Nastavenie súborov cookie

Keď navštívite ktorúkoľvek internetovú stránku, táto stránka môže uložiť alebo obnoviť informácie o vašom prehliadači, najmä v podobe súborov cookie. Tieto informácie sa môžu týkať vás, vašich preferencií, vášho zariadenia alebo sa môžu použiť na to, aby stránka fungovala tak, ako očakávate. Tieto informácie vás zvyčajne neidentifikujú priamo, vďaka nim však môžete získať viac prispôsobený internetový obsah. V týchto nastaveniach si môžete vybrať, že niektoré typy súborov cookie nepovolíte. Po kliknutí na nadpisy jednotlivých kategórií sa dozviete viac a zmeníte svoje predvolené nastavenia. Mali by ste však vedieť, že blokovanie niektorých súborov cookie môže ovplyvniť vašu skúsenosť so stránkou a služby, ktoré vám môžeme ponúknuť. Viac informácií

Spravovať nastavenie súborov cookie

Nevyhnutne potrebné súbory cookie

Vždy aktívne

Tieto súbory cookie sú potrebné na zabezpečenie funkčnosti internetovej stránky a nemožno ich v našich systémoch vypnúť. Zvyčajne sa nastavujú len ako reakcia na vami vykonané činnosti, ktoré predstavujú žiadosť súvisiacu so službami, ako je napríklad nastavenie preferencií ochrany osobných údajov, prihlasovanie alebo vypĺňanie formulárov. Svoj prehliadač môžete nastaviť tak, aby blokoval alebo vás upozorňoval na takéto súbory cookie, v takom prípade však nemusia niektoré časti stránky fungovať.

Súbory cookie súvisiace s výkonom

Tieto súbory cookie nám umožňujú určiť počet návštev a zdroje návštevnosti, aby sme mohli merať a vylepšovať výkon našej stránky. Pomáhajú nám zistiť, ktoré stránky sú najviac a najmenej populárne, a vidieť, koľko návštevníkov sa na stránke pohybuje. Všetky informácie, ktoré tieto súbory cookie zbierajú, sú súhrnné, a teda anonymné. Ak tieto súbory cookie nepovolíte, nebudeme vedieť, kedy ste našu stránku navštívili.

Z histórie šalkovského mlyna

  HISTÓRIE   ŠALKOVSKÉHO   MLYNA

 

MIROSLAV KMEŤ

 

Katedra histórie, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica

 

 

 

 

            Súčasťou histórie Banskej Bystrice sú aj dejiny jej vidieckeho zázemia, bližších i vzdialenejších obcí. Ku koloritu slovenských obcí v minulosti patrili jednoznačne mlyny. Prostredie mlynov vytváralo svojráznu sociétu zvlášť v rámci dedinského kolektívu. Mlynárstvo kedysi predstavovalo vážené a veľmi potrebné remeslo svojho druhu, ktoré, podľa Ottovho slovníka náučného, „zabývá se zpracováním zrní obilného, aby se snadněji mohlo upraviti v pokrm“.[1]  Ako remeslo sa začalo na Slovensku šíriť v 13. storočí, predovšetkým v súvislosti s bohatými možnosťami využívania vodných tokov. Právo mlyna patrilo za feudalizmu k menším regálnym právam a v staršom období ho vykonávali zemepáni prostredníctvom svojich poddaných mlynárov, ale najmä od 18. storočia ho častejšie dávali do prenájmu jednotlivcom, ktorí sa vyučili v tomto remesle. Na základe zmluvy mohli budovať mlyny aj poddanské obce. Najväčší rozmach dosiahlo mlynárstvo v polovici 19. storočia. V tom čase bolo na našom území takmer 4 800 mlynov.[2]  Z r. 1872 máme presnejšie štatistické údaje, vtedy bolo na Slovensku 4 748 mlynov, z toho 4 527 vodných.[3] V druhej polovici 19. storočia dochádzalo k odkupovaniu hydrotechnických zariadení, teda aj mlynov z vlastníctva panstva a novými majiteľmi sa stávali jednotlivci, skupina podielnikov alebo urbárske spoločenstvá.[4]   Na katastrálnom území Banskej Bystrice bol väčší počet mlynov[5], podobne v jej blízkom okolí. Príkladom mlyna, ktorý slúžil potrebám svojej obce, resp. bližšiemu okoliu (ako živnosť mlynárskej malovýroby) je mlyn v Šalkovej, ktorá je približne tri desaťročia miestnou časťou Banskej Bystrice. Súčasťou histórie konkrétneho mlyna sú aj osudy rodiny alebo rodín s ním spojených.

Bezprostredné susedstvo Banskej Bystrice niekoľko storočí ovplyvňovalo osudy obyvateľov obce Šalková. Aj v dokumente tereziánskej urbárskej regulácie, podpísanom v Šalkovej 10. 6. 1770, je v 4. bode uvedené: „Banska Bistricza od nasseg obcy na pol mili jest oddalena“, čo Šalkovanom prinášalo výhody v možnostiach predaja svojich produktov, ako aj zamestnanecké príležitosti. Šalkovania vykonávali rôzne práce pre ľupčianske panstvo a komoru. Podľa urbáru pracovali najmä ako furmani. Prevážali tehly z Ľupče, drevo z panských lesov a výrobky z harmaneckej píly, ich cesty viedli zvyčajne do Banskej Bystrice, na Staré Hory, do Harmanca a zriedkavejšie do Banskej Štiavnice. Okrem toho, samozrejme, vykonávali ďalšie potrebné práce pre svojho zemepána – ľupčianske hradné panstvo, ktorým po r. 1711 bola Kráľovská komora v Banskej Bystrici. V 4. bode urbára je zmienka i o mlyne: „Mame mlin pansky pri nassej obec ... Okolo Mlina Panskeho potrebne Popravovaňja vykonávame“.[6] Avšak zrejme išlo o mlyn v Ľupčianskej Ulici alebo neznámy objekt medzi Šalkovou a Slovenskou Ľupčou. Aj v prvej polovici 20. storočia bola obec Šalková z hospodárskeho hľadiska závislá na blízkej Banskej Bystrici. V zápisniciach obecného zastupiteľstva z 30. rokov sa viackrát uvádza, že je to obec nemajetná a  „obyvateľstvo pozostávajúce z roľníkov, lesných a fabrických robotníkov je nadmieru chudobné“.[7] Závislosť obce na meste Banská Bystrica našlo logické vyústenie v pripojení k mestu r. 1970.

