Andrea Klimková: recenzia na monografiu - Ľubov Vladyková: Morálno-filozofické implikácie netradičných ekologických vied v ekofilozofickom diskurze: Košice, FF UPJŠ, 2009, 150 s.

Pochopenie súvislostí a väzieb (priestoru kontextu) medzi  kultúrou, spoločenskými pohybmi, filozofickými predstavami o prírode a vede, ekologickým stavom dnešného sveta predstavuje zároveň možnosť  využitia tohto pochopenia pri formovaní problematiky ekoreflexií  vo sférach vita activa a vita contemplativa. Prehlbujúce sa  morálne, sociálne, ekonomické, politické a ekologické problémy sú motívom pre hľadanie vhodných stratégií v spoločnosti a implementáciu nových scenárov pre naše konanie v duchu prosociálnosti a proprírodnosti. Skutočnosť, že človek sám je tiež prírodou, a  nielen jej evolučným produktom, že musí s prírodou, teraz už značne devastovanou (tou vonkajšou i vnútornou)  žiť, neustále  artikuluje  problém a neľahkú úlohu pred ekofilozofiu a ekologickú etiku.  V monografii Ľubov Vladykovej s názvom Morálno-filozofické implikácie netradičných ekologických vied v ekofilozofickom diskurze  je pozornosť sústredená  na ekologické vedy a odbornú a praktickú etiku s  rozsiahlou výskumnou agendou, ktorá prechádza  etablovanými  oblasťami  teoretickej a aplikovanej etiky a poskytuje teoretické východiská pre naše vzťahovanie sa k svetu prírody.  Ide o transdisciplinárny pohľad  na kultúru a prírodu, na vzťah človek – príroda, čo je na poli morálnej filozofie našej proveniencie výkon ojedinelý.

Autorka skromne naznačuje, že cieľom práce je len náčrt hlavných línií dvoch okruhov skúmanej problematiky: stručná identifikácia aplikovanej morálnej filozofie akcentujúcej úvahy ekologického typu, tzn. ekologickej etiky;  význam ekologických vied pri identifikácii, chápaní a riešení ekologického problému. Samotný obsah práce potvrdzuje tento cieľ, keď spektrálne naviguje  čitateľa a poskytuje nový pohľad  na to, kým sme, keď svojim kauzálnym príbehom  „prekonáva  bariéru medzi dvoma kultúrami“ a keď inšpiruje čitateľa  k premýšľaniu a úvahám, ako môže byť ekologického poznanie východiskom pre  budovanie ekologického vedomia, nových ekologických postojov a proprírodného konania.

V posledných rokoch sa  stále viac nastoľujú požiadavky, aby vedci zohrávali aktívnejšiu úlohu  v diskusii o  ekologických problémoch a  environmentálnej politike a  aby aktívnejšie reagovali na problémy týkajúce sa zachovania biologickej diverzity a  produktívnych ekosystémov (napr. Lubchenco 1998; Wilson 2002). Tieto požiadavky nie sú  nové, avšak ich narastajúca frekvencia a morálna závažnosť poukazujú na to, že od ekológov, resp. prírodovedcov sa viac než kedykoľvek predtým požaduje, aby poskytli poznatky a nástroje na ochranu biologických  zdrojov a na plánovanie dlhodobo udržateľného rozvoja. V snahe naplniť  svoju úlohu v rámci tejto „spoločenskej zmluvy“ sa ekologickí výskumníci  stretávajú s narastajúcim počtom etických výziev, ktoré sú  čiastočne výsledkom narastajúcej technologickej zdatnosti ich sféry pôsobenia, ako aj narastajúcej, aj keď  v žiadnom prípade nie neomylnej schopnosti predpovedať vývoj. Koncipovanie a riadenie ekologického výskumu a spravovanie biologických zdrojov často nastoľuje etické úvahy a otázky, týkajúce sa jednak zodpovednosti ekológov, resp. prírodovedcov voči verejnému blahu a vedeckej komunite a rovnako voči živočíšnym druhom a ekosystémom.

