výkon parlamentného volebného práva pre celý obvod na niekoľko rokov pozastavený“. Ďalej pokračoval, že korupcii sa najviac darilo vo volebných okresoch, ktoré sa rozprestierali na hraniciach krajov so stabilnou podporou vládnej strany na strane jednej a opozície na druhej. Podľa neho, práve tu mohlo mať kupovanie duší najväčší zmysel.[75]

Kvôli efektívnejšej predstave atmosféry a priebehu súdobých uhorských volieb priblížime voľby z roku 1905 v Békešskej Čabe, v ktorých sa M. Žilinskému nepodarilo obhájiť mandát a ktorých víťazom sa stal predstaviteľ nového politického prúdu – agrárneho socializmu – Ondrej Áchim (s rodinným prímením Liker). V januári 1905 vo voľbách do poslaneckej snemovne kandidovali v Čabe traja záujemcovia. Jeden z nich bol Michal Žilinský, zástupca vládnej Liberálnej strany (a frakcie Istvána Tiszu). Druhým kandidátom bol Béla Barabás, kandidujúci za opozičnú Stranu nezávislosti. Posledným, tretím kandidátom bol Ondrej Áchim L., ktorý vystúpil s programom Zreorganizovanej sociálnodemokratickej strany. Predstavitelia čabianskej honorácie si boli istí, že poslancom sa znovu stane jej kandidát, viacnásobný poslanec Michal Žilinský, „veľký syn Čaby“, jeden z významných uhorských politikov. Preto aj najväčšiu volebnú propagáciu mal práve on. V centre mesta boli viditeľné propagačné vlajky s menom Bélu Barabása, no vôbec neboli viditeľné vlajky s menom Ondreja Áchima. Opakom toho bol Žilinský, ktorého meno bolo napísané na zástave vztýčenej na obecnom dome v čabianskej štvrti Jamina. Iná bola situácia v okrajových častiach mesta, kde nebol ani jeden dom, kde by nemali vlajky s Áchimovým menom. Tu panoval úplne iný duch, aj vlajky boli úplne iné ako tie, ktoré vyrobili v továrni. Takými disponovali iba M. Žilinský a B. Barabás. Vlajky zošívali jednoduché sedliacke ženy, ich manželia odlomili staré konáre z agátu, ktoré použili ako žrď a napísali heslo „Nech žije Ondrej Áchim L., náš poslanecký kandidát“.[76]  

Po rozpustení poslaneckého zboru 3. januára sa začala volebná kampaň všetkých troch strán, ktoré „zápasili“ všetkými dostupnými metódami. Áchimova strana organizovala zhromaždenia ľudu, podobne aj barabásovci sa občas zhromaždili, ale žilinskovci iba dvakrát uskutočnili schôdzu, i to vo vykúrených miestnostiach mestského hotela. Ako uviedol József Domokos, bojovali v nádeji víťazstva – o tom informovali i vládne noviny Békésmegyei Hírlap. Druhé vládne noviny Békésmegyei Közlöny podávali správy, že vláda na výzvu M. Žilinského daruje 80 tisíc korún na výstavbu múzea, z ktorých už 2 tisíc korún „vynikajúci syn Čaby“ aj doručil pre riaditeľa múzejného spolku. V nasledujúcich dňoch hlavný notár László Korosy na valnom zasadnutí oznámil, že vláda darovala ako štátnu pomoc 12 tisíc korún na postavenie robotníckych bytov. Slova sa ujal aj Žilinského hlavný podporovateľ, zemepán Ignác Rosenthal (známy aj ako majiteľ prvého parného mlyna v Békešskej Čabe), ktorý v prospech Žilinského kampane venoval 2 tisíc korún.[77] Strana Žilinského sa počas volebnej agitácie v tomto čabianskom, prevažne agrárnom prostredí odvolávala na jeho „jednoduchý sedliacky pôvod“. Ako napísali noviny Békésmegyei Közlöny, Žilinského kariéra sa začala v jednoduchom sedliackom dome a vďaka jeho neúnavnej pracovitosti vynikol a dosiahol významné postavenie. V Žilinského predvolebnej agitácii vraj predtým nechýbal jeden zaujímavý krok, ktorý mu inak v minulosti veľmi pomohol. Keď Žilinský v predchádzajúcich kortešačkách docestoval do Čaby, po vystúpení z vlaku nasadol do koča, kde vedľa seba posadil svoju jednoduchú sedliacku matku oblečenú do čiernych šiat. Vo voľbách roku 1905 to však nemohol urobiť, lebo jeho matka pár mesiacov predtým umrela ako 91-ročná.[78]

Počas kampane sa odohralo niekoľko incidentov. Na obecnom valnom zhromaždení Ondrej Áchim pripomenul Žilinského vlajku vztýčenú na obecnom dome v Jamine, ktorú podľa práva tam nemali dať, lebo na verejných budovách nemohli byť vztýčené volebné vlajky. Žiadal, aby ju odstránili a hlavného notára právne stíhali. Ozval sa aj hlavný notár László Korosy, ktorý nesúhlasil s odstránením vlajky, čo odôvodnil tým, že nad obecným domom sa nachádza jeho vlastný byt a on má právo vlajku vztýčiť na svojom súkromnom dome. Poslanecký zbor ale rozhodol v prospech odstránenia vlajky. Avšak L. Korosyho vymenovali za predsedu volebnej komisie. Keď sa to Áchim dozvedel, tak so svojimi prívržencami odišiel do Ďuly (Gyula) za podžupanom, aby ho požiadal o odstránenie Korosyho z jeho nového postu. Podžupan to zamietol, lebo vraj predsedu nie on ale vyšší úrad vymenoval.

V nedeľu 15. januára sa uskutočnili programové prejavy Ondreja Áchima a Michala Žilinského. Schôdza Áchimovej strany sa uskutočnila na Kossuthovom námestí „v 16-stupňovej zime, kde si ho poltisíc ľudí vypočulo“, – napísali vládne noviny. „Právo pre ľud“ – začal Áchim svoju reč, „domov pre robotníkov“ – pokračoval dav. Áchim vyžadoval rozšírenie všeobecného volebného práva a priebežné zavedenie daňového systému. A v neposlednom rade prisľúbil, že stále bude mať na zreteli potreby jednoduchého ľudu. Prezentoval, že on nesľubuje múzeum, lebo to podľa neho nie je potrebné, keď ľud biedi: „Dnes alebo zajtra umrieme hladom, vystavovať nás budú v múzeách vyspelejších národov – hľa, ľudia, ktorí mali múzeum, ale oni sami umreli hladom“.[79]

Po skončení schôdze sa časť davu presunula do Vigadó (mestského domu), kde v nasledujúcich hodinách Michal Žilinský vystúpil so svojou programovou rečou. Richtár Elek Seiler nikoho nepustil do vnútra a Áchim zbytočne argumentoval, že na plagátoch bolo uvedené ľudové zhromaždenie, a tak by sa ho mohli zúčastniť všetci záujemcovia. Noviny Békésmegyei Közlöny aj naďalej hanlivo písali o Áchimovi, ktorého považovali za oveľa slabšieho od Žilinského a Barabása. Písali, že by mal mať miesto v rodinnom kruhu a nie v politike či zákonodarstve.