            Šalkovský vodný brežný mlyn vznikol pri dolnom toku Môlčanského potoka pravdepodobne koncom 18. storočia. Mapový list 1. vojenského mapovania Uhorska (Josephinische Landesaufnahme) z r. 1783, na ktorom je znázornené mesto Banská Bystrica s bezprostredným okolím, ešte nezaznamenáva šalkovský mlyn. V spomínanom mapovom liste je v okolí Banskej Bystrice zakreslených 8 obilných mlynov, a to 2 v Selciach, jeden v dedine Kynceľová, po jednom v blízkosti dedín Horné Rakytovce, Riečka, Senica, medzi Tajovom a Skubínom a napokon medzi Šalkovou a Môlčou (išlo o môlčanský mlyn situovaný na hornom toku Môlčanského potoka v blízkosti miesta, kde sa na cestu Šalková – Môlča napájala lesná cesta do Malej Môlče).[8] Mapový list Banskej Bystrice a okolia z 2. vojenského mapovania r. 1845 už zachytáva šalkovský mlyn (aj s náhonom). Prvým písomne doloženým šalkovským mlynárom bol František Peťko, ktorý zomrel 27. 5. 1834 vo veku 80 rokov,[9] a ktorého nasledovníkom sa stal jeho syn Juraj (dočasne, pretože prešiel do selčianskeho mlyna) a predovšetkým František Peťko ml. (1799 – 1860), podľa matričného záznamu s  adresou domu č. 57.[10]  Je zaujímavé, že priezvisko Peťko sa v okolí Banskej Bystrice a Zvolena spomína pri majiteľoch, resp. árendátoroch niekoľkých mlynov – v Selciach, Šalkovej, Môlči, Dolnej Lehote, Hornej Lehote, Hronci, Medzibrode, Ľubietovej, Priechode, Ponickej Hute, Pohronskom Bukovci, Slovenskej Ľupči, Zolnej, Pstruši. Rodina šalkovských Peťkovcov  zrejme pochádzala z Ľupče, kde Peťkovci žili od 16. storočia. Bohatý majiteľ papierne, obchodu a hostinca v Ľupči Jakub Peťko (zomr. 1803) bol príbuzným spomínaného šalkovského mlynára.[11]  Rok, kedy František Peťko šalkovský mlyn postavil (resp. jeho otec), sa nedá presne určiť, ale s istotou vieme, že bol šalkovským obyvateľom okolo roku 1780 a že mlyn nevznikol pred 1. vojenským mapovaním.[12] Pôvodný šalkovský mlyn bol pravdepodobne malý jednoduchý obilný mlyn, ktorý bol poháňaný vodným kolesom a ktorého pracovné zariadenie sa skladalo prevažne z mlecích kameňov a prípadne z krúpnych stúp. Pretože mlyny boli technologicky vybavené veľmi jednoducho, o to väčšmi sa bolo treba venovať vlastnému mletiu. Od mlynára sa vyžadovala odbornosť, ktorá bola zároveň i zárukou prosperity a klientely mlyna. Pri mletí bolo hlavné zabrániť prehriatiu meliva, od toho závisela kvalita výrobku.[13] Klasifikácia vodných obilných mlynov podlieha viacerým kritériám (technologické, výrobné, účelové, technické, kapacitné, vlastnícke atď.),[14] ale nie je témou tejto štúdie presnejšie zaradenie a charakteristika pôvodnej podoby mlyna, keďže sa nezachoval žiadny jeho opis, kresba či schéma. Z tohto hľadiska sú archívne pramene skutočne zriedkavé. V októbri 1859 F. Peťko predal šalkovský mlyn Jánovi a Cecílii Kúdelkovcom, mlynárom zo Slovenskej Ľupče.[15]  Od rodičov mlyn získal najstarší syn Cecílie Kúdelkovej z prvého manželstva Ján Spišiak, narodený 5. júla 1829 v Riečke.[16]  Až do znárodnenia súkromných mlynov r. 1951 zostal šalkovský mlyn majetkom Jánových potomkov, po 1. svetovej vojne v podobe firmy Bratia Spišiakovci. Životné osudy tohto mlynárskeho rodu sú zaujímavým svedectvom histórie mlynárstva v okolí Banskej Bystrice od konca 18. storočia do polovice 20. storočia.

            Pôvod šalkovských Spišiakovcov siaha do obce Riečka. Podľa súpisu komore patriacich obcí z r. 1656 bolo v Riečke 13 poddanských usadlostí a v nich žilo 18 domácností. Jednou z nich bola rodina Michala Spišiaka.[17] V neskorších súpisoch sa priezvisko Spišiak vyskytuje medzi poddanými, želiarmi i podželiarmi. Dikálny súpis z r. 1774 uvádza v Riečke popísaných 61 miestnych domácností a domácnosť mlynára.[18] Na prelome 18. a 19. storočia bol v Riečke mlynárom Ondrej Spišiak, ako je uvedené v matrike pri dátume jeho sobáša s Katarínou Bargarovou (1771 – 1839) 18.12. 1792 v Riečke. Podobne, v prípadoch, keď bol na sobášoch svedkom, uvádza sa pri jeho mene „molitor Riecskensis“.[19] Narodil sa v Riečke 26. apríla 1768 v rodine Jána a Zuzany Spišiakovcov[20]  a zomrel 2. marca 1825 v rodnej obci. S manželkou Katarínou mal šesť detí (Zuzanu - 1795, Teréziu - 1797, Ondreja - 1801, Jána - 1803, Michala - 1806 a Máriu – 1812). Svoj sociálny status v obci potvrdili mlynár Ondrej Spišiak a jeho tovariš a príbuzný Filip Spišiak tým, že v r. 1821 postavili v areáli obce pri poľnej ceste kaplnku sv. Anny.[21] Mlynármi v Riečke boli aj ďalší Ondrejovi potomkovia a príbuzní.[22]  

            V mlynárskom remesle pokračoval aj Ondrejov syn Michal Spišiak„molitor Riecskensis“ - (narodený 10. sept. 1806 v Riečke), ktorý sa r. 1827 oženil v Podlaviciach s Cecíliou Loványiovou (1808 – 1879), sestrou podlavického mlynára Emerica (Imricha) Loványiho, ktorý v ten istý deň (20. 10.) sa zosobášil s Michalovou sestrou Máriou.[23] Mlynárske rodiny v rôznych dedinách na okolí udržiavali medzi sebou príbuzenské vzťahy (pravda, v rámcoch konfesionálnej identity), čo dokazujú aj údaje v matrikách na rodine Spišiakovcov. Dôležitým stupňom príbuznosti bolo i kmotrovstvo, čo je zrejmé z mien krstných rodičov, napr. v druhom a treťom desaťročí 19. storočia sa pri krstoch opakovane stretávali Ondrej a Katarína Spišiakovci (mlynári z Riečky), Juraj Lamper (mlynár v Kynceľovej), Michal Kalina (mlynár v Tajove), Jozef  Drozdík a Cecília Drozdíková, rod. Loványiová, (mlynári v Podlaviciach). Michal Spišiak umrel len 33-ročný ako mlynár v Mlynčoku (časť Slovenskej Ľupče)[24] 20. mája 1839. Predpokladáme, že po dohode a majetkovom vysporiadaní s príbuznými opustil Riečku a prešiel vykonávať svoje remeslo do Ľupče, avšak veľmi skoro zanechal vdovu a štyri deti (Jána, Michala, Jozefínu a Cecíliu). Ľupča ponúkala veľmi dobré podmienky na využitie hydrotechnických zariadení pre mlyny (i papierne) na prítokoch Hrona – Ľupčici, Driekyni a Moštenickom potoku. V 19. storočí Ľupča predstavovala akési regionálne centrum mlynárstva, pracovali tu 3 mlyny (na začiatku storočia dokonca 4) a mlynári mali v mestečku vlastný cech.

