Časti z publikácie História a dejepis /Vybrané kapitoly z didaktiky dejepisu/ - 2. revidované a rozšírené vydanie (Žilina : IPV, 2018):

 

 

(a)  Pseudovedecká história a konšpiračné teórie

 

 

Popri oficiálnej histórii sa v modernej dobe hlavne od konca 18. storočia publikovali knihy, ktoré prekračovali horizont známych historických poznatkov a prinášali alternatívnu, zaujímavejšiu, emotívnejšiu históriu, postavenú na špekuláciách, fantázii a bez prácneho overovania zdrojov. Jednu z prvých kníh takéhoto charakteru vydal Škót John Robison v roku 1797 s názvom Dôkazy o sprisahaní proti náboženstvám a vládam v Európe. Hoci sám bol členom slobodomurárskej lóže, za nebezpečných označil slobodomurárov z kontinentu, medzi ktorých sa vraj tajne infiltrovali členovia spolku iluminátov (vznikol v Bavorsku r. 1776 z iniciatívy Adama Weishaupta, profesora práva a filozofa, ale týmto termínom sa neskôr označovali rôzne skupiny v nemeckých štátoch či vo Francúzsku). Robison im pripisoval politické vraždy, snahy o rozvrat kresťanskej morálky a celkový úpadok spoločnosti. Vo svojom spise chcel opísať spôsoby, akým sa tajné spolky v Európe usilujú o ovládnutie systému vzdelávania i jednotlivých mocenských inštitúcií.

Podobným titulom bola práca abbého Augustina de Barruela Pamäti ukazujúce dejiny jakobinizmu (1798), vysvetľujúca vypuknutie a priebeh Veľkej francúzskej revolúcie ako výsledok protikresťanského sprisahania tajných spoločností. K zdrojom pseudovedy však patrili napr. aj populárne romány obdobia romantizmu (vydávané na pokračovanie v periodickej tlači alebo v zošitoch na pokračovanie: román-feuilleton, kolportážny román), postavené na tajuplnosti a záhadách, napr. Eugène Sue: Tajomstvá Paríža, 1842-1843, Večný Žid, 1844-1845, Alexandre Dumas: Joseph Balsamo, 1846-1849, romány Paula Févala (staršieho), vikomta de Ponson du Terrail a ďalších. Do radu takýchto publikácií patria Protokoly sionských mudrcov (1903), ktoré na objednávku cárskej polície spísal ruský novinár a policajný agent Matvej Golovinskij (preukázateľne podľa predlohy pamfletu francúzskeho satirika Mauricea Jolyho s názvom Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom – namiereného proti vláde Napoleona III. z roku 1864), ktorý sa zas inšpiroval románom E. Sua Tajomstvá ľudu (1849-1856). Predsa dodnes majú čitateľov presvedčených o ich autenticite, odhaľujúcej medzinárodné židovské sprisahanie. Prvýkrát boli Protokoly publikované pod názvom „Program Židov na ovládnutie sveta“ v  novinách Znamja v Petrohrade.

Vznik tohto spisu inšpiroval aj nemecký spisovateľ dobrodružných kníh a propagátor antisemitizmu Hermann O. F. Goedsche (používajúci  pseudonym Sir John Retcliffe), ktorý v románe Biarritz (1868) popísal v kapitole  Na židovskom cintoríne v Prahe ako sa zástupcovia dvanástich kmeňov Izraela pravidelne raz za sto rokov stretávajú o polnoci na Židovskom cintoríne v Prahe, aby zhodnotili výsledky svojho dlhodobého sprisahania na ovládnutie sveta.Medzi metódy k dosiahnutiu tohto cieľa malo patriť získavanie pozemkového majetku, podkopávanie vplyvu kresťanských cirkví, infiltrácia do vysokých verejných úradov, ovládnutie tlače atď. Táto fiktívna udalosť bola často neskôr citovaná ako autentická, kapitola kolovala aj v cárskom Rusku a je považovaná za jeden zo zdrojov Protokolov a slúži ako dôkaz ich pravosti. V nacistickom Nemecku vyšla kapitola samostatne v mnohých vydaniach. [Uvedenú problematiku parodicky spracoval Umberto Eco v románe Pražský cintorín, 2010, slov. 2012]