V práci Morálno-filozofické implikácie netradičných ekologických vied v ekofilozofickom diskurze sa otvára heuristický a analytický interdisciplinárny priestor pre ponor a porozumenie ekologickým  vedám a ich úlohe v morálnom poli filozofie  v dobe, keď skončilo jej „metafyzické obdobie“ a keď je už niekoľko desaťročí naliehavo volané po zásadne kritickej revízii, ktorú je nutné previesť v dvoch sférach: vo vzťahu človeka k sebe samému a vo vzťahu človeka k prírode. Preto sa mi, rovnako ako autorke knihy zdá nielen žiaduca argumentácia, interpretácia a poskytnutie istého „kauzálneho príbehu“, ale aj odkrývanie doposiaľ nereflektovaných horizontov ekologických vied v doterajšom morálno-filozofickom (ne)poznaní.

Autorka si uvedomuje, že výsledný rámec ekologickej etiky nemôže poskytnúť definitívne odpovede na konkrétne morálne problémy, ktoré sprevádzajú ekologický  výskum a riadenie, ale významne môže pomôcť ako nástroj na objasňovanie problematických  výskumných a riadiacich situácií a na uvažovanie  o  nich na základe relevantných  prístupov a hodnôt. Monografia sprevádza čitateľa po úskaliach hľadania odpovedí na otázky: čo je príroda?; čo je ekológia?; „čo musíme vedieť a ako máme konať s ohľadom na ekologický rozmer porozumenia  pochopenia nášho bytia“( 2009, s. 10); kontúruje a objasňuje evolučné myslenie a jeho význam pre etiku, vedu, pre ekologickú etiku a reflektuje prístupy morálnej filozofie akcentujúcej úvahy  ekologického typu rozmanitých perspektív. Je jednou z prvých prác na slovenskom filozofickom poli, zameraných na  reflexiu a porozumenie projektu ekologickej synergie, ktorú autorka konštruuje na báze metateoretického pluralizmu, zahŕňajúceho otvorenosť voči pravdepodobnosti divergentných etických teórií participujúcich na spoločnom morálnom úsilí: zachovať „ekologický“ existenčný habitat nášho bytia.  Autorka  upozorňuje na  nejednoznačnosť  pluralistického modelu etiky, kde je zložitou otázka vypracovania metódy integrácie viacerých prístupov, prípadne sformulovanie jedného alebo viacerých pravidiel, ktorými by sa riadil výber alebo aplikácia určitého prístupu v konkrétnej situácii.  Jej odpoveďou je možný kontextový a  situačný rozmer etickej integrácie a rozhodovania v problematickom výskume alebo riadení. Etickú integráciu argumentuje nielen ako intelektuálnu či teoretickú činnosť,  tzn. filozofickú asimiláciu rôznych hodnôt, povinnosti, záujmov, ale tiež ako formu praktického uvažovania, ktorého nositeľmi  sú protirečivé  morálne činitele v zložitých morálne a empiricky nejednoznačných situáciách.

V prvej kapitole monografie nazvanej Identifikácia morálnej filozofie akcentujúcej úvahy ekologického typu autorka predstavuje už spomínaný projekt ekologickej synergie a ekologickú etiku ako priesečník  praktického a odborného výskumu; kognitívne podmienky možností ekologickej etiky, aj ekologickú vedu ako fundamentálnu vedu pre identifikáciu, chápanie a riešenie ekologického problému. Druhá kapitola už samotným názvom Evolučné myslenie, etika Zeme a ekologická etika predznamenáva, že evolučná teória, ktorá sa presadila v mnohých disciplínach a vedných oblastiach ako je evolučná ontológia, postdarwinizmus  a evolučná filozofia techniky  zohrali významnú úlohu pri formovaní ekologického poznania, morálneho myslenia vo vzťahu k prírode a Zemi. Významnú rolu zohráva aj v  ekologickej etike, pre ktorú poskytla inšpirácie v podobe „inštalácií nových obsahov skutočnosti, bytia – novej ontológie“ (2009, s. 107). V tejto kapitole autorka relevantne prisudzuje evolučnej teórii status predpokladu pre „epistemologickú platformu odmietnutia supriority spôsobov poznania a kultúry“(ibid: 87), ktorá  zároveň spustila proces prehodnocovania vzťahov, ktoré ľudia vytvárajú so svetom prírody. Autorka sa opiera o rozsiahlu literatúru zahraničnej proveniencie,  predstavujúc väzby medzi evolučným myslením, vedou a etikou.

Monografia Ľ. Vladykovej  predstavuje analýzu kľúčových problémov v morálnej filozofii ekologického typu a znamená v slovenskej produkcii inšpiratívny podnet nielen pre akademický establishment, ale aj pre študentov  ekológie, etiky, aplikovanej etiky a filozofie.