            Cecília Spišiaková sa už 22. 10. 1840 vydala za ľupčianskeho mlynára Jána Kúdelku (bytom obec Platea, t. j. Ľupčianska Ulica), ktorý sa stal aj árendátorom mlyna v Mlynčoku.[25] V druhom manželstve mala Cecília Kúdelková ďalšie štyri deti (Františka, Agnesu, Antona a Annu). Umrela ako vdova 19. decembra 1879 vo veku 71 rokov. Z jej detí Ján bol mlynárom (ako árendátor) na viacerých miestach, napokon sa stal majiteľom mlyna v Šalkovej, František a Anton boli mlynármi v Slovenskej Ľupči.[26]

            Ako už bolo vyššie spomenuté Ján Spišiak sa vďaka rozhodnutiu matky a nevlastného otca stal najskôr árendátorom (1864) a neskoršie prvým majiteľom šalkovského mlyna s priezviskom Spišiak (právne r. 1877).[27] Viedol si zápisky, v ktorých zaznamenával výdavky na jednotlivé položky v r. 1864 – 1870 s cieľom rozsiahlej prestavby šalkovského mlyna. Zápisky začal vetou: „Roku Páne 1864 Dne 28 Aprila prišol som do Rodičovskiho Mlina Šalkovskiho a tak som začal robit“. Záznamy dokumentujú konkrétne práce, ktoré vykonával. V roku 1864 prestaval maštale, urobil priekopu a odrážku. Potrebný drevený materiál kúpil od „Pána Kartnera“ z Uľanky. V tomto roku dosiahli náklady 77 zlatých (ďalej zl.) a 10 grajciarov (ďalej gr.). V r. 1865 robil úpravu dvora a záhrady, včítane zemných prác (kopanie, vyvážanie zeminy, dovoz nalámaných skál, murovanie a i.) a vybudovania dreveného oplotenia. Okrem toho urobil nové žľaby, ktoré privádzali vodu z mlynského náhonu na vodné koleso. Uvedené úpravy stáli 71 zl. a 75 gr. V r. 1866 sa Ján Spišiak venoval rekonštrukcii mlynského zariadenia – kúpil nový horný kameň, dal urobiť nové vodné koleso (a predtým „varštat“, t. j. dielňu na stavbu kolesa), nový val (hriadeľ), koše s krosiencami (osievacie koše s drevenou vonkajšou konštrukciou), tzv. kasne na múku, korčuh, 2 nové luby (drevené laty udržujúce tvar osievacích košov) atď.[28] Spolu vynaložil 105 zl. a 70 gr. V rokoch 1867 a 1868 robil šindľové strechy na celom mlyne a dal opraviť koch. Náklady dosiahli spolu 300 zl a 52 gr. Z toho za tesárske práce zaplatil 95 zl., tzv. šichníkom 15 zl. (za 30 dní po 50 gr.) a furmanom za vozenie dreva spolu 14 zl. V r. 1869 a 1870 robil sporák („spárhed“) do izby, pod žľaby tri stolice dubové, tri lavice za vodu a ďalšie práce sa vykonali v maštaliach a humne (válovy, rebriny, prahy). Za materiál a práce zaplatil spolu 73 zl. a 20 gr. Zápisky uzavrel poznámkou: „Zavjeram z Božov Pomocov 7 ročnu Prácu bres 4 Mesjacov“. Celkove stála spomínaná rekonštrukcia šalkovského mlyna 628 (nových) zl. a 27 gr.[29]

            Hať a vpusť do mlynského náhonu, ktorý odpájal vodu z Môlčanského potoka a privádzal ju do mlyna, boli blízko vstupu na lesnú cestu do Benkovej doliny. Voda v mlynskom náhone tiekla popod Kopaničku (po pravej strane potoka), ďalej cez tzv. mlynské horné záhrady až do rezervoáru, odkiaľ viedli žľaby do mlyna.[30] Dĺžka mlynského náhonu bola približne 630 metrov.

Selčiansky farár František Šujanský (1832–1907)[31] zaznamenal v matrike zomrelých pri dátume smrti (a pohrebu) Jána Spišiaka – 17. mája 1901 – poznámku: „Narodil sa v Lupči, býval mlynárom v Priechode, potom v Ulmanke, konečne v Šalkovej“.[32] Ján Spišiak sa však narodil v Riečke 9. júla 1829,[33] detstvo a mladosť prežil v Slovenskej Ľupči, zrejme sa mlynárskemu remeslu zaúčal v mlyne svojho otčima. Neskôr ako mlynár pracoval v Priechode. Oženil sa 15. 2. 1854 v Uľanke[34]Annou Munkaházyovou (1832-1910) z Banskej Bystrice, dcérou Juraja Munkaházyho, mešťana – krajčíra, a Márie, rod. Peťkovej, ktorá pochádzala z rodiny selčianskych mlynárov.[35] Annin brat Juraj Munkaházy ml. bol mlynárom v Uľanke.[36] Po sobáši začas žili Ján a Anna Spišiakovci v mlyne v Priechode, kde Ján pracoval už pred svadbou, a tu sa im narodil aj najstarší syn Ján (11. 10. 1855).[37] Po určitom čase prešli do ľupčianskeho mlyna k Jánovým rodičom. V Slovenskej Ľupči sa im narodil druhý syn Jozef Ondrej (25. 11. 1857).[38] Z Ľupče na prelome 50. a 60. rokov sa presťahovali do Uľanky, kde Ján pracoval ako mlynár spolu so švagrom Jurajom Munkaházym. V Uľanke sa Jánovi a Anne narodili ďalší dvaja synovia – Peter (26. 2. 1861) a Ondrej (29. 11. 1862).[39] Po usadení sa v šalkovskom mlyne sa manželom narodili ďalšie tri deti, ktoré však krátko po narodení zomreli – Anna (nar. 6. 12. 1864, zomrela v ten istý deň), Anton (nar. 12. 2. 1866, zomr. 12. 8. 1869), Ľudovít Maximilián (nar. 13. 10. 1877, zomr. 19. 4. 1882). Jeden zo zachovaných dokumentov podáva opis výzoru Jána Spišiaka vo veku 55 rokov, podľa neho bol nízkej postavy, mal podlhovastú tvár, čierne vlasy, sivé oči, nos a ústa súmerné, trpel poruchou sluchu – „čo pri mline je velmi škodlive“ – a na nohách reumou. Išlo o „obecné svedectvo“, ktoré potreboval 15. mája 1884 v Lučenci, aby sa dostavil pred komisiu, ktorá by oslobodila syna Petra Spišiaka od vojenského stavu.[40]