18. januára opozičný kandidát Béla Barabás docestoval a veľký dav ho privítal na  železničnej stanici. Z davu vystúpil Ondrej Áchim, predstavil sa Barabásovi a povedal mu: „Prišiel som sem so svojimi prívržencami, aby som Vás aj ja privítal v meste. Prosím cíťte sa u nás príjemne. Nech Vás Boh dlho živí!“ Barabása príjemne prekvapili Áchimove slová a usmievajúc si podali ruky. Tento Áchimov čin vyvolal v honorácii rozpaky i odpor. Nasledujúcu nedeľu – 22. januára – mal Áchim poslednú schôdzu pred voľbami, na ktorej sa venoval aj obvineniam voči sebe a vyhlásil, že on žiadny pakt s Barabásovou stranou nenadviazal. Oduševnenie davu bolo natoľko silné, že údajne ani kvôli veľkej zime sa nechceli rozísť.[80]

Voľby sa začali ráno 26. januára – predpoludním Áchimova strana a strana Žilinského disponovali približne s rovnakým počtom hlasov, ale boli aj také chvíle, keď Áchim viedol. Barabásova strana silno zaostávala – a nepomohlo ani to, že aj sám Áchim ju podporil vlastným hlasom. Toto gesto vyjadrovalo Áchimove povahové črty: žartovnú náladu i riskovanie. V skorých popoludňajších hodinách už bolo vidieť, že ani jeden poslanec nezískal väčšinu hlasov a že budú potrebné náhradné voľby medzi Áchimom a Žilinským. Večer o siedmej vyhlásili výsledky volieb, podľa ktorých z 2462 oprávnených voličov prišlo voliť 1820 ľudí, z toho 754 hlasov dostal Michal Žilinský, 609 Ondrej L. Áchim a 457 hlasov Béla Barabás.[81]

Výsledky volieb vyvolali v stúpencoch vládnej strany rozruch.[82] Áchim obhajobou sociálne slabých vrstiev obyvateľstva a svojou impulzívne, ale i charizmaticky vedenou politickou činnosťou popudil proti sebe väčšinu čabianskej honorácie, ktorej dlhoročným reprezentantom bol práve M. Žilinský. Áchimovi protivníci vydali po slovensky a anonymne pamflet s názvom Ondriš chce byť képviselő, v ktorom Áchima nazvali aj „hlúpym sedliakom“, „neznabohom“, „Tótom“.[83] V hanopise napr. uviedli: Všetko vystane z Ondriša – lebo je opojený dychtením za slávou. Statoční sedliaci! – váš stav nebude povýšený ak pošlete takého sedliaka – ktorého jedinou túžbou je stáť sa pánom. Nie vaše dobré hľadá on – ale chce, ako posiaľ, i pozatým bez práce a starosti žiť. V ostatnej hodine poznajte toho – ktorý je u Polláka socialista, v Gyome 48-ár, - a medzi katolíkmi néppárti. Nie hoden figliar takýto zastávať naše mesto. Prekaziť načim cestu takéhoto zkazeného a popánšteného sedliaka, ktorý nesvedomite poburuje naše mesto. Nazpet na Gerendáš, pracuj a živ sa poctive v povolání tvojom, Čabenia ťa už poznajú – a bude po sláve.“[84]

Voči Áchimovi autori pamfletu vybrali niektoré príhody, ktoré ho mohli ukázať pred verejnosťou v zlom svetle, resp. im dodali „žiaducu“ interpretáciu. Išlo napr. o príhodu s jeho verným stúpencom Arnoldom Pollákom, majiteľom krčmy. S opitými ľuďmi totiž Áchim nepoznal milosť ani v prípade, že to boli jemu verní ľudia. Opitého Polláka položil do drevenej debny, ktorú poslal k nemu domov s nepríjemným odkazom. Dotyčný sa, pravda, na istý čas na Áchima urazil, no potom si to už iba žartovne pripomínal.[85] Iná udalosť sa stala na Veľkú noc v roku 1904. Áchim sa na svojom hospodárstve zaoberal aj pestovaním tabaku. Ako sezónnych pracovníkov prijal do zamestnania kígyóšskych robotníkov. Všimol si ale, že zo sušiarne mu kradnú tabak, no zlodejov nevedel prichytiť. Práve v tom období sa v Čabe zdržiavali vandrujúci herci. S jedným z nich sa Áchim dohodol, že sa preoblečie za katolíckeho kňaza a pôjde na Gerendáš. Tak sa aj stalo, preoblečený herec rad radom vyspovedal robotníkov, ktorí sa v spovedi prezradili. Nepochybne skutok svedčil o Áchimovej malej citlivosti voči katolíckemu vierovyznaniu, čo súd napokon zhodnotil ako priestupok voči cirkvi. Vo voľbách to, prirodzene, mohlo poškodiť jeho kredit u čabianskych katolíkov. 

16. februára pri náhradných voľbách Áchima podporoval aj Béla Barabás. Výsledky boli zverejnené večer o siedmej. Vyhlásil ich na radnici László Korosy pred desaťtisícovým davom. Celkove odovzdali 1868 hlasov, z toho 1075 získal Áchim a 793 Žilinský, čiže Ondrej Áchim zvíťazil o 282 hlasov.[86] V celokrajinskom rozmere pretrvávajúci rozkol vo vládnej strane spôsobil, že vo voľbách Liberálna strana stratila parlamentnú väčšinu a pred novými voľbami roku 1906 bola na návrh Istvána Tiszu rozpustená.[87]  Pre Áchima sa začalo obdobie jeho výraznej politickej aktivity.[88] Súperenie s rodinou Žilinských pokračovalo naďalej a vyvrcholilo jeho predčasnou tragickou smrťou.

V politickom zápase prežil Áchim mnoho ústrkov, podrazov, ale aj sám rozdával údery, čo mu vytvorilo povesť kontroverzného politika. V máji 1911 vyšla séria článkov vo Friss Ujság s názvom V ríši sedliackeho kráľa, v ktorej bol Áchim osočovaný ako brutálny človek zastrašujúci a ponižujúci iných. Sám Áchim reagoval napr. škandalóznym článkom 9. mája 1911, v ktorom obvinil z defraudácie a krachu čabianskej Ľudovej banky spred 20 rokov bratov Michala a Andreja Žilinských. Následkom týchto článkov sa v tlači vyvinula ostrá polemika medzi Áchimom a A. Žilinským, čo napokon viedlo až k zabitiu mladého, len 40-ročného „sedliackeho kráľa“ po útoku Michalových synovcov Endreho a Gábora Zsilinských v jeho dome 14. mája 1911, ktorému nasledujúci deň podľahol. Vrahov farár Pavel Koreň nazval „filištíncami s Kainovým znamením na čelách“. Podľa neho do oboch „dosiaľ bezúhonných mladých ľudí vstúpil zlý duch“. Takúto hroznú udalosť vraj Čaba ešte nezažila: „Či sa stalo voľakedy niečo podobného? U nás ešte nikdy!“ Koreň pripustil, že Áchim bol impulzívny, tvrdý, ale vraj i biblický Samson „rúbal a lámal“. Áchim v boji za sedliacky ľud obetoval všetko: „Tou bezpríkladnou obetavosťou, horlivosťou a smelosťou si získal ohromnú väčšinu národa svojho“.[89] Na druhej strane Ján Sekerka z príležitosti 25. výročia Áchimovej tragickej smrti rekapituloval jeho osobné „hriechy“[90] a ďalej pokračoval: „O Áchimovi každý človek na Čabe má svoju mienku. Alebo je s nim, alebo je proti nemu... Istá vec je to, že v jeho srdci žila veľká ctibažnosť a túžba po sláve“.[91]   

Prehratým politickým zápasom Žilinský neukončil svoje aktivity ani ich výrazne neobmedzil, hoci priamej konfrontácie s Áchimom[92] sa zväčša nezúčastňoval, ale sledoval ju (z Budapešti) aj prostredníctvom korešpondencie s rodinou a ďalšími jeho priaznivcami či „spojencami“ v Békešskej Čabe, najmä s ev. farárom Ľudovítom Žigmundom Szeberényim, ktorý ho podporil v predvolebnom boji. Žilinský mu zato poďakoval v liste ešte z 27. januára 1905: „Ale akokoľvek dopadne táto vec, – ja zakaždým budem povďačný tým, ktorí, zoskupení okolo môjho mena, boli ochotní za česť našej zástavy – proti dovtedy nepoznanému terorizmu bojovať!“ Zjavne nerezignoval ani po prehre ako vidieť z listu z 23. februára 1905: „Akokoľvek moji čabianski priatelia ľutujú a mrzí ich moja politická prehra, skutočnosť sa nedá zmeniť – čiže treba sa s tým zmieriť. K upadnutiu do zúfalstva nie je dôvod; lebo každé zavádzanie ľudu bude skôr či neskôr potrestané. [...] Opakujem svoj názor, netreba zúfať; ale z prípadu prejavujúceho sa v tejto potupnej skutočnosti si treba vziať poučenie – a využiť ho v prospech verejnej veci!“ [93] V nasledujúcom období sa M. Žilinský sústredil skôr na prácu v cirkvi a k práci poslanca sa vrátil po posledných uhorských parlamentných voľbách v roku 1910, a to za mesto Sarvaš v radoch Národnej strany práce (založenej I. Tiszom). 