Pseudoveda zvyčajne považuje „akademickú historiografiu“ v rôznej miere za jednak suchopárnu, jednak v zmysle tzv. konšpiratívnych teórií za ovládanú a úmyselne falšovanú vládcami, politikmi alebo tajuplnou organizáciou, zákulisne ovládajúcou svet (ako rozekruciáni, slobodomurári, ilumináti, martinisti, pangermáni či židia / „Chazari“, resp. jezuiti alebo Opus Dei). Úmyselné falšovanie dejín vykonávali v minulosti rôzne skupiny, napr. v mene štátnej, totalitárnej, politickej (straníckej), náboženskej ideológie, ale aj tzv. záhadológovia kvôli ekonomickému profitu v oblasti „zábavného priemyslu“. Závery sú prezentované ako objektívne, t. j. akoby v súlade so všeobecne prijatými normami vedeckého výskumu – ale zároveň zreteľne nedokážu týmto normám vyhovieť, a to aj v dôsledku nesprávneho používania metód a terminológie.

 

Na nebezpečenstvo účelového politického zneužívania histórie upozornil Paul Valéry už v 30. rokoch 20. storočia: „História, to je najnebezpečnejší produkt, vyrobený chémiou intelektu, jej vlastnosti sú dobre známe. Núti nás snívať, omamuje národy, budí v nich falošné spomienky, jatrí ich staré rany, mučí ich vo chvíľach odpočinku, vyvoláva v nich mániu velikášstva a stihomamu. Robí národy zlostnými, nadutými, neznášanlivými a márnivými. História ospravedlní hocičo.“

 

Medzi hlavné produkty pseudovedeckej histórie, publikovanej na Slovensku, príp. v Česku patria: (a) tzv. archeoastronautika, paleokontaktné či ufologické teórie, vypovedajúce o dávnych návštevách mimozemšťanov a ich ovplyvňovaní vývoja ľudstva (okrem Dänikena a Sitchina napr. Ludvík Souček), pričom využívajú staré stavebné pamiatky vo fantastických súvislostiach – ako sú egyptské pyramídy, megality Stonehenge, planina Nazca, sochy na Veľkonočnom ostrove, tzv. olmécke hlavy, starobylé indiánske mestá ako Tíwanaku, Palenque či Teotihuacán, (b) rôzne sektárske interpretácie histórie ľudstva (napr. mormonský výklad starších dejín, tiež tvrdenia ruskej sekty inglingiánov, že prví Slovania prileteli na Zem zo súhvezdia Veľkej medvedice – Slovansko-árijské védy otca Dija, šírené u nás rádiom Slobodný vysielač), (c)  záhadologické publikácie typu Ráno kúzelníkov alebo Svätá krv, svätý grál, napokon na Slovensku v posledných rokoch rôzne „zamlčané“ alebo „tajné“ dejiny, ktoré sa zväčša orientujú na staré slovanské dejiny, kladúc prítomnosť Slovanov na našom území tisícročia dozadu – dokonca až do neolitu. Ako poznamenal Ľubomír Lipták, ide o „knihy o minulosti čo možno najminulejšej“, o obdobiach, „kde skúpo dochované fakty poskytujú najviac možností k najsmelším hypotézam a dohadom“. K slovenským „klasikom“ tohto žánru patria Viktor Timura, Oskár Cvengrosch, Cyril Hromník, Blažena Ovsená (údajne pseudonym muža) a iní autori, napospol bez historického vzdelania. Šíriteľmi ich názorov sú konšpiračné médiá ako Zem a vek či Slobodný vysielač. Zvyčajným dôsledkom je negativizmus, skepsa voči racionalite a vedeckým výstupom. „Negativizmus nevyrastá z patológie zabúdania, ani z ideologickej manipulácie, ale zo šírenia falošných dokumentov“ (Paul Ricœur).