            V zápisnom hárku pre zápis obyvateľov a domácich zvierat podľa stavu 31. dec. 1869 bola domácnosť domu č. 57 (t. j. šalkovského mlyna) popísaná takto: dom má 2 izby, 2 komory a 1 kuchyňu, ďalej 1 pivnicu, 2 maštale a 1 humno; obyvatelia Ján Spišiak – samostatný mlynársky majster, manželka Anna („opatrovnica domu“), syn Ján, učeň pri svojich rodičoch, ďalší synovia Jozef, Peter a Ondrej (každý z nich má uvedený rok a miesto narodenia). V celkovom súhrne je uvedený počet 6 ľudí, z toho 1 samostatný „podujatel“, 1 robotník, 1 žena a 3 chlapci (vek menej ako 14 rokov).[41]

            Ján Spišiak viedol všetkých svojich synov k mlynárskemu remeslu. Najstarší syn Ján pracoval po vyučení ako mlynár vo svojom rodisku v Priechode, odkiaľ prešiel do dolného mlyna v Selciach. 15. 2. 1896 sa oženil v Selciach s Jozefou (Jozefínou) Španiolovou, rod. Peťkovou, ktorá sa narodila v Selciach 11. 3. 1850[42] a bola majiteľkou mlyna, č. d. 78 v Selciach. Jozefa bola vdovou po Františkovi Španiolovi z Kostiviarskej (zomr. 4. 10. 1877). Farár F. Šujanský si vtedy ako poznámku pri dátume sobáša zapísal, že Ján a Jozefa boli síce pokrvní ale vzdialení príbuzní v 3. – 4. stupni. Syn Jozef po sobáši s Annou, rod. Seleckou, zostal niekoľko rokov pracovať v šalkovskom mlyne, kde sa mu 17. 12. 1885 narodil syn Štefan Metod. Neskôr sa presťahoval do Predajnej. Ondrej Spišiak bol mlynárom v Uľanke pri príbuzných. V tom čase sa vo febr. 1889 oženil s Máriou Lepiešovou z Hornej Mičinej. Podľa zápisnice obecného zastupiteľstva Šalkovej 1909-1935 je zo zasadania 17. 3. 1929 o ňom uvedené: „... pochádzal dľa predkov zo Šalkovej, v roku 1871. prebýval v Šalkovej. V roku 1880. odstehoval sa na Hornú Mičinú, kde kúpil dom čís. 78, tam prebýval, tam sa oženil a tam aj umrel“.[43] Z bratov iba Peter zostal natrvalo pracovať v šalkovskom mlyne a napokon sa stal aj jeho majiteľom.

            Ján Spišiak si pravdepodobne pre doriešenie finančných problémov v dôsledku kúpy mlyna a pozostalostného konania so súrodencami po matke Cecílii Kúdelkovej požičal väčšiu sumu peňazí od významného banskobystrického cirkevného hodnostára kanonika Mateja Kamaszyho (1817-1894).[44] Podľa obligácie na 2.300 zlatých podpísanej v šalkovskom mlyne 22. 8. 1888 mal dlžník Ján Spišiak dve možnosti: buď uvedený kapitál s úrokom 6 % vrátiť, resp. intabulovať na svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok, alebo pravú polovicu mojho hnutelneho a nehnutelneho majetku, večitým právom prepustím a prepisat dám na Syna mojho Petra SpisšakMáriu rodenu Petrovics manželku jeho a vnučku pána velkomožneho veritelovu“. Z dodatku, ktorý Matej Kamaszy podpísal 22. 11. 1888, vyplýva, že Ján Spišiak skutočne dal  prepísať polovicu majetku na syna Petra a nevestu.[45]

            K ďalšej majetkoprávnej zmene došlo neskôr, keď Ján a Anna Spišiakovci predali zostávajúci nehnuteľný majetok Petrovi a Márii Spišiakovcom za 1.500 zl. Hnuteľný majetok, t. j. dobytok, vozy, hospodárske a mlynárske nástroje atď., za 500 zl. a „sumu túto vtedy splatiť majú keď sa predávatelia, alebo týchto výnimkov zrieknu, alebo keď tieto výnimky odumretím od predávateľov prestanú“. V 5. bode kúpnopredajnej zmluvy, podpísanej 25. januára 1899, bola obsiahnutá osobitná podmienka: „V predanom dome p. č. 57, m. č. 748. si predávatelia pre seba vyhradzujú jednu dvornú izbu, drevo na varenia a okúrenia tejto izby, okrem tohto jednu kravu, pre túto potrebný krm a miesto v maštali aj potrebné izebné a kuchyňské náradie na celý živôt, vlastne až do smrti jednoho z ních dvoch. V tom páde, jestli jeden z manželov predávateľov zomre, jeho prežijúci manžel si môže výš udané výnimky podržať, alebo od kupcov celé zaopatrenie žiadať“.[46]

            Peter Spišiak (1861-1915) bol od 9. 11. 1887 ženatý s Máriou Petrovičovou (nar. 13. 7. 1868 v Uňatíne),[47] ktorej otec Štefan Petrovič býval tiež mlynárom v Devičí a v Uňatíne. Mali spolu 6 detí: Annu (*8. 10. 1891)[48], Cecíliu (* 28. 3. 1894), Ľudovíta (*22. 11. 1896), dvojčatá Petra a Pavla (*12. 8. 1898), ale z nich Pavol umrel už 10-mesačný (4. 7. 1899), a napokon Antona (*13. 6. 1903). Cecília sa vydala za mlynára Jána Rafaja do Seliec (1911) a spolu odkúpili dolný mlyn od vdovy Jozefíny Spišiakovej za 5.000 korún.[49] Peter Spišiak ešte na začiatku 20. storočia inovoval mlynské zariadenie, namiesto klasického vodného kolesa kúpil vodnú turbínu, ktorá oveľa efektívnejšie využívala silu vody, a mlynár pripojil k zariadeniu mlyna aj pílu na hornom poschodí mlynice. Po tragickej smrti otca v mlynici - 23. 10. 1915 vo veku 54 rokov[50] - prevzali mlynské hospodárstvo jeho traja synovia Ľudovít, PeterAnton rovným dielom.