1.4  Liberálna strana v uhorskom politickom systéme

Vďaka rakúsko-uhorskému vyrovnaniu sa začal proces formovania politických strán, ich trieštenia na frakcie, či naopak zjednocovania rôznych skupín. Ako konštatovala historička Valéria Chromeková, obdobie po vyrovnaní až po pád Istvána Tiszu bolo obdobím stabilizácie dualizmu, z čoho vyplýva, že maďarskej vládnucej triede sa podarilo upevniť svoje pozície tak ekonomické, ako aj politické, čo znamená, že Uhorsko na krátky čas prežívalo obdobie relatívneho pokoja.[94]

Michal Žilinský začal svoju politickú kariéru ako člen Krajinskej liberálnej strany[95] (Országos Szabadelvű Párt) pod patronátom Kálmána Tiszu, ktorý ešte v roku 1867 stál na čele Ľavého stredu (mal zhruba 100 poslancov). Pre politiku tohto zoskupenia bolo charakteristické, že odmietalo spoločný štátny systém, čo znamenalo, že členovia podporovali myšlienku samostatnej zahraničnej a vojenskej politiky a v neposlednom rade nezávislé hospodárstvo a financie. Nechceli sa úplne odtrhnúť od Rakúska. Spoločná by ostala iba osoba panovníka, teda podporovali personálnu úniu. Vlastný politický program zhrnuli a vydali v roku 1867 pod názvom Bihorské body.[96] Členmi strany bola najmä stredná šľachta. Postupom času, keď už bolo jasné, že nový systém vyrovnania je schopný fungovať, tak Deákova strana a Ľavý stred sa zjednotili a tak vznikla v roku 1875 Liberálna strana.[97]  

Fakt 15-ročného účinkovania Kálmána Tiszu na poste premiéra dokumentuje dočasné upevnenie dualistického systému na politickej scéne Uhorska. Členov a sympatizantov Liberálnej strany charakterizovala značná heterogénnosť, často nemali rovnaký názor ani predstavu ako postupovať. Preto vnútri strany účinkovali viaceré navzájom si konkurujúce frakcie. Avšak K. Tisza dokázal stranu do roku 1879 stabilizovať, potlačiť frakcie a starostlivo si vyberať „poslušných“ poslancov a šéfov vidieckych klubov – a súčasne vplyvom korupcie a volebného teroru udržať pre stranu silné pozície v parlamente. Keď v roku 1876 zomrel Ferenc Deák a nahradil ho všeobecne akceptovaný Kálmán Tisza a nasledovníkom Józsefa Eötvösa sa zase stal Ágoston Trefort, zreteľne sa začala meniť dikcia politiky. Spolu s teoretikmi maďarizácie typu Bélu Grünwalda a Gusztáva Beksicsa[98] symbolizovali skutočnosť, že „maďarský nacionalizmus sa udomácnil v lone liberálneho tábora“.[99]  V národnostnej politike teda došlo k skutočne markantným zmenám, pretože za vlády deákistov sa jazyk národností ešte v administratíve mohol používať. Tisza však prijal nekompromisný postoj, takže napr. súdy už neprijímali inojazyčné spisy a zákony sa vyhlasovali len v maďarčine. Paragrafy tzv. národnostného zákona z roku 1868 sa systematicky ignorovali alebo porušovali. Tiszove postoje v národnostnej otázke odráža aj novinárske spracovanie jeho reakcie na prejavy dvoch rumunských poslancov (kvôli nedodržiavaniu národnostného zákona) vo vládnom časopise v slovenčine Vlasť a svet (1886): „...povedal, že nezná krajinu, štát, ktorý by pozostával čisto z jednokmeňového obyvateľstva, ale že tiež nezná krajinu, v ktorej by ten kmeň, ktorý je počtom najsilnejší nevývodil. U nás je to tiež tak a bude, v našej vlasti sú bratia Maďari vývodiaci národ, teda i celá krajina musí mať náter, charakter tohto národa“.[100] 

Liberálna strana napriek svojmu názvu bola vždy v politickom systéme Uhorska dôsledne konzervatívnou stranou.[101] Maďarskí historici zaoberajúci sa politickými stranami v Uhorsku v období dualizmu uvádzajú nasledovné: charakteristickou črtou uhorského občianskeho pokroku bol slabý demokratizmus politického systému a silný parlamentarizmus. Po roku 1867 sa zaviedla ústavná monarchia, vďaka ktorej sa rozvinulo zastupovanie ľudí na báze parlamentu. Do roku 1918 fungoval v ústavnej monarchii liberálny parlamentarizmus, a to znamenalo, že vláda bola silne spätá s parlamentom. V dualistickom období politické strany v Uhorsku sa diferencovali na základe vzťahu Uhorska k Rakúsku. Tí, ktorí síce oponovali vládnucej politike, ale súhlasili s vyrovnaním a dualizmom, boli zoskupení v politickej strane nazývanej aj Strana vyrovnania, resp. Strana roku 67 (deákisti). Opozičná politická Strana roku 48 (tiež Strana krajnej ľavice) žiadala nezávislosť, v roku 1874 transformovaná na Stranu nezávislosti (na čele s Lajosom Mocsárym) a po spojení s Irányiho zoskupením roku 1884 s názvom Strana nezávislosti roku 48 (Függetlenségi Negyvennyolcas Párt). Prvá strana súhlasila s vyrovnaním a usporiadaním Uhorska, ale druhá strana chcela späť zákony ustanovené v roku 1848. Časť deákistov nevstúpila do Liberálnej strany, ale založili tzv. Pravicovú opozíciu s programom nazvaným Zemplínske body, resp. Konzervatívnu stranu (na čele s barónom Pálom Sennyeym), ktorá fúzovala roku 1877 s Nezávislou liberálnou stranou do podoby Spojenej opozície, avšak táto čoskoro zanikla, pretože jej členovia sa nevedeli zhodnúť ani v hospodárskych požiadavkách a ani v otázkach reformy správy. Opozičných poslancov sa pokúsil zjednotiť Albert Apponyi ako Umiernenú opozíciu vo voľbách roku 1881, nemala však program zásadne odlišný od Liberálnej strany. Až do pádu Tiszovej vlády (1889) sa sústredila na oponovanie konkrétnych krokov Tiszovej politiky s požiadavkou zlepšenia finančných a hospodárskych podmienok na základe novej colnej a obchodnej únie a s požiadavkami maďarskej vojenskej akadémie pre uhorskú domobranu a používania uhorskej zástavy v diplomatických službách.[102] Politické strany po vyrovnaní vo všeobecnosti nemali striktne vymedzený program a nedisponovali regionálnymi štruktúrami či straníckym aparátom. Miestami stretnutí strán a ich frakcií boli predovšetkým spoločenské kluby v Pešti.

Charakteristickou črtou uhorskej politickej scény posledných dvoch desaťročí 19. storočia bol vznik rôznych ideologických strán, ako napríklad Krajinskej antisemitskej strany (Országos Antiszemita Párt) roku 1882, vedenej Győzőm Istóczym.[103] Politické dozrievanie robotníckeho hnutia sa prejavilo vznikom Strany neoprávnených voliť (na čele s Leom Frankelom) a Robotníckej strany Uhorska (vedenej Viktorom Külföldim) roku 1878, ktoré sa roku 1880 zjednotili do Všeobecnej robotníckej strany Uhorska. Napokon zjednotením s ďalšími robotníckymi organizáciami vznikla roku 1890 Uhorská sociálnodemokratická strana (Magyarországi Szociáldemokrata Párt), zastupujúca najmä záujmy priemyselných robotníkov. Ideologicky strana vychádzala z teórie marxizmu a lassallizmu a mala internacionalistický charakter. Pod jej vplyvom sa na prelome 19. a 20. storočia vyvinuli rôzne agrárno-socialistické strany, ktoré spojili viaceré prvky socialistického učenia a v neposlednom rade aj žiadosti sedliackej demokracie. Od roku 1906 do roku 1910 rad radom sa zakladali roľnícke strany, ktorých charakteristickou črtou bola nedôvera voči veľkostatkárom. V marci 1906 v Békešskej Čabe založil Ondrej Áchim L. so svojimi prívržencami Nezávislú sedliacku socialistickú stranu Uhorska (Magyarországi Független Szocialista Parasztpárt). Jej program publikoval v novozaloženom orgáne strany Paraszt Ujság 8. apríla. Do programu zahrnul predovšetkým parceláciu veľkostatkov väčších než 10 000 jutár, ktoré mali byť prenajaté bezmajetným roľníkom, ďalej poskytovanie lacného úveru pre malých roľníkov, žiadal vytvorenie penzijného fondu roľníkov atď.[104] Tým všetkým stál jednoznačne na strane roľníkov, resp. ľudí pracujúcich v agrárnom sektore. Ešte rozvinutejší program strana prijala na tzv. Turíčnom kongrese 8. a 9. júna 1908.[105] Podobným politickým zoskupením bola Krajinská roľnícka strana roku 48 za nezávislosť (Országos 48-as Függetlenségi Gazdapárt) od roku 1909, vedená Istvánom Nagyatádi Szabóom. Politická strana zastávala záujmy sedliakov disponujúcich vlastníctvom pôdy.