 

Prečítajte si rad historických nezmyslov, ktoré vyslovil „odborník“ Cyril Hromník z Juhoafrickej republiky počas prednášky v Považskej knižnici (2015): V dnešnej oficiálnej historiografii jestvujú Slováci/Sloveni len od 18. storočia. Slovák je pôvodne hanlivé slovo, ktorým „nás“ pomenovali Česi. Sťahovanie národov je nezmysel – Sloveni tu boli vždy – „neprišli z močiarov“. Svébi a Kvádi boli Slovania.Slováci si ako posledný národ v Európe uchovali latinčinu ako administratívny jazyk. Pôvod Slovenov je u juhoindických Drávidov. Abrahámov otec Terach bol Ind, Hebreji pôvodne nehovorili semitským jazykom. Aj názov Slov-jeni je drávidský. Tamilčina má spoločné slová so slovenčinou. Indický oceán ako jediný z oceánov má názov po národe. Portugalci sa ešte pred Kolumbom plavili ku kanadským brehom, k Newfoulandu.

 

Základné črty pseudovedy:

• zrieknutie sa klasických teórií a téza o konšpirácii časti vedeckej komunity, ktorá sa snaží utajiť výsledky „bádania“,
• „osobité“ vlastné čítanie či preklady prameňov (ako Erich von Däniken alebo  Zecharia Sitchin),
• manipulácia s faktami a uplatňovanie logických klamov,
• nedostatočné dôkazy,
• obmedzené znalosti pôvodnej problematiky,
• aplikovanie neprimeraných analógií,
• prehnané spoliehanie sa na potvrdzovanie a ignorovanie vyvrátenia hypotézy,
• používanie vágnych, prehnaných a neoveriteľných tvrdení,
• uzavretosť pred skúmaním inými expertmi.

 

Podľa sociológie najviac podliehajú konšpiračným teóriám: (a) ľudia s osobnými problémami, trpiaci frustráciou, pocitom bezmocnosti, (b) ľudia mimo hlavného politického prúdu – sympatizanti či členovia okrajových, radikálnych, resp. extrémnych hnutí (ako neofašizmus, anarchizmus, radikálny komunizmus), (c) ľudia s nízkymi príjmami, (d) príslušníci etnickej minority.

 

Michal Šmigeľ (slovenský) a Viačeslav Meňkovskij (bieloruský historik) v jednej štúdii (2018) uviedli: „Pseudohistorické nevedecké (ale pochopiteľné, a preto populárne) koncepcie a schémy folk-history dnes majú väčší vplyv na spoločnosť než profesionálna veda.“  

Podľa Otakara Horáka (2016) sú konšpiračné teórie vlastne formou pseudonáboženstva, „ignorujú fakty a vytvárajú emocionálne uspokojujúci príbeh o svete, v ktorom – ak máte nedôveru k autoritám – je predsa jasné, že „vlády nás práškujú“ (chemtrails), „Židia a ilumináti ovládajú“, „farmaceutické firmy kŕmia jedmi“ a „Američania nikdy, ale nikdy na Mesiaci nepristáli“.

Matúš Ritomský (2015) zas konštatoval: „Keď konšpirátori spochybnia odbornosť množstva ľudí v konkrétnej oblasti, účinne tým bránia prijímaniu rozhodnutí na princípe výsledkov výskumov a vedeckých výstupov. V konečnom dôsledku to je hrozba pre celú spoločnosť, lebo nahrádzať odbornosť amatérmi, ktorí sa len tvária, že tomu rozumejú, je nebezpečné.“