            Istý čas trvalo majetkové vysporiadanie so staršími sestrami, ktoré malo vážnejší charakter, hoci obe boli vyplatené už pri svojom sobáši. Po vzájomnej dohode so sestrou Annou, vyd. Kellnerovou,  fakticky došlo k predaju jej dedičského podielu v mlyne trom bratom za 10.000 korún v r. 1916 a 1917, ale oficiálne bola kúpnopredajná zmluva spísaná a potvrdená až 12. 3. 1925.[51] So sestrou Cecíliou Rafajovou, mlynárkou v Selciach, došlo k vysporiadaniu jej dedičského podielu odpredajom bratom Ľudovítovi (a jeho manželke Anne, rod. Puskeilerovej) a Petrovi (a jeho manželke Márii, rod. Puskeilerovej), podľa kúpnopredajnej zmluvy vystavenej 11. marca 1925 za 20.000 korún čs.[52] Počas posledných dvoch rokov vojny bola prevádzka šalkovského mlyna v útlme, pretože starší bratia – Ľudovít (od 1915) a Peter (od 1917) – bojovali na ruskom a talianskom fronte. Po vydaní živnostenského („priemyselného“) listu Okresným úradom v Banskej Bystrici dňa 16. 1. 1918 (pod č. A-3/1918) pracovali bratia Ľudovít, Peter a Anton ako mlynárska firma Bratia Spišiakovci. Mlyn mal dennú kapacitu 2 q. Avšak podobne ako ich predkovia popri mlynárskom remesle boli závislí hlavne na roľníckom živobytí. Z pomletého obilia brali zvyčajne určitý podiel (mýto), resp. mali stanovené ceny za jednotlivé druhy múky alebo šrotu. Po 1. svetovej vojne navyše stratili konkurenciu v podobe môlčanského mlyna, ktorý zanikol.

            Bratia hospodárili v spoločnom mlyne a mali spoločný dvor, les, ale každá rodina mala vlastné pozemky (polia, lúky, záhrady) a niektoré hospodárske časti (maštale, humno, šopy) mali podelené. Spočiatku išlo o dve rodiny a domácnosť neženatého Antona Spišiaka. Bratia Ľudovít a Peter sa oženili koncom roku 1918 so sestrami Annou a Máriou Puskeilerovými zo Zvolena. Anton si založil rodinu až 12. 7. 1937, keď sa oženil s Margitou Lohovou zo Seliec. Výraznejšie staviteľské úpravy v šalkovskom mlyne nastali r. 1931. Vtedy Peter Spišiak postavil vlastný dom (2 izby, 2 kuchyne, 1 predizba, 1 komora) v severnej časti mlynského dvora.[53] Kolobeh roľníckych prác a mlynárskeho remesla výraznejšie narušili až vojnové udalosti od konca leta 1944 do jari 1945. V dôsledku polohy mlyna na začiatku Môlčanskej doliny medzi bližšou Šalkovou a vzdialenejšou Môlčou sa vojaci oboch bojujúcich strán usilovali z taktického hľadiska mať mlyn pod kontrolou a v marci 1945 tu došlo k boju medzi nemeckými a rumunskými vojakmi. Samotný mlyn však nebol poškodený, dokonca ani po zhodení dvoch bômb, ktoré dopadli vo vonkajších záhradách.  Na konci 40. rokov v dôsledku politického vývoja nastal súmrak mlynárskej malovýroby, a to definitívne vydaním „Výmeru Povereníctva výživy vo veci reštrinkcie súkromných námezdných mlynov a šrotovníkov“ zo dňa 19. 1. 1951. Výmer obsahoval výzvu, aby vlastníci a prevádzkovatelia mlynov uvedených v zozname do 60 dní uskutočnili likvidáciu, pričom s technickým zariadením svojich mlynov môžu nakladať len so súhlasom Slovenského priemyslu výživy, oblastné riaditeľstvo v Bratislave. V odôvodnení bolo uvedené: „keďže v rámci plánovaného hospodárstva je ich kapacita prebytočná a nebude im stanovená žiadna výrobná úloha“.[54]

Problematika mlynov nie je v slovenskej historiografii dostatočne rozpracovaná a dosiaľ sa jej venovala skôr etnografia (napr. J. Hanušin, M. Kiripolský, L. Mlynka). Výskum dejín mlynárskej malovýroby problematizuje nedostatok písomných prameňov. V súvislosti s históriou šalkovského mlyna sa v štátnom archíve nachádza veľmi málo listín, ide o vodoprávne povolenie z r. 1889 (na základe zákona XXIII. t. cz. 190. § z r. 1885) pre Jána Spišiaka, žiadosť a úradné rozhodnutie vo veci povolenia činnosti mlyna pre Petra Spišiaka a jeho manželku Máriu, rod. Petrovičovú z r. 1911, žiadosť, aby bol mlyn zavedený do knihy vodných mlynov, odpis kúpnopredajnej zmluvy, prepis vlastníctva z rodičov na Petra a Máriu Spišiakovcov, listiny týkajúce sa súdneho sporu o pozemky s Ondrejom Hudecom. Výpovednú hodnotu má tiež polohokniha Šalkovej z r. 1851, hlavná daňová kniha Šalkovej z r. 1890, zápisnice obecného zastupiteľstva a katastrálna mapa. Viac dokumentov sa zachovalo v súkromných archívoch potomkov šalkovských mlynárov,[55] a to povolenie na používanie mlyna, podmienky za akých mlyn bude pracovať, kúpnopredajné zmluvy (resp. ich odpisy), zápisnica z pozostalostného konania po Cecílii Kúdelkovej, zápisky výdavkov z rekonštrukcie mlyna v r. 1864 – 1870, žiadosť a povolenie na spracovanie obilia za mýto (1942) a niekoľko ďalších listín úradného a súkromného charakteru. Chýbajú však výkazy príjmov od zákazníkov, ktoré by konkrétnejšie vypovedali o ekonomických výsledkoch v určitých časových úsekoch. Ani v súvislosti s inými mlynmi v banskobystrickom regióne nie je veľa prameňov, s výnimkou mestských mlynov.[56]

Dodnes sa zachovalo len málo zvyškov po šalkovskom mlyne, keďže v 50. rokoch bola mlynica asanovaná a na jej mieste došlo k prestavbe obytných častí. Zachovala sa však časť múrov, staršie hospodárske budovy, rezervoár (v ktorom je dosiaľ viditeľný otvor žľabu a dve tzv. zástavky na odvádzanie prebytočnej vody v čase veľkého prietoku), 2 mlynské kamene, stále je v teréne možné rozpoznať kadiaľ viedol mlynský náhon a stále prežívajú miestne názvy súvisiace s mlynom a niektorými jeho časťami. Aj keď išlo o malú prevádzku, história šalkovského mlyna podáva isté svedectvo o minulosti regiónu. Malé mlyny rozhodne mali významnú úlohu v živote našich predkov, preto, podľa našej mienky, má zmysel ďalšie historické bádanie v tejto oblasti. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



[1] Ottův slovník naučný, 17.díl Median – Navarrete. Praha: ARGO/PASEKA, 1999, s. 466.