Ako dôležitý v uhorskej politike sa uvádza rok 1895, keď sa politický katolicizmus zorganizoval do politickej strany, nepochybne v reakcii na prijímanie tzv. cirkevnopolitických zákonov. Ideológia Katolíckej ľudovej strany (Katolikus Néppárt) bola postavená na politickej a sociálnej doktríne, resp. ideológii rímskokatolíckej cirkvi s prispôsobením sa domácim podmienkam. Prikláňala sa k Strane 67, ale čo sa týka charakteru, bola skôr agrárna a konzervatívna. Z tejto strany v roku 1907 vyrástol kresťanskosocialistický smer podľa sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Ako zástanca sociálnopolitických reforiem organizoval občianstvo a inteligenciu, robotníkov, ale hlavne chudobných roľníkov z katolíckeho vidieka.[106] V tomto duchu vznikol slovenský Budapeštiansky katolícky delnícky kruh (založený v roku 1902) na čele s kňazom Eduardom Šándorfim, ktorý však bol skôr protagonistom ľudovcov.

Treba spomenúť, že v období dualizmu začali svoju činnosť aj národnostné politické strany: srbské (napr. Srbská národná liberálna strana, Srbská národná strana, Srbská národná radikálna strana, Srbská samostatná národná strana), rumunské (Rumunská národná strana, Rumunská umiernená strana), slovenské (Slovenská národná strana, Strana vyrovnania), sedmohradsko-nemecká Saská ľudová strana. K tomu sa pridali rôzne programy národnostných zhromaždení, Národnostného kongresu Slovákov, Srbov a Rumunov v Budapešti v roku 1895. Usilovali o kolektívne práva, používanie národných jazykov, všeobecné volebné právo a postupne aj právo na samosprávu.

Ako sme už vyššie uviedli, Liberálna strana vznikla fúziou Deákovej strany a Ľavého stredu 1. marca 1875 a vládla do roku 1905. Maďarskí historici uvádzajú, že poprednými významným predstaviteľmi Liberálnej strany boli hlavne Kálmán Tisza, Kálmán Széll, neskoršie István Tisza a Sándor Wekerle. Členmi a sympatizantmi strany boli liberálni veľkostatkári, strední statkári disponujúci šľachtickými titulmi, veľká buržoázia, inteligencia a úradníci Deákovej strany. Aj členovia Národnej strany (Nemzeti Párt) pod vedením Alberta Apponyiho od roku 1899 do roku 1903 pôsobili najskôr v Liberálnej strane. Dominantnou postavou vládnej politiky bol Kálmán Tisza, ktorý vo svojich rukách sústredil veľkú moc. S povesťou vodcu, rozhodného politika a súčasne puritánskeho kalvína nečudo, že dostal prezývku „generál“. Väčšina spolustraníkov mu pritakávala a tak rozhodoval fakticky sám.[107] Opozícia ich preto posmešne nazývala „mamelukmi“.

Strana na začiatku vstúpila do politického života s nasledujúcim programom. Išlo o usporiadanie vlády v štáte, zavedenie hospodársky úsporného režimu, lebo v zmysle vyrovnania Uhorsko súhlasilo, že svoj podiel z dlhov, ktoré nahromadila monarchia, zaplatí. Priemyselný vývin bol veľmi výrazný, zväčšovali sa štátne výdavky, ale na druhej strane z toho získaný zisk nebol až taký veľký. Práve preto chýbala rovnováha vo finančnej politike. Finančná situácia sa ďalej zhoršovala po okupácií Bosny a Hercegoviny v roku 1878 azlepšila sa iba v roku 1890, keď sa ministrom financií stal Sándor Wekerle. Štátna správa, resp. administratíva mala byť užšie usporiadaná počnúc od centra až po vidiecke správy. Týmto krokom by sa usporiadala finančná situácia a záležitosti v oblasti súdnictva, ktoré by dostali určité vymedzenia, na základe ktorých by fungovali rýchlejšie a efektívnejšie, teda peňažne by menej zaťažili štát. Veľmi závažným problémom bola organizácia železníc. Išlo o efektívnejšie zadelenie a riadenie: spojenie menších tratí, určenie jednotných taríf a posilnenie kontroly. Programové návrhy Liberálnej strany sa viazali hlavne na zreformovanie daňového systému, vybudovanie colného, obchodného  a bankového systému, ktoré mali za úlohu zaplatenie, resp. refundovanie dlhu, ktorý bol 153 miliónový.[108] Koncom 19. storočia narastali v uhorskej spoločnosti protirakúske postoje, čo súviselo s aktivizáciou Strany nezávislosti roku 48, ktorá sa programovo usilovala o návrat k štátoprávnemu modelu z obdobia revolúcie.[109] Strana nezávislosti sa etablovala ako protipól Liberálnej strany a jej predstavitelia vystupovali konfrontačne voči politikom z vládnej strany.

V rokoch 1903 – 1905 sa v Liberálnej strane ako dominantná osobnosť jednoznačne presadil gróf István Tisza,[110] Kálmánov syn, ktorý ako premiér dôsledne stál na pozíciách dualizmu ako jedinej možnosti zachovania historického Uhorska. Po rozporoch o rokovací poriadok v parlamente však opustila stranu frakcia vedená Gy. Andrássym ml. a spojila sa s opozičnou koalíciou (Strana nezávislosti roku 48, Katolícka ľudová strana, Národná strana a i.). Nepokoje na pôde parlamentu sa dokonca 13. decembra 1904 zmenili na násilnosti a hromadnú bitku poslancov. Parlament bol rozpustený a v januárových voľbách 1905 získala výraznú prevahu opozícia na čele s Ferencom Kossuthom. Panovník v novej situácii v júni 1905 vymenoval úradnícku vládu baróna Gézu Fejérváryho, voči ktorej vo všeobecnosti narastal odpor, prejavujúci sa na župnej úrovni pasívnou rezistenciou. Vo februári 1906 bol parlament rozpustený, no v apríli došlo ku kompromisnej dohode panovníka s koalíciou, ktorá mala byť poverená zostavením vlády za určitých podmienok (zrieknutie sa svojho vojenského programu, uzákonenie medzinárodnej obchodnej zmluvy a uskutočnenie volebnej reformy). Premiérom bol menovaný Sándor Wekerle, ktorý kľúčové ministerstvá zveril vodcom koalície – Gy. Andrássymu ml., F. Kossuthovi, A. Apponyimu a ďalším. Vo voľbách v máji 1906 získala koalícia veľké víťazstvo, len Strana nezávislosti obsadila 60 % poslaneckých kresiel.[111] István Tisza v tejto situácii rozpustil Liberálnu stranu a načas odišiel z politiky. Avšak už onedlho sa koalícia začala názorovo rozpadať. V roku 1908 sa zo Strany nezávislosti roku 48 vydelila Ľavá strana a potom Justhova frakcia, ktorá sa skonštituovala ako Nezávislá a osemaštyridsiatnická strana (48-as Párt). Zvyšná časť – tzv. Kossuthova strana nezávislosti – ďalej upadala.[112] Rozpad koalície umožnil I. Tiszovi[113] vo februári 1910 sformovať svoj záujmový tábor z radov bývalých liberálov a skupiny Jánosa Zichyho v podobe Národnej strany práce (Nemzeti Munkapárt), ktorá vo voľbách v tom roku zvíťazila a upevnila si pozície vo všetkých oblastiach.[114] Aj Michal Žilinský bol účastníkom reaktivácie niekdajších liberálov.