Pavol Draxler (expert Európskej komisie v oblasti prevencie kriminality a terorizmu, 2015) napísal: „Autori aj čitatelia časopisu Zem a Vek… sú manipulovateľní a ovládateľní prostredníctvom strachu. Ten strach pramení z nepoznaného, z problémov, ktorým nerozumejú a z ktorých nedokážu hľadať adekvátne východiská. Média ako Zem a Vek tento strach prehlbujú bez toho, že by dokázali ponúknuť reálne východiská. Prostredníctvom strachu je možné ovládať masu a zamerať jej nenávisť na určitý konkrétny terč, ktorým sú zväčša „tí iní“. Tu sa už bavíme o priamej hrozbe pre demokratický systém a občianske slobody.“

Vysvetlite, prečo časť populácie inklinuje ku konšpiráciám (k čítaniu či sledovaniu konšpiračných, dezinformačných médií), k „alternatívnym faktom“, vešteckým praktikám, poverám, „prenosu energií“ a pod.

 

 

(b)  Propaganda a dejepis

 

 

Propaganda (z lat. propagare – rozširovať) je oddávna súčasť verejnej komunikácie a manipulácie, avšak rozvinula sa predovšetkým v modernej dobe v dôsledku razantného rozmachu informačných technológií. Je dôležité, aby učiteľ dejepisu vedel pracovať s týmto fenoménom pri výklade učebnej látky. A to aj s ohľadom nato ako dnes propaganda pôsobí cez médiá a zvlášť na internete, keďže niektoré štáty či režimy investujú do nej značné prostriedky aj v kontexte tzv. hybridnej vojny (napr. konflikt na Ukrajine po „anšluse“  Krymu v marci 2014, resp. dlhodobo voči pobaltským štátom zo strany Ruskej federácie). V slovenčine alebo češtine sú dostupné desiatky portálov, ktoré skryto alebo verejne produkujú propagandu z ruských zdrojov (napr. Hlavné správy, Sputnik, Infovojna, Protiproud, Zem a vek, či webové stránky niektorých politických strán či skupín, založených na tzv. radikálnych ideológiách ako Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, Komunistická strana Slovenska, VZDOR – strana práce, Charta 2015, DAV DVA a iné) zároveň s rôznymi konšpiráciami. Žiaci by však aj dejepisnou výučbou mali získať spôsobilosť kritického myslenia a istej imunity voči manipulácii či už politickej, ideologickej, alebo ekonomickej (obchodná reklama neustále podporujúca konzum obyvateľstva).

V súčasnosti sa zvykne hovoriť, že žijeme v „postfaktuálnej dobe“, tak zahltenej propagandou, hlavne z internetových zdrojov, že je ťažké či nemožné zistiť, čo je realita. Cieľom takéhoto smerovania propagandy je vedomé zneistenie ľudí, zámer presvedčiť ich o nemožnosti dozvedieť sa pravdivé informácie, resp. dosiahnuť, aby adresáti propagandy boli presvedčení, že jedine oni poznajú „pravdu“ a tí druhí sú skutočnými obeťami propagandy.Jedným z účinných metód ako manipulovať s myslením ľudí je zamieňanie alebo montáž fotografií a videí k propagandisticky atakovaným udalostiam, situáciám či ľuďom (napr. fotografia rozzúreného davu v Líbyi sa použije na ilustráciu článku o utečencoch na Slovensku). Užívatelia Facebooku zvyčajne nečítajú dlhé texty, ale sugestívny obrázok ich zaujme. Timothy Snyder upozornil na skutočnosť, že: „Odkedy sme sa vďaka internetu stali všetci vydavateľmi, každý z nás nesie istú mieru súkromnej zodpovednosti za verejný zmysel pre pravdu. Ak sme seriózni pri vyhľadávaní faktov, každý z nás dokáže urobiť malú revolúciu v tom, ako funguje internet. Ak si človek sám overuje informácie, nebude posielať falošné správy iným.“