[2] BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Bratislava: VEDA, 1995, s. 366.

[3] ONDREJKA, K.: Malý lexikón ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: MAPA Slovakia, 2003, s. 64.

[4] KIRIPOLSKÝ, M.: Vodné mlyny na Kysuciach. In: Stredné Slovensko 7. Banská Bystrica: Stredoslovenské múzeum, 1988, s. 381.

[5] Úrady určovali a kontrolovali množstvo a hmotnosť múky z hmotnosti dovezeného obilia (podľa jednotlivých druhov obilia a jeho kategórií – „nejlepssi, stredni, podlejssi“). Príkladom je tlačená „Tariffa Mlinská“ z r. 1854 (vytlačené v Banskej Bystrici). Apelom na pracovnú morálku a remeselnícku česť sú uvedené poznámky (príkazy): „1. Mlinár každi ňech zaopatreni jestit dokonálu a sprawedliwu Miru a Wáhu pečeďi aneb ciachu Stoličnu potvrďenú. 2. Každému do Mlina Zboži na mleni donássejicimu slobodňe jestiť Zboži swé na Wáhu neb wedle Miri odati, a wedle takowé na spátek Múku odebrati. 3. Mlinár, který we falessnosti obžalowani a prewedčeni bude, ustanowené pokuti nemiňé. 4. W čas neďelni neb swátečni, dokud službi Boži trwaji, mleti neňi slobodné, wyňimajice w obzwlásstni potreba s ohláseňim u pána Faráre. 5. Přitomnú Tariffu jeden každi Mlinár na Tabulki pribitú pre poučeni každého bres wssi chibi čistotne wždi držeti bude“. Štátny archív v Banskej Bystrici – pobočka Banská Bystrica (ďalej SABB-PBB), fond MBB, 1854, sig. 2076, č. šk. 65.

[6] Tereziánsky urbár Šalkovej (SABB).

[7] Zápisnice obecného zastupiteľstva obci Šalkovej 1909-1935, s. 188 (SABB – PBB).

[8] TOMEČEK, O.: Banská Bystrica a jej okolie na mape 1. vojenského mapovania. In: Historické mapy. Zborník referátov z vedeckej konferencie. Ed.: J. Pravda. Bratislava: Kartografická spoločnosť SR a Geografický ústav SAV, 2005, s. 236. V r. 1776 boli mlynármi v Môlči OndrejEva Peťkovci, ktorým sa 10. 9. toho roku narodila dcéra Terézia a ktorí, pravdepodobne, boli aj rodičmi šalkovského mlynára Františka Peťka (st.). Matrika pokrstených 1768-1885, f. ú. Selce, r. k., s. 21 (Štátny archív v Banskej Bystrici, ďalej SABB). Pri sčítaní obyvateľstva k 31. 12. 1869 je v Môlči uvedená mlynárska rodina Jána Peťka (*1822), samostatného mlynárskeho majstra, dom č. 58. V mlyne žili aj jeho manželka Anna (*1821) a deti Ján (*1841), mlynársky tovariš, Štefan (*1848), klerik v Pešti, Izák (*1853) a Ondrej (1856).

[9] Matrika zomrelých 1774-1853, f. ú. Selce, r. k., s. 119 (SABB). František Peťko st. sa oženil so Zuzanou Oroszovou a poľa matričných údajov sa im v Šalkovej narodilo 12 detí: Mária (*10. 9. 1780), Ján (* 2. 12. 1781), Izák (*18. 8. 1783), Ondrej (*13. 9. 1785), Jozef (*12. 1. 1788), Anna (*27. 4. 1789), Jozefa (15. 3. 1791), Mária Terézia (*4. 6. 1793), Juliana (*12. 1. 1796), František (*20. 5. 1799), Andrej (*30. 4. 1801) a Michal (*28. 2. 1804). Matrika pokrstených 1768-1885, f. ú. Selce, r. k. (SABB). F. Peťko bol od r. 1804 občan mesta Banská Bystrica. Podľa E. Furdikovej sa 3 mesiace po smrti prvej manželky znovu oženil s Máriou, rod. Fécyovou, v Hronci.

[10] S prvou manželkou Cecíliou mal 7 detí (v čase, keď bol mlynárom v Pstruši, farnosť Zvolenská Slatina, podľa zistení Evy Furdikovej) – od 1826-27): Izáka /1./ (*23. 2. 1827), Jána (*11. 9. 1828), Máriu (*29. 1. 1830), Františka (*20. 11. 1831), Annu (*6. 1. 1834, ktorá sa vydala za lesmajstra Štefana Brandla do Tureckej), Jozefa (* 30. 3. 1836) a Máriu (*11. 2. 1838); s druhou manželkou Františkou, rod. Opaternou, mal deti – syna Izáka /2./ (*9. 1. 1842), ktorý sa stal lekárom v Krupine, neskôr banským lekárom v Kremnici (a jeho syn Imrich v Banskej Bystrici advokátom), a dcéru Teréziu (*9. 3. 1844), ktorá sa r. 1862 vydala za Jána Peťka, mlynára na Ponickej Hute. Matrika narodených 1768 – 1885, Matrika sobášených 1774 – 1904, Selce (farský obvod Šalková, Senica), r. k. (SABB).

[11] DECKER, V.: Dve papierne v Slovenskej Ľupči. Martin: MS, 1958, s. 39 (a rodokmeň papiernickej rodiny Peťkovcov je na s. 60). ORAVSKÝ, H.: Slovenská Ľupča. Martin: Osveta, 1990, s. 92.

[12] Podľa Evy Furdikovej (list z 29. 4. 2007 v archíve autora) –  sa 1. 9. 1776 v Predajnej oženil Juraj Peťko (syn mlynára Františka Peťka zo Šalkovej!) s Evou Kleskeňovou. Pri narodení ich prvého dieťaťa 12. 3. 1778 bol otec Juraj Peťko uvedený ako mlynár v Šalkovej, ale pri ďalších deťoch sa uvádzal už ako mlynár v Selciach.

[13] KULICH, R.: Zamúčené histórie. Rudolf Kulich o mlynoch a mlynároch. Budmerice: Rak, 2002, s. 28-29.

[14] Viď HANUŠIN, J.: Pojem a klasifikácia vodných mlynov na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 18, 1970, č. 2.

[15] Podľa zmienky v Úrb. telki állomány zo 7. 3. 1882 (archív autora). Kúpnopredajná zmluva sa nezachovala. František Peťko zakrátko zomrel – 14.4. 1860 v Šalkovej. Matrika zomrelých 1858 – 1902, Selce, r. k. (SABB).

[16] Matrika narodených 1789 – 1900, Riečka, r. k. (SABB).

[17] ALBERTY, J. a kol.: Riečka. Od prameňov k dnešku. Banská Bystrica: HARMONY, Obecný úrad Riečka, 1998, s. 28.

[18] ALBERTY, J. a kol.: Riečka ... s. 32.