1.5             Maďarská historiografia v období dualizmu

Počas dualizmu nastal výrazný nárast regionálnych múzeí a iných kultúrnych inštitúcií a v súvislosti s tým záujem o historické bádanie a historickú osvetu. Jasným prejavom veľkého záujmu o historické bádanie bolo založenie Maďarskej historickej spoločnosti v roku 1867 (Magyar Történelmi Társulat) a vydávanie odborných historických periodík. Popri významných a vedecky cenných výstupoch súdobej maďarskej historiografie sa na verejnosti intenzívne prezentovali typické námety, ktoré zdôrazňovali starobylosť maďarských kmeňov, nevyhýbajúc sa ani mytologickým, resp. romantizujúcim prvkom, ktoré mali pôsobiť inšpirujúco. Je zaiste zaujímavé, že na prelome 19. a 20. storočia sa maďarská politická reprezentácia veľmi nehlásila k príbuzenstvu s málopočetnými ugrofínskymi etnikami (žijúcimi v Ruskom impériu),[115] ale skôr k turkickému „dedičstvu“ (tzv. turanizmus) – teda aj cez symboly turula a grifa.[116] Kresťanskí tvorcovia národnej mytológie sa tak nevyhýbali pohanskej symbolike, práve naopak. Pre obdobie dualizmu boli charakteristické dišputy ohľadom pôvodu a starobylosti maďarského jazyka. Do vedeckej debaty sa zapojili hlavne jazykovedci a etnografi. Vytvorili sa dva tábory: prvá skupina bola zástancom turkickej  (reprezentovanej Árminom Vámbérym, zakladateľom maďarskej turkológie), kým druhá skupina ugrofínskej teórie (hlavne Pál Hunfalvy, József Budenz a József Szinnyei). Medzi  historikmi dominovala myšlienka kompromisu medzi dvoma teóriami, teda splynutie ugrofínskych a „tureckých“ (presnejšie turkických) kmeňov, z ktorých teda pochádzali Maďari.[117] Pritom si treba uvedomiť, že oproti asi 300 „tureckým“ slovám obsahuje maďarčina približne 2 tisíc slov slovanského pôvodu (ako zistil lingvista István Kniezsa).

Autori sa venovali tzv. veľkým témam v zmysle „národného príbehu“, medzi ktoré patrili okrem príchodu starých Maďarov (Honfoglalás / „zaujatie vlasti“) najmä Atilova ríša Hunov, počiatky uhorského štátu (Gejza a Štefan I.), obdobie kráľov z arpádovskej dynastie, doba Mateja Korvína, stavovské povstania. Oproti slovenskému národnému príbehu aj mnoho Slovákov vnímalo maďarský (navyše štátom oficiálne podporovaný) ako oveľa príťažlivejší. V tejto súvislosti Ľ. Lipták o. i. napísal: „Uhorská mytológia hovorila o už všeobecne známych panovníkoch, bitkách a dynastiách. Slovenská hovorila o jazyku, kultúre, literatúre, teda o javoch menej lesklých a príťažlivých. Uhorskí hrdinovia boli čitateľnejší, hrdinskí svojimi skutočnými či domnelými činmi; slovenskí boli skromnejší, plebejskí, niekedy zasa, povedané dnešnou terminológiou, akoby intelektuálski. Ak by chod dejín určovala historiografia a historický mýtus, Československá republika by celkom isto nevznikla“.[118]

Ideovým zdrojom nových prúdov v historickom bádaní v Uhorsku v období dualizmu bol, ako sme už spomenuli, predovšetkým pozitivizmus, ktorého protagonistom a propagátorom v historiografii bol práve Michal Žilinský. Ako nový ideový smer sa pozitivizmus objavil vo Francúzsku v prvých desaťročiach 19. storočia. Po prvýkrát  termín použil Claude Henri de Saint-Simon vo svojom diele Esej a spoločenských vedách (1813). Za zakladateľa smeru sa považuje Auguste Comte, ktorý v období rokov 1820 – 1830 vo viacerých štúdiách sa zaoberal systémom užitočných vedných disciplín. Z Comta najviac vychádzal a čerpal francúzsky historik, filozof a literárny historik Hippolyte A. Taine, ktorý bol vzorom i pre M. Žilinského. Podľa neho pozbieranie a zosumarizovanie materiálov je iba prvým krokom, lebo všetky ideológie majú svoje príčiny a zákonitosti. Známa je jeho trojtéza „la race, le milieu et le moment“ (rasa, prostredie a čas), kde rasa je človek, prostredie je klíma, resp. podnebie, a čas je zmena. V Anglicku významnými predstaviteľmi boli John Stuart Mill a Henry Thomas Buckle. Mill bol filozofom a podobne ako Comte nezaoberal sa konkrétnymi historickými výskumami ale všeobecnými spoločenskými teóriami. Na druhej strane Buckle ako majetnejší mladík veľa cestoval po svete a venoval sa písaniu historických prác. Stretnutia s mnohými rozličnými kultúrami v ňom zanechali hlboký dojem. Bol toho názoru, že históriu Európy napíše pomocou prírodovedných zákonitostí. Svoje dielo naplánoval do 15 zväzkov, z ktorých ale vyšli iba dva.

Vďaka rakúsko-uhorskému vyrovnaniu došlo v uhorskej historiografii k významným zmenám. Už len tým, že sa umožnilo zakladanie vedeckých inštitúcií, rôznych periodík a preorganizovanie vysokoškolského vzdelávania, prostredníctvom ktorého vznikli podmienky pre moderné vyučovanie dejepisu a v neposlednom rade sa otvorili brány pre lepší a dôkladnejší archívny výskum. Sprístupnené boli župné archívy, Krajinský archív(Országos Levéltár) a v niektorých prípadoch aj cirkevné a rodinné zbierky. Ministri kultu a výučby József Eötvös a Ágoston Trefort sa snažili zabezpečiť lepšie vzdelávacie a vedecké podmienky, preto sa mohla maďarská historiografia na konci 19. a na začiatku 20. storočia rýchlo rozvíjať a približovať sa k Západu. Uhorská historická tvorba sa do konca storočia, resp. do začiatku prvej svetovej vojny väčšinou venovala vydávaniu prameňov, keďže nemecký historizmus,[119] ako aj pozitivizmus prízvukovali dôležitosť prameňov, avšak ozajstní pozitivisti rozumeli a chápali niečo úplne iné pod faktami v historiografii, ako len jednoduché publikovanie prameňov.[120] Aj M. Žilinský sa venoval prepisovaniu a vydávaniu prameňov, najskôr v spolupráci s Ľudovítom Haanom.

Romsics uviedol, že v druhej polovici 19. storočia sa v Uhorsku odohrával výrazný  spoločenský a kultúrny vývin. Pritom do poslednej tretiny tohto storočia v krajine neexistovali špeciálne fakulty na vyučovanie histórie.[121] Uhorsko v tom čase disponovalo iba jedinou vedeckou univerzitou s tromi fakultami: teologickou, právnickou a lekárskou. Filozofická fakulta pôsobila len ako doplnok vzdelávania pre spomenuté tri fakulty. Romsics konštatoval, že vďaka rozšírenému záujmu o minulosť v posledných rokoch 19. storočia vzrástol aj záujem o poznanie dejín, čiže o historiografiu.[122]

Ignác Romsics uviedol nasledovné delenie maďarských historikov 19. storočia podľa generačného rozvrstvenia. Okrem najstaršej generácie uhorských historikov (ako Elek Fényes, Mihály Horváth, Ferenc Pulszky či Flóris Rómer) vyčlenil ďalšie dve generácie. Do druhej zaradil napr. Arnolda Ipolyiho, Frigyesa Pestyho, Károlya Szabóa, Károlya Rátha, Károlya Tormu a ďalších. U týchto historikov bol veľmi dôležitý pôvod, náboženstvo a vzdelanie, ktoré získali. Ich spoločným zážitkom boli revolučné udalosti z rokov 1848/1849. Ako príslušníkov nasledujúcej veľkej generácie uviedol tých, ktorí sa narodili v období rokov 1835 – 1870 a revolučných udalostí sa nezúčastnili. Okrem Michala Žilinského k nim patrili napr. Kálmán Thaly, Gyula Pauler, Vilmos Fraknói, Ignác Acsády (pôv. Adler). Za mladších historikov sa považovali tí, ktorí sa narodili v 50. rokoch ako Ignác Goldziher, Gyula Lánczy (Lazarsfeld), Aladár Ballagi (Bloch), Dávid Angyal (Engel). Odborné historické vzdelanie predstavitelia prvej generácie nemali a aj z druhej generácie iba tí, ktorí sa narodili po roku 1850.[123]