Pojem propaganda vznikol z názvu inštitúcie Svätá kongregácia pre šírenie viery(Sacra congregatio de propaganda fide), ktorú založil v roku 1622 pápež Gregor XV. ako jeden z prostriedkov v zápase s reformáciou a kvôli šíreniu misií. V súčasnosti pod pojmom propaganda rozumieme cieľvedomé, sústavné, zámerné šírenie a odporúčanie myšlienok, názorov s cieľom získať prívržencov, sympatizantov, konzumentov. Sprievodným javom propagandy je často skresľovanie faktov. Propaganda zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa, využíva ľudské vášne, strach a nenávisť. Realizuje sa v rôznych smeroch a podobách – ako politický zápas o moc (najmä u tzv. populistov), kampane za a proti niečomu – napr. boj o referendá a volebný zápas, boj s terorizmom, vystúpenia ochrancov zvierat, prírody či životného prostredia, boj proti jadrovým elektrárňam, „antisystémové protesty“, proti imigrantom, za ľudské práva, práva sexuálnych menšín atď. Od propagandy ale treba odlíšiť osvetu, ktorá informuje a vzdeláva nezištne s cieľom pomôcť či znížiť riziko nebezpečenstva v určitých životných situáciách ľudí. Bez ohľadu na cieľ, propaganda presviedča s použitím vybraných racionálnych argumentov, zostavených do účelových tvrdení, kladie však dôraz na emócie, teda používa manipuláciu. Predovšetkým z ideologického a politického aspektu v zmysle psychologického pohľadu je propaganda formou tzv. vymývania mozgov (brainwashing).

Prvým verejne známym a úspešným „majstrom propagandy“ v 20. storočí bol Američan Edward Bernays, a to najprv v obchodnej reklame a neskôr v politike. Je autorom výroku: „Vedomá a organizovaná manipulácia so  zvykmi a názormi masy je dôležitým prvkom demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí manipulujú s týmto neviditeľným mechanizmom spoločnosti, vytvárajú neviditeľnú vládu, ktorá je skutočnou mocou v našej krajine.“

 

V roku 1929  E. Bernays získal zmluvu od tabakových spoločností, aby zmenil verejnú mienku o fajčení žien na verejnosti (čo sa predtým považovalo za nevhodné). Túto úlohu vyriešil kombináciou možnosti, že ženy budú fajčiť cigarety na verejnosti, s obrazom nezávislej, úspešnej ženy, bojovníčky za svoje práva. Najal niekoľko feministiek a počas osláv Dňa nezávislosti v New Yorku si tieto v dohodnutom momente pred očami médií zapaľovali cigarety ako "pochodeň slobody", čím dosiahol prirodzené psychologické spojenie so Sochou slobody a oslavami nezávislosti – ako aj slobody. Fajčenie žien v Amerike sa odvtedy stalo módou, dopyt stúpol o desiatky percent a tabakové spoločnosti získali cieľovú skupinu žien (čo predtým bolo zakázané dohovormi).

 

Hoci je aj súčasťou demokratického politického systému, negatívne konotácie získala propaganda predovšetkým v spojení s totalitnými hnutiami a režimami – boľševizmom (komunizmom) a jeho variantmi (trockizmom, maoizmom, čučche...), fašizmom a nacizmom.

 

Ako uviedla Natália Veselská: „Tieto režimy kalkulujú so strachom občana a vynaliezavo i horlivo ho šíria prostredníctvom propagandy. Propaganda bez zastrašovania by bola málo úderná a stratila by väčšinu psychologického účinku. A naopak, zastrašovanie bez propagandy by nedosiahlo potrebný efekt. Totalitné systémy sa definujú aj ako štátom vytvorený, sankcionovaný a exekutívny teror, čiže zastrašovanie založené na usmerňovanej propagande, v ktorej centre stojí konštruovaný obraz triedneho nepriateľa“ (Storočie propagandy, 2005).