[19] Matrika sobášených 1789 – 1870, Riečka, r. k. (SABB).

[20] Ján a Zuzana Spišiakovci mali okrem Andreja ešte päť detí: Michala (*1771), Martina (*1773), Jozefa (*1775), Máriu (*1776) a Juraja (*1778). Matrika narodených 1789 – 1900, r. k. (SABB).

[21] ALBERTY, J. a kol.: Riečka ... s. 37.

[22] Ako mlynár v Riečke sa r. 1822 uvádza aj Filip Spišiak (1800 – 1839), zrejme Ondrejov synovec. Oženil sa s Máriou Hrubecovou  a r. 1823 sa im narodil syn Filip, ktorý pokračoval v rodinnej tradícii ako mlynár a po ňom jeho syn Ján. R. 1845 sa oženil s Máriou Laurenčíkovou. V listine z 8. 9. 1901, ktorá osvedčuje majetkové vysporiadanie medzi tajovským obyvateľom Jánom Drobom a Jánom Spišiakom, je ako mlynár v Riečke uvedený Ján Spišiak. Prepis v archíve autora.

[23] Matrika sobášených 1779 – 1901, f. ú. Tajov (filiálne obce Kordíky, Jabríková, Podlavice, Králiky, Riečka), r. k. (SABB).

[24] Matrika zomrelých 1852 – 1898, Slovenská Ľupča, r. k. (SABB). Podľa zápisu notára z 28. 2. 1934 Mlynčok  predstavuje „mlyn osamote, vzdialený od krajných domov obce na 2 km“. Podľa rukopisu Dejiny ľupčianskeho mlyna a chudobinca od Jozefa Ambróza z r. 1943 (SABB – PBB, fond NÚ Slovenská Ľupča, 1939-43, sig. VARIA, č. šk. 44) bol mlyn na Mlynčoku postavený až r. 1800. Podľa Oravského (Slovenská Ľupča ... s. 98) ho postavil r. 1806 Jozef Ferkovič. Do r. 1582 mala mlyn len poddanská obec Ľupčianska Ulica a patril hradnému panstvu. Neskôr panovník povolil pre mestečko vlastný mlyn, z ktorého výnosov sa mal vydržiavať chudobinec. Mlyn bol v nasledujúcich storočiach prestavovaný a mal celý rad árendátorov. Od obce ho napokon r. 1934 odkúpil Pavel Žabka. Celkovo bolo v histórii Ľupče až 5 mlynov, ale naraz pracovali 2 – 3, na začiatku 19. storočia až 4. Podrobnejšie viď: ORAVSKÝ, H.: Slovenská Ľupča ... s. 95-98.

[25] Podľa matriky mala Cecília v čase sobáša 34 rokov a Ján Kúdelka 24. Ján Kúdelka zomrel 26. júna 1877 vo veku 65 rokov. Pri narodení dcéry Anny (1848) je v matrike uvedené nielen jeho povolanie mlynár, ale aj „képviselő“  (t. j. poslanec mestečka Zvolenská Ľupča). Matrika narodených 1843-1852, f. ú. Selce, r. k. (SABB).

[26] V rozhodnutí sirotského úradu vo veci dedičstva v prospech siroty Anny Seleckej (dcéry Cecílie Seleckej, rodenej Spišiakovej), zo dňa 10. júla 1880  sú uvedené tri deti Cecílie Kúdelkovej s priezviskom Kúdelka: František Ignác (*1841), Agnesa (*1844, vyd. Jablonská) a Anton (*1846). Anna (*1848) zomrela ešte v detskom veku. (Dokument menuje aj deti z prvého manželstva – Jána Spišiaka, Jozefínu Skladanú, rod. Spišiakovú, ako aj už nebohú Cecíliu, vyd. Seleckú, syn Michal uvedený nie je, pretože zomrel krátko po narodení - 1831). Originál listiny v archíve autora. František Kúdelka je v matričných zápisoch pri narodení svojich prvých dvoch detí (Ida Otília – 1854, Emília Anna – 1855) uvádzaný ako mlynár v Zvolenskej Ľupči, nasledovali ďalšie deti (Angelika Kornélia – 1857, Mária Anna – 1859, Jozef Pavol – 1861, Otília Emina – 1864) a pri narodení syna je zapísaný ako „judex Lucsatinensis“ , t. j. richtár Lučatína. Jeho manželkou bola Anna Ivaničová a krstným otcom detí Augustín Kúdelka, moštenický mlynár. Anton Kúdelka bol ľupčianskym mlynárom a s Matildou, rod. Oleríniovou, mal 8 detí (Jozef Michal – 1870, Helena Mária – 1871, Mária Anna – 1874, Matilda Božena – 1876, Anna Cecília – 1878, Emil Mikuláš – 1879, Emil Ján – 1885, Anna – 1889). Agnesa Kúdelková sa vydala za Jána Jablonského (tehliarskeho majstra) a mali spolu 3 deti (Andrej – 1862, Anna – 1868, Ján Adolf – 1876). Pri dvoch posledných deťoch boli krstnými rodičmi Ján Spišiak s manželkou Annou. Matrika narodených,

[27] Podľa údajov v Úrb. telki állomány zo 7. marca 1882 (archív autora).

[28] Vnútorné technické zariadenie mlyna dokumentuje napr. Inventar od mlyna porubčanskeho na Lučke rečeneho dne 15-ho septembra 1844-ho učineny. In: ALBERTY, J. – GINDL, J. – KOČIŠOVÁ: Cesty za poznaním minulosti. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970, s. 340-344.

[29] Zápisky Ján Spišiak dokončil a podpísal 28. decembra 1870. K nim pripojil zápis jeho nevlastný otec Ján Kúdelka. Týkali sa zaplatenia árendy do 1. mája 1871 vo výške 200 zl. Ako svedok sa podpísal Jánov nevlastný brat František Kúdelka. Listina v archíve autora.

[30] Podľa katastrálnej mapy obcí Majer, Senica a Šalková odpojenie mlynského náhonu (516) od potoka (517) bolo na rozhraní parciel 500/501, jarok tiekol medzi parcelami 502 a 518, popri 506, 508, 511, cez 515, napokon z mlyna do potoka cez 420. Budovy mlyna majú č. 514, vonkajšie záhrady 511, 512 a 515, dolné záhrady 513. SABB – PBB, f. MBB, 1944, sig. VI. 993, č. šk. 218.

[31] Kňaz – národovec, ktorý bol farárom v Radvani od 1864 a v Selciach (s fíliami v Šalkovej a Senici) od r. 1881 až do smrti. Zomrel 20. 5. 1907 v Českom Tešíne a pochovali ho v Selciach. MLÍCHOVÁ, M. a kol.: Selce. 780. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Selce: Obecný úrad, 2002, s. 64.

[32] Matrika zomrelých od 1901, f. ú. Selce, r. k. (Farský úrad Selce).