     Predstavitelia prvej generácie (čiže narodení pred rokom 1850) do väčšej miery vyštudovali právo na peštianskej univerzite či na lýceách a následne sa zamestnali ako právnici alebo sudcovia. Popri právnickom vzdelaní druhú skupinu predstavovali vyštudovaní teológovia ako katolíci Mihály Horváth, Arnold Ipolyi (Stummer), Antal Pór, Vilmos Fraknói (Frankl) alebo evanjelik Michal Žilinský. Počas ich životných dráh sa z uvedených katolíckych kňazov stali biskupi (s výnimkou Antala Póra). Mladšia generácia historikov 19. storočia už neabsolvovala právo a teológiu, ale históriu v kombinácii s nejakým iným predmetom, väčšinou geografiou alebo latinským jazykom. Patrili k nim Sándor Márki,[124] Henrik Marczali (Morgenstern), Samu Borovszky, Antal Áldásy a ďalší.[125] Z nich Samu Borovszky (Samuel Borovský) bol, podobne ako M. Žilinský, pôvodom dolnozemský Slovák, ktorý prijal maďarskú národnú identitu. Treba však pripomenúť, že Borovszky na rozdiel od Žilinského od detstva nemal takmer žiadne väzby ku komunite, z ktorej pochádzal.[126]

Vďaka založeniu Maďarskej historickej spoločnostivznikla centrálna organizácia maďarských historikov, učiteľov a záujemcov o dejiny. Predsedom spolku bol Imre Mikó, po ňom Mihály Horváth, tajomníkom Kálmán Thaly. Spolkový vedecký časopis Századok (Storočia) sa stal veľmi populárnym a obľúbeným hlavne vtedy, keď redigovanie od Kálmána Thalyho prebral Sándor Szilágyi. V roku 1878 spolok prevzal od Akadémie periodikum Magyar Történelmi Tár a pod novým názvom Történelmi Tár ho začal vydávať. Maďarský historický spolok v roku 1885 založil edíciu monografií pod pomenovaním Történelmi Életrajzok (Historické biografie), v ktorých sa publikovali životopisy významných osobností.[127] Postupne vychádzali aj ďalšie tituly ako Archeológiai Értesítő alebo Magyar Gazdaságtörténelmi Szemle atď.

Členovia sa venovali cieľavedomému zbieraniu a vydávaniu prameňov, napríklad z archívov rodín Zichyovej a Telekiovej. Je dôležité, že spolok hneď od roku 1868 začal organizovať systém historických výjazdov. Zo začiatku ročne jeden (prvý bol do Klužu). Postupom času sa výjazdy zredukovali a uskutočňovali sa jeden za tri roky. Cieľom bádateľských ciest boli výskumy v župných a rodinných archívoch. Dôležitejšie listiny a pramene odpísali a následne ich zverejnili v periodikách Századok a Történelmi Tár. Listiny písané po slovensky alebo po česky zasielali členovia spoločnosti – Ľudovít Haan a Michal Žilinský – do archívu Matice slovenskej, príp. F. V. Sasinkovi, ktorý ich publikoval. V prvých rokoch členovia spolku preskúmali 134 vidieckych archívov, v ktorých našli veľmi významné pramene. Napríklad v roku 1874 v Radvani pri Banskej Bystrici objavili dovtedy neznáme básne Bálinta Balassiho, ktoré potom spolok v roku 1879 zverejnil.[128] O korektných vzťahoch niektorých maďarských historikov k slovenským vypovedá napr. list Franka V. Sasinka Pavlovi Križkovi z 21. septembra 1872: „Včera boli dvaja tajomníci maďarskej akademie u mňa (Frankl a Nyáry) a upozornili ma na to, že vo štiavnickom archive nachodia sa české listiny, menovite listy Podmanického a Kostky. Prišiel som na tú myšlenku, žeby ste sa Vy snad najskor ta dostali... [...] Ja, ako tajomník rozkričanej Matice sotva bych sa ta dostal. I vy nesmiete sa prezradiť, že pre Maticu sberáte listiny“.[129] 

Michal Žilinský sa každý rok zúčastnil putujúceho zasadnutia, ktoré sa konalo vždy v inom meste. V neposlednom rade sa zapojil aj do archívneho výskumu. So svojimi  vrstovníkmi mal dobré vzťahy, najmä s Frigyesom Pestym, Károlyom Szabóom, Kálmánom Thalym, Ivánom Nagyom atď. Žilinský ako historik sa venoval hlavne protestantským cirkevným dejinám v Uhorsku.

Maďarská historiografia bola pôvodne inšpirovaná najmä nemeckou. Zakladateľom  tzv. nemeckej historickej školy bol Leopold von Ranke, profesor dejín na univerzite v Berlíne. Práve jeho škola predstavovala dominantný metodologický prúd historickej vedy v 19. storočí, ktorý kládol dôraz na presnú pramennú kritiku a dôsledný empirizmus. Významnú úlohu v historickom vývine Rankeho škola prisudzovala štátu, čo vyhovovalo maďarskému vnímaniu dejín uhorského štátu. V historiografii sa veľký dôraz kládol na heuristiku, a to už aj v intenciách pozitivizmu, ktorého základnou ideou bol dôraz na poznanie prameňov a ich hlbokú analýzu. Pritom malo však pozitivistické myslenie v rôznych krajinách (kultúrach) svoje „národné“ zafarbenie.[130] Platilo to aj v Uhorsku. V tomto období vznikli nové edície historických prameňov ako uhorský diplomatár Hazai okmánytár (1865-1891), Archivum Rákóczianum (Rákócziho archív, 1873-1889), Historiae fontes domestici (Domáce pramene k uhorským dejinám, 1881-1885) a iné. Spoločensky zvlášť cenená bola aktivita Vilmosa Fraknóia, ktorý vydával od roku 1874 dokumenty uhorských snemov (Magyarországi országgyűlési emlékek) a od roku 1884 uhorské pramene z vatikánskeho archívu (Monumenta Vaticana). Károly Szabó a Géza Petrik spracovali mimoriadne dôležité bibliografické dielo Régi magyar könyvtár (Stará maďarská knižnica, 1879-1898).[131] História mala významnú rolu v pestovaní maďarského národného sebavedomia a patriotizmu aj ako školský predmet, hlavne na klasických gymnáziách. Viaceré monumentálne maďarské historické diela vznikli predovšetkým v súvislosti s oslavami milénia príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny.  

Milenárne oslavy mali byť najvýznamnejšou kultúrnou udalosťou 19. storočia. Prvoradou úlohou pre historikov bolo jednoznačne zadefinovať dátum „zaujatia vlasti“. Ágoston Trefort dňa 17. októbra 1882 vyzval Uhorskú akadémiu vied, aby odborníci stanovili dátum príchodu starých Maďarov. Vedenie akadémie touto úlohou poverilo Gyulu Paulera, Ferenca Salamona, Károlya Szabóa a Tivadara Botku. Všetci štyria bádatelia sa zhodli na tom, že zaujatie vlasti a založenie štátu nie je výsledkom jedného roka, ale sa uskutočnilo v priebehu niekoľkých rokov. Po preštudovaní zahraničných kroník sa zhodli, že sa to odohrávalo v poslednej tretine 9. storočia. Napokon boli milenárne oslavy určené na rok 1896.[132] Z príležitosti milénia vyšlo desaťzväzkové obsiahle dielo A magyar nemzet története (História maďarského národa, nazývané aj Millenáris történet / Milenárna história), ktoré napísal kolektív autorov, pričom každý z nich prezentoval hlavne svoje názory. Podľa Emmy Ledererovej išlo o užitočné práce, ale nepodávajúce kompletnú syntézu dejín.[133]

Michal Žilinský výrazne vnášal do Uhorska poznatky francúzskej, anglickej, ale aj českej a poľskej historiografie a súčasne: „Vďaka nemu sa práce a názory slovenských historikov objavovali v primárnej platforme maďarskej historiografie, čím vstúpili do celouhorského povedomia... Bol intelektuálom s hungaristickou orientáciou a s významnou pozíciou v maďarskej historiografii. Predstavoval najerudovanejšieho historika, ktorý cieľavedome staval na pozitivistickom dejepisectve.“[134]Vyzdvihoval úlohu Veľkej francúzskej revolúcie, úlohu priemyselného pokroku Anglicka, „postup národného ducha“ v politicky partikulárnom Nemecku a Taliansku. Žilinský sa zo spoločenských aj politických dôvodov zaradil do hlavného prúdu uhorských/maďarských historikov. Preto sa ani on nevyhol charakteristickým interpretáciám a postojom dobovej maďarskej historickej kultúry, vrátane jej historických mýtov cieľavedome pestovaných a podporovaných spoločensko-politickou elitou.