 

 Najznámejším predstaviteľom účelovej, bezohľadnej a úspešnej propagandy bol Joseph Goebbels (minister verejnej osvety a propagandy nacistickej Tretej ríše v r. 1933 – 1945), ktorý napr. napísal: „Či je propaganda dobrá, to sa ukáže potom, čo istú dobu pôsobila na ľudí, ktorých mala rozohriať a získať pre svoje myšlienky. A či je propaganda zlá, to sa tiež ukáže až dodatočne. Keď si daný spôsob propagandy získal ten okruh ľudí, ktorý získať chcela, potom skutočne nebola zlá. Ak ich nezískala, potom bola skutočne zlá. Preto nikto nemôže povedať: vaša propaganda je príliš surová, príliš vulgárna alebo príliš brutálna, alebo nie je dosť slušná, pretože to všetko nie sú charakteristické znaky jej rôznorodosti. Propaganda nemá byť vôbec slušná, ani nežná, ani mäkká, ani pokorná; propaganda má viesť k úspechu“ (z prejavu v Berlíne 9. jan. 1928). Goebbels spolu s Hitlerom (podobne ako Mussolini) boli „majstrami“ propagandy a rečníckych prejavov – na masových zhromaždeniach, kde predstierali aj neexistujúcu realitu a z ľudí vytvárali dav, ktorého správanie malo charakter kolektívnej davovej psychózy (metadav). Ako môžu ľudia podliehať propagande, obdivovať vodcov-tyranov a slepo ich nasledovať, a to aj v patologických činoch, zabíjať ľudí či schvaľovať genocídu a pod., skúmajú odborníci z viacerých vedeckých disciplín.

Jednou z minoriadne účinných foriem propagandy počas 2. svetovej vojny (využívali ju všetky strany konfliktu) boli plagáty, tvorené ikonickým textom, t. j. ilustráciou (kresba,  maľba), fotografiou, kolážou, karikatúrou, symbolom, piktogramom, náčrtom a verbálnym textom, t. j. sloganom (heslo, titulok...) alebo proklamáciou (dlhší text). Išlo o rôznu tematiku: patriotizmus a význam práce civilov v tyle, forsírovanie idey („vlastnej pravdy“), démonizovanie alebo zosmiešňovanie protivníka, verbovanie vojakov v mene vlasti, národa či proti fašizmu, židoboľševizmu, za vlasť, za „novú Európu“.

K vlastnostiam plagátov patrili: jednoduchosť výpovede (sémantická skratka), cielená (jednoznačná) informatívnosť, emocionálna účinnosť (afektívnosť), výzva k istej aktivite (správaniu), dobovo zrozumiteľné symboly, rýchlosť prenosu (náhrada iných infokanálov, médií). Zobrazenie postáv zodpovedalo jasnej dichotómii: „my“ sme statoční, odhodlaní, dobrí (čestní, spravodliví), pekní (sympatickí), vzbudzujúci úctu, „oni“ sú podlí, zbabelí, zlí (ukrutní, zákerní, ubližujúci), škaredí (nosatí alebo inak deformovaní, nesympatickí), odporní alebo smiešni (úbohí). Pri dešifrácii plagátu so žiakmi postupujeme nasledovne: (1.) vysvetlenie symbolov, (2.) vysvetlenie forsírovanej idey, (3.) identifikácia cielených emócií.

V období komunistické totality v Československu v období rokov 1948 – 1989 hrala propaganda tiež mimoriadne významnú úlohu. V médiách mala mnoho podôb. Umožňovala mobilizáciu más pro rôzne manifestácie či kampane. Napr. z dnešného pohľadu expresívnym (smiešnym) príkladom je kampaň proti mandelínkam, keď boli problémy v násilne kolektivizovanom poľnohospodárstve kanalizované smerom k imperialistickému nepriateľovi, teda USA, práve prostredníctvom týchto „amerických“ chrobákov, údajne zhadzovaných na naše územie z lietadiel (v „ľudovej“ Číne bola podobná kampaň proti vrabcom). Slúžili k tomu napr. dokumentárny film Americký brouk alebo kreslená rozprávka Ondřeja Sekoru O zlém brouku bramborouku – o mandelince americké, která chce loupit z našich talířů  z roku 1950.