[33] Matrika pokrstených 1789-1900, f. ú. Riečka, r. k., s. 67 (SABB).

[34] Matrika sobášených 1852-1898, f. ú. Banská Bystrica, r. k. , s. 18 (SABB).

[35] Rodičia Márie Peťkovej – Jozef Peťko a Terézia Kubančeková – sa zosobášili 24. 2. 1805 v Selciach. Mária mala ďalších súrodencov – Jozefa (1. manž. Anna Cabanová, 1829, 2. manželka Mária Ferkovičová, 1841, z tohto manž. Dcéra Jozefína, r. 1896 vyd. Spišiaková), Zuzanu (vyd. za Jána Cabana v Selciach, 1827) a Teréziu (vyd. za Jozefa Loha v Selciach, 1852). Máriina sesternica Juliana Peťková (dc. Mateja Peťku a Anny Kubančekovej), tiež z rodiny selčianskych mlynárov, sa r. 1824 vydala za Jána Peťku, mlynára v Hronci.

                E. Furdiková uviedla, že v r. 1768-1873 bolo vo farnosti Selce 13 manželských párov, kde bol manžel s priezviskom Peťko a v týchto rokoch sa im narodilo 98 chlapcov Peťkovcov. V tých istých rokoch sa oženilo alebo vydalo 44 detí s rodným priezviskom Peťko.

[36] 30. 1. 1862 sa oženil s Máriou Baniarovou (tiež Banyári). Meno Munkaházy sa objavilo v banskobystrickej matrike pokrstených už 10. 10. 1788. Vtedy sa Jurajovi Munkaházymu a jeho manželke Žofii narodil syn Juraj.

[37] Krstným otcom dieťaťa bol Ondrej Peťko, selčiansky mlynár (a Annin ujo). Matrika pokrstených 1843-1855 , f. ú. Podkonice, r. k. (SABB).

[38] Matrika pokrstených 1852-1898, f. ú. Slovenská Ľupča, r. k. (SABB).

[39] Krstnými rodičmi pri oboch synoch boli selčiansky mlynár Ondrej Peťko a ľupčianska mlynárka Cecília Kúdelková.  Matrika pokrstených 1844-1866, f. ú. Banská Bystrica, r. k. (SABB).

[40] „Obecné svedectvo“ skoncipoval a podpísal (12. mája 1884 v Šalkovej) notár Anton Horčin, svoje podpisy pripojili farár F. Šujanský, richtár Ján Kliment, prísažní Martin Čierny, Juraj Saktor a Ondrej Čierny, „Vojak vislužený“. Dokument v archíve autora.

[41] Prehľad obce k spočítaniu prítomného obyvateľstva podľa povolania a zamestnania – Šalková (1869). SABB-PBB, f. MBB, 1899, sig. 1 – 1013, č. šk. 41.

[42] Jej rodičmi boli mlynár Jozef Peťko a Mária Ferkovičová. Matrika pokrstených 1768-1886, Selce, r. k. Matrika sobášených 1774-1904, Selce, r. k. (SABB).

[43] Zápisnice obecného zastupiteľstva obci Šalkovej 1909-1935, s. 433 (SABB – PBB). Išlo o priznanie domovského práva a vydanie domovského listu pre Ondrejovho syna Ľudovíta (klampiara), avšak obecná rada toto odmietla.

[44] O Matejovi Kamaszym (resp. Kamassym, Kamašim), rím.-kat. kňazovi, profesorovi, riaditeľovi gymnázia, rektorovi biskupského seminára, katedrálnom archidiakonovi, kanonikovi –  viď: RIZNER, V.: Bibliografia písomníctva slovenského, 2. diel: G – K. Martin: Matičná správa, 1931, s. 300-301, PAŠTEKA, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s. 635-636, KLIMOVÁ, A. a kol.: Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255-2000. Banská Bystrica: ŠVK, 2002, s. 90. Zvyčajne v literatúre uvádzaný dátum jeho narodenia – 9. 2. 1817 v Senohrade – v matrike pokrstených 1792-1871, f. ú. Senohrad, r. k. (SABB) nepotvrdený(!).

[45] Listina v archíve autora.

[46] Kúpnopredajná zmluva v archíve autora.

[47] Matrika sobášených 1852-1898, f. ú. Banská Bystrica (SABB).

[48] Anna Spišiaková sa vydala za Jána Kellnera z Ľubietovej. Podľa obecnej zápisnice zo zasadania 14. 1. 1930 žiadala o priznanie domovského práva v Šalkovej, pritom v tom čase pobývala v liečebnom ústave v Budapešti. Obecné zastupiteľstvo Šalkovej jej žiadosť odmietlo a v odôvodnení sa medzi iným uvádza: „Anna Kellnerová v Šalkovej žiaden majetok nemá, poneváč ju bratia z rodičovského majetku úplne vyplatili.“  SABB – PBB, Zápisnice obecného zastupiteľstva obci Šalkovej 1909-1935, s. 369. Ján a Anna Kellnerovci emigrovali v polovici 30. rokov do Uruguaja.

[49] Manželia Rafajovci mlyn predali 18. 5. 1933 Ing. Milošovi Ursínymu a ten ho predal 15. 9. 1942 Eduardovi Šajgalíkovi, mlynárovi z horného mlyna v Selciach, a jeho manželke Márii, rod. Plevovej. Poznámky z nespracovaného materiálu v archíve autora.

[50] Matrika zomrelých od 1901, f. ú. Selce (Farský úrad Selce).

[51] Kúpnopredajná zmluva v archíve autora.

[52] Výrok Okresného súdu v Banskej Bystrici (č: 720/25/pzk) zo dňa 10. 5. 1925. Anton Spišiak nie je uvedený!

[53] Stavbe domu Petra Spišiaka predchádzala kúpnopredajná zmluva z 8. 9. 1930, ktorou Anton Spišiak odpredal Petrovi časť pozemkov potrebných pre novostavbu za 1.000 Kč. Ďalším dokumentom je výmer finančného riaditeľstva (odd. pre priame dane) vo veci dočasného oslobodenia od domovej dane a prirážok pre stavbu domu č. p. 62 v Šalkovej na dobu od 1. júla 1931 do 30. júna 1946; v Banskej Bystrici 22. 10. 1931 (archív autora).

[54] Dokument v archíve Milana Spišiaka (Šalková, Hronská 227).

[55] Dvaja z nich – Milan Spišiak (syn Antona Spišiaka) a Edita Kmeťová (dcéra Petra Spišiaka ml.) - podali autorovi aj osobné svedectvo.

[56] Archívne materiály k dejinám mlynov v Štátnom archíve v Banskej Bystrici sú v skromnejšom počte. Týkajú sa napr. mlynov v Kynceľovej, Jakube, Jelenci, Motyčkách, Slovenskej Ľupči, Selciach.