Anglickí a francúzski pozitivisti, vychádzajúc z primárnej roly zmyslu človeka, upriamili pozornosť v prvom rade na dejiny vzdelania a osvety, resp. kultúrnu históriu proti čiastkovým skutkom a jednostranným politickým dejinám panovníkov a aristokratov. Prevzatie výsledkov anglických a francúzskych pozitivistických historikov v rokoch 1860 – 1870, spoznanie ich názorov a zvykov napomohlo k rozvoju maďarskej historickej vedy. Občiansku vedeckosť a odbornosť v pozitivistickom smere postavili oproti romantickému rozprávaniu, na city pôsobiacu rétoriku, ktorá tak dobre vyhovovala skutočnosti, názorom a túžbam. Historické osobnosti, myšlienky a okolnosti spoločne vo vzájomnom pôsobení mali podľa Žilinského určiť rozvoj, dať do pohybu pokrok v dejinách.

1.6  Evanjelická cirkev v Uhorsku po vyrovnaní

            Krátko pred rakúsko-uhorským vyrovnaním už bola tzv. patentálna organizácia evanjelických zborov vážne oslabená. Po smrti superintendenta K. Kuzmányho (v aug. 1866) stál ako senior J. M. Hurban na čele už len 7-8 zborov. Panovník 15. mája 1867 svoj Patent vo veci zriadenia protestantských cirkví zo septembra 1859 odvolal, ako aj nariadenie z mája 1860, s odkazom, aby sa evanjelici v Uhorsku nanovo usporiadali. Vyrovnanie však prinieslo definitívne zrovnoprávnenie s katolíkmi zákonným článkom 53 z roku 1868[135] a zákonmi z 90. rokov bol v krajine jednoznačne uzákonený konfesionálny pluralizmus. V roku 1885 bolo povolené superintendentom používať titul biskup a 3 starší biskupi mohli zaujať miesta v hornej komore parlamentu (zák. čl. 7/1885).

Proces postupujúcej sekularizácie verejného života a oslabovanie dominantného a prednostného postavenia rímskokatolíckej cirkvi bol evanjelikmi prijímaný veľmi pozitívne, avšak silnejúca maďarizácia verejného a cirkevného života vyvolávala obavy a opozíciu zo strany slovenských evanjelikov. Cirkevný historik Ján Borbis na začiatku 60. rokov odhadoval podiel Slovákov v uhorskej evanjelickej cirkvi na 61 %, Nemcov 24 % a Maďarov 15 %.[136] Tento pomer sa počas dualizmu relatívne rýchlo menil v tom zmysle, že Slovákov ubúdalo a Maďarov pribúdalo. V roku 1900 z príslušníkov evanjelickej cirkvi bolo 36,73 % Slovákov, 32,62 % Nemcov a 28,56 % Maďarov.[137]

V čase Tiszovej vlády sa v evanjelickej cirkvi rozpútal hon na „panslávov“. Generálny konvent v roku 1880 v uznesení zaviazal nižšie cirkevnoorganizačné jednotky brániť rozširovaniu „panslavizmu“ ako hrozbu voči maďarskému národu. Za jeho prejav sa dokonca považovalo, ak niekto ovládajúci maďarčinu prehovoril na konvente po slovensky (napokon v roku 1896 bolo rozhodnuté, že jazykom konventov mohla byť výlučne maďarčina). Jedným z významných krokov boja proti panslavizmu bolo zatvorenie slovenských ev. gymnázií v Revúcej (1874) a Martine (1875). Antipanslavistická kampaň sa vystupňovala na prelome 70. a 80. rokov, kedy post generálneho dozorcu zastával Antal Radvánszky,[138] ktorého v týchto úsiliach výrazne podporovali napr. zvolenský farár J. Thébusz, banskobystrický farár a zvolenský senior J. T. Moczkovcsák či biskup Potiského dištriktu I. Czékus.

Závažným krokom v tejto vnútrocirkevnej politike bolo uznesenie generálneho konventu v roku 1882, podľa ktorého sa stal tzv. panslavizmus kanonickým priestupkom s možnosťou sankcie od vysokých pokút až po zbavenie cirkevného úradu. „Panslavizmus“ konvent definoval nasledovne: „Jestli kto slovom, písmom, tlačivom, skutkom objavil, že je nepriateľom národa maďarského a snáh maďarských, v ev. a. v. cirkvi má byť považovaný ako volebná prekážka pri obsadení úradov cirkevných a pre prehmaty panslavistické pokáraní teológovia nesmú byť vysvätení na úrad kňazský“. Definícia tzv. pansláva bola tak široká, že umožnila zneužívanie voči kňazom, učiteľom i študentom, prejavujúcim slovenskú identitu.[139] V záujme boja proti „panslavizmu“ dokonca generálny konvent roku 1883 zakázal vydávanie vtedy jediného slovenského ev. cirkevného časopisu Korouhev na Sionu, ktorý vychádzal od roku 1878 v Skalici pod redakciou M. Boora a J. P. Lešku.[140]

Ako príklad prenasledovania a právne efektívneho zneužitia obvinení z panslavizmu uvedieme niekoľko prípadov. V Orosláni (Komárňanská župa) v rokoch 1887 – 1888 došlo k útoku na štyroch predstaviteľov miestnej inteligencie, vrátane ničenia súkromného majetku a fyzickej inzultácie. Iniciátorom udalostí bol mladší učiteľ Gyula Pohánka, ktorý vzniesol obžalobu na ev. farára Jura Moštenana, jeho kaplána Gustáva Novomestského, staršieho učiteľa Jána Bartoša a obecného notára Štefana Cablka[141] pod zámienkou údajného odporu voči zavedeniu maďarských bohoslužieb. Udalosti mali súdnu dohru a obvinení „panslávi“ museli aj s rodinami obec opustiť.[142] Farár Mošteňan prežíval potom u detí, kaplán Novomestský emigroval do Spojených štátov.

Malá skupinka študentov-Slovákov[143] z ev. gymnázia a učiteľského ústavu v Sarvaši sa v školskom roku 1906/1907 stretávala kvôli rozhovorom o slovenských dejinách, literatúre, oboznamovali sa s gramatikou slovenčiny. Založili si osvetový „Krúžok Vajanského“, ktorý nemal nijaké stanovy ani zápisnice, ale nadviazal kontakty s národovcami v Martine, odkiaľ požiadali o dodanie kníh. Koncom apríla 1907 si na pošte v Sarvaši prevzali štyri balíky s knihami. Zakrátko na nich zaútočila skupina sfanatizovaných spolužiakov,[144] sprevádzaná profesormi Nemesom (pôv. Ňáčikom) a Pápszázom. Tí poprehadzovali ich osobné veci a zhabali im korešpondenciu a literatúru. Proti „vlastizradným“ slovenským študentom sa začalo konanie spoločnej konferencie profesorských zborov oboch škôl. Napokon kvôli ich účasti „na vzdelávaní v slovenskej reči v tajnom spolku“ bolo rozhodnuté, že z ôsmich obvinených Karol Lilge z Mošoviec a Martin Pavela z Padinej sa vylučujú zo všetkých stredných škôl v Uhorsku a ďalší šiesti[145] boli vylúčení „len“ zo sarvašských škôl a mesto mali opustiť do 24 hodín.