Propagandistická hystéria 50. rokov dosiahla vrchol v čase Kórejskej vojny (1950 – 1953), verejnosť burcovali slogany ako „Na soud s americkými barbary! Zadržíme zločinou ruku strůjců bakteriologické války!“ – nadväzujúc tak na známy súdny proces s japonskými vojnovými zločincami, realizátormi bakteriologických vojenských výskumov v Mandžusku. Vzhľadom na v tomto období prebiehajúcu ťažkú sovietizáciu Československa, Kórejská vojna poskytla príležitosť ako ľud po celej ČSR donútiť k ešte väčšej pracovnej výkonnosti (vo forme tzv. socialistických pracovných záväzkov). Napr. „...traktoristi štátnej strojovej stanice v Komárne odpovedajú nepriateľom svetového mieru zvyšovaním svojho budovateľského úsilia. Najmä teraz, v čase žatvy a mlatby, pracujú aj v noci, mimo svojich normálnych pracovných hodín“ (Zvýšeným pracovným úsilím proti vojne. In: Pravda, 28. júla 1950, s. 2).

 

Démonizovanie Američanov prostredníctvom ich prirovnávania k nacistickým či k japonským vojnovým zločinom počas 2. svetovej vojny a vymýšľanie rôznych podôb týchto zločinov s príslušným expresívnym slovníkom považovali propagandisti za vysoko účelné. Uvažujte, prečo to bolo pre režim dôležité. Napr. „…na strednom kórejskom fronte Američania použili otravné plyny. Kórejskí a čínski vojaci na napadnutom území pocítili hneď prudké dráždenie v nose a krku, silné bolenie hlavy, ťažké bolesti na prsiach a dýchacie poruchy. Tento spôsob boja je v rozpore so všetkými medzinárodnými dohodami. Táto nová ukrutnosť dokazuje celému svetu, že americkí imperialisti sú nesporne najzvrhlejší útočníci na svete a nesmieriteľní nepriatelia ľudstva“ (Ľud, 9. marec 1951, s. 1). A onedlho opäť „proti vôli celého mierumilovného ľudstva použily krvižíznivé americké hordy otravné plyny na fronte na rieke Han. Dlhý rad zločinov dokazuje, že americkí útočníci sú dnes najsurovejšou a najbarbarskejšou armádou na svete. Vo vraždení predstihujú hitlerovských lúpežníkov a japonských fašistov“ (Práca, 20. marec 1951, s. 3).

Kuriozitou sú dokonca malými deťmi písané listy zaslané OSN ako protest voči zabíjaniu pomocou baktérií a chorôb. „Zastavte hroznú vojnu na Kórei – napísal drobnučkou rúčkou žiak prvej triedy Národnej školy v Majeri Ľubko Kováč,“ alebo „Protestujeme proti tomu, aby ste púšťali na deti v Kórei choleru, týfus a mor – pripojuje sa k nemu Milanko Tichý z Banskej Bystrice.“ No aj „naše deti sú presvedčené, že mier zavládne na celom svete a krvaví kati budú potrestaní, lebo nás vedie a chráni súdruh Stalin a nepremožiteľná Sovietska armáda“ (Smer, 5. apríl 1952, s. 3).

 

Propaganda umožňovala meniť výklad historických udalostí podľa zámerov vládnuceho režimu – napr. pri procese s Miladou Horákovou, retušovaním fotografií – ako Klement Gottwald 25. februára 1948 pri prejave na improvizovanej tribúne s Vladimírom Clementisom (a s Clementisovou baranicou na svojej hlave) a bez neho po procese s Rudolfom Slánským (1954).  Režim využíval nielen spravodajské médiá, ale aj tvorbu umeleckého charakteru, hlavne médium so zvlášť účinným propagandistickým potenciálom – napr. v sérii filmov 30 prípadov majora Zemana, v tzv. budovateľských a povstaleckých filmoch, v „normalizačných seriáloch“ (Muž na radnici, Okres na severe, Žena za pultom, Plechová kavaléria...).

Propaganda sa tiež pokúšala potlačovat zvyky a tradície, ktoré komunistický režim z ideologických dôvodov neschvaľoval, zvlášť náboženské, a naopak pokúšal sa ich nahradzovať hlavne importovanými zo Sovietskeho zväzu (namiesto krstu „vítanie do života“, namiesto Ježiška prinášajúceho darčeky – „dedo Mráz“ atď.). Podareným príkladom toho je prejav prezidenta Zápotockého deťom na Vianoce roku 1952.

 

Uveďte, v čom je táto propaganda zaujímavá: „...Malý Ježíšek, ležící ve chlévě na slámě vedle volka a oslíka, to byl symbol starých Vánoc. Proč? Měl připomínat pracujícím a bědným, že chudí patří do chléva. (...) Doby se ale změnily. Děti pracujících se již nerodí ve chlévech. Nastaly mnohé převraty. I Ježíšek vyrostl a zestaral, narostly mu vousy a stává se z něho děda Mráz. Nechodí již nahý a otrhaný, je pěkně oblečený v beranici a v kožichu. Nazí a otrhaní nechodí již dnes ani naši pracující a jejich děti. Děda Mráz přijíždí k nám od východu a na cestu mu září také hvězdy – nejen jediná betlémská. Celá řada rudých hvězd na našich šachtách, hutích, továrnách a stavbách. Tyto rudé hvězdy hlásají radostně, že vaši tatínkové a maminky splnili na svých pracovištích úkoly čtvrtého roku první Gottwaldovy pětiletky.“

 

Propaganda sprevádzala „humanitárne bombardovanie“ Juhoslávie leteckými silami NATO v marci až júni 1999, ako aj vojnu USA a Veľkej Británie proti režimu Saddáma Husajna v Iraku v roku 2003. Hoci vlády prezidenta G. W. Busha a premiéra T. Blaira mali spravodajské informácie o tom, že Irak nemá zbrane hromadného ničenia, predsa tento hoax  uvádzali počas svojej mediálnej kampane ako hlavný dôvod a ospravedlnenie agresie.

Médiá využívajú aj tzv. pseudoudalosti (pseudoevents), škandály, zinscenované kvôli medializácii, ktoré v danej chvíli odpútajú pozornosť verejnosti od iných udalostí. Používajú sa rôzne mediálne techniky – ako tzv. špirála mlčania, ktorej podstatou je ovplyvnenie dostatočnej časti verejnosti a následne kumulatívnym efektom pripojenie ďalších. Vychádza sa z presvedčenia, že jedinec si ľahšie osvojí, či bude obhajovať názor, ktorý zastáva väčšina. Gatekeeping („brána pre vedomosti, informácie“) je proces vlastný pre žurnalistov a vydavateľov, oni rozhodujú či dať alebo nedať priestor niektorým faktom, udalostiam, názorom (v princípe tzv. CNN-efekt, reálne je to, čo sa objavuje na obrazovkách televízorov, čo sa neobjaví, akoby neexistovalo). Pri uses and gratification („použitie a uspokojenie“) ide o obojsmernom vplyve médií, teda aj verejnosť určuje obsah spravodajstva. Pri informačnej vojne je potrebné, aby verejnosť cítila „hlad“ po tých „správnych informáciách“. Agenda-setting („nastavenie agendy“) je technika založená na korelácii medzi tým, ako médiá informujú o udalosti a tým, či ju publikum vníma ako dôležitú. Ľudia, ktorí poskytujú informácie, udávajú aj agendu, t. j. určujú, čo je významné. Mediálna indoktrinácia americkej verejnosti kvôli vojne proti Iraku po 11. septembri 2001 dosiahla koncom roka 2001 (podľa prieskumu Gallupovho inštitútu) podporu a súhlas s násilným zvrhnutím irackého režimu (hoci ten s teroristami „11. septembra“ nemal nič spoločné) až u troch štvrtín amerického obyvateľstva. Podobne masívnu propagandu – určenú najmä vlastným občanom – rozvinula vláda Ruskej federácie (na čele s V. Putinom) napr. v súvislosti s 2. čečenskou vojnou (1999 – 2009), aby získala „súhlas“ väčšiny verejnosti s touto vojenskou