Pozornosť slovenskej aj uhorskej verejnosti vyvolali aj udalosti v Kovačici roku 1907. Farárovi Jánovi Čaplovičovi v januári odovzdali v mene 16 žiadateľov sudca D. Varga a veterinár B. Tóth žiadosť na zavedenie maďarských bohoslužieb. Vo februári presbyteriálny aj zborový konvent túto žiadosť odmietli s odôvodnením, že kovačický zbor je slovenskou cirkvou. Väčšina z podpísaných totiž navyše nepatrila k aktívnym veriacim. Žiadatelia sa následne obrátili na seniorát a senior Béla Kramár ochotne ich sťažnosť odoslal biskupovi Gusztávovi Scholtzovi, ktorý protizákonne (záležitosť mala byť predostretá seniorátnemu konventu) nariadil zaviesť maďarské bohoslužby a proti J. Čaplovičovi začať disciplinárne vyšetrovanie. Popri tom proti nemu a Kovačičanom začala v tlači silná mediálna kampaň. Ľud 5. mája bojkotoval spevom z Tranoscia prvú bohoslužbu v maďarčine. 19. mája znovu došlo k bojkotu, načo prítomný slúžny Zsíros povolal žandárov, ktorí začali ľudí v kostole biť a vyháňať. Pre prekazenie bohoslužieb bolo obžalovaných 106 osôb. Obhajovali ich niekoľkí slovenskí a srbskí advokáti. Rozsudok bol vyhlásený 5. mája 1908 a ako vinných bolo odsúdených 35 osôb, ktorým vymerali spolu 6 rokov a 8 mesiacov väzenia, 6 280 korún pokuty a 919,20 korún[146] súdnych poplatkov. Zároveň sa konal aj cirkevný proces, v ktorom bol J. Čaplovič suspendovaný 24. júna 1907, čo v auguste potvrdil aj banátsky seniorátny súd. Pri odvolaní sa Čaploviča zastupoval Dr. Ľudovít Mičátek. Proces na úrovni dištriktu bol preťahovaný ďalšie tri roky, ale vďaka zásahu dištriktuálneho dozorcu Michala Žilinského bol napokon Čaplovič oslobodený od najťažších obvinení a znovu mohol nastúpiť na svoje miesto v marci 1910.[147] Podobné existenčné martýrium zažil aj ev. farár v Slovenskom Komlóši Ľudovít Hrdlička a učiteľ Július Styk. Pre ich slovenské aktivity seniorátny súd v júni 1908 oboch odsúdil na stratu úradov. Znovu po zásahu M. Žilinského generálne konzistórium rozsudok prehodnotilo a obaja dostali „len“ peňažné pokuty (Hrdlička 1 000 a Styk 500 korún).

Cirkevní maďarizátori napriek všetkému úsiliu (hoci na niektorých miestach úspešní) nevytlačili slovenčinu a bibličtinu z ev. chrámov. Prispeli k tomu práve silné osobnosti z radov duchovenstva, učiteľov i laických funkcionárov. Mnohí tiež zotrvali na slovenskej identite, ale z existenčných obáv neprejavovali výraznejšiu aktivitu. Avšak tam, kde opakovane pôsobili kňazi preferujúci maďarizáciu, došlo postupne k odlivu slovenskej kultúry alebo odčleneniu časti zboru, ako napr. v Níreďháze, kde časť slovensky cítiacich veriacich radšej prijala organizačno-právny rámec metodistickej cirkvi.[148]

Český spisovateľ Karel Kálal bol v auguste 1893 svedkom búrlivého priebehu dištriktuálneho konventu v Liptovskom Mikuláši, pritom na základe správania sa biskupa Fridricha Baltíka o. i. konštatoval: „...je známo, že naši lidé se povýšením kazí; dole jsou hodní, ale postoupivše, mravně zpravidla upadají. Zkazil se i Baltík. Roku 1893 už jej Slováci znali jiným. V konventě byla většina Slovákův, neboť biskupství Předdunajské rozkládalo se až na malou trošku po území slovenském. Distriktuální inspektor, slovenský šlechtic, zahájil zasedání po maďarsku a hned po něm mluvil Baltík – též maďarsky. Po jeho řeči přihlásil se o slovo jistý farář a vyzval biskupa, aby se rozpomenul, že jsou shromážděny velikou většinou církve slovenské a že se sluší, aby mluvil slovensky. Shromáždění hlučně přisvědčilo a mezi výkřiky zaslechl jsem slovo "zrádce!" Platilo Baltíkovi. Ten se bránil; máť prý právo mluvit, jak chce“.[149] Následne sa konali voľby do dištriktuálneho výboru, po ktorých zvíťazila „slovenská“ kandidátna listina a nie „maďarská“, presadzovaná Baltíkom, a „biskup, jako v kleštích sevřený, brzy bledl, brzy v zahanbení se rděl. Maďaroni opustili vzdorně konvent a maďarské noviny slibovaly pomstu“.[150] Na Horniakoch sa národnostné napätie v reakcii na maďarizáciu prejavovalo razantne, no na Dolnej zemi bolo skôr zriedkavé, viazané na lokálne osobnosti duchovných ako Emil Kolényi v Hajdušici, Ján Kutlík ml. v Slovenskom Bánhedeši, Félix Kutlík v Petrovci, Silbaši a Kulpíne, Ľudovít J. Hrdlička v Slovenskom Komlóši, Ján Čaplovič v Kovačici, Ľudovít Žigmund Szeberínyi v Slovenskom Aradáči a neskoršie v Békešskej Čabe.

Úsilie o zachovanie slovenskej prevahy dokumentujú závery synody, konanej v rokoch 1891 – 1894 (prvá po peštianskej z roku 1791). Najvýznamnejšie bolo štvrté zasadnutie v dňoch 4. – 6. mája 1893, keď bola schválená nová Ústava cirkvi kresťansko-evanjelickej a. v. krajiny Uhorskej. Slovenských evanjelikov zasiahla predovšetkým zmena dovtedajšieho územného členenia na 5. zasadaní synody 7. – 10. júna 1894. Evanjelická (luteránska) cirkev v Uhorsku sa skladala zo štyroch dištriktov na čele s biskupmi: Preddunajského (r. 1900 161 zborov), Banského (162), Potiského (171) a Zadunajského (153) plus sedmohradské (saské) zbory, formálne pripojené k Potiskému dištriktu (253). Zámerom nového členenia bolo eliminovať slovenskú väčšinu aj v reakcii na priebeh dištriktuálneho konventu z augusta 1893. Z Preddunajského dištriktu odobratý Turčiansky seniorát  bol pričlenený k Banskému dištriktu, Oravský a Liptovský k Potiskému, naopak z Banského dištriktu boli vyňaté národnostne zmiešané senioráty – Tekovský, Hontiansky a Novohradský – a pripojené k Preddunajskému.[151] Väčšina slovenských zástupcov rokovanie synody na protest opustila (medzi nimi Miloš Štefanovič, Štefan Fajnor, Ján Leška, Samuel Novák, Pavel Zoch a ďalší).

Cirkev v rokoch 1884 až 1885 zriadila Lutherov spolok s cieľom oživenia náboženského života a ľudovej písomnosti, šírenia vzdelanosti a osvety na čele s Pálom Hunfalvym a pod patronátom ministra justície Teofila Fabínyho, dozorcu Banského dištriktu. V roku 1889 mal asi 300 členov.[152] Prirodzene, išlo o pôsobenie v intenciách uhorského patriotizmu a pre slovenských veriacich spolok vydával kalendár. Slovenským evanjelikom však „uhorský“ spolok nevyhovoval, preto si roku 1898 založili vlastný vydavateľský a kníhkupecký spolok Tranoscius so sídlom v Liptovskom Mikuláši.

Pomery v najvyšších kruhoch evanjelickej cirkvi v Uhorsku sa vyznačovali veľkými osobnými a skupinovými rozpormi, ktoré však prekrývalo ťaženie proti nebezpečenstvu „panslavizmu“. Na margo tejto skutočnosti sa v dokumente Protest Výkonného výboru národnostného kongresu v roku 1898 uvádzalo: „Na severe Uhorska rozpúšťajú svevoľne luteránske konventy Slovákov a svetských hodnostárov pozbavujú úradov, ba ešte i "kanonický zločin" vynašli proti luteránskym Slovákom. [...] To miešanie sa do konfesionálnych pomerov Uhorska zaujalo väčšie rozmery po utvorení takzvaných cirkevno-politických zákonov. Utvorenie týchto zákonov nebola potreba pre Uhorsko, a stalo sa z cele iných príčin, než na západe Europy. V Uhorsku, ako na celom východe Europy, je konfesia spojená viac-menej s národnosťou. Oslabenie konfesie, zasahovanie štátu do nej je spolu i nápad na národnosť. A práve preto utvorili politicko cirkevné zákony, aby oslabili národnosti“.[153] Podľa M. Viršinskej najvyšší predstavitelia ev. cirkvi (svetskí i duchovní) podporovali národnostnú politiku uhorských vlád a z cirkevných zhromaždení sa stala politická aréna, ktorá prispela k maďarizácii nemaďarských evanjelikov. Keďže nábožnosť musela ustúpiť národnosti, „evanjelická cirkev sa stala jednou z najúčinnejších maďarizačných ustanovizní v krajine“.[154] V tejto atmosfére M. Žilinský účinkoval ako vysoký štátny úradník na príslušnom ministerstve a súčasne s významnou funkciou v cirkvi, ktorý musel verejne vystupovať nanajvýš „korektne“ voči vládnej i oficiálnej cirkevnej politike. Jeho korešpondencia však vypovedá o komplikovanom prežívaní diania v evanjelickej cirkvi, čím sa zaoberáme v ďalších častiach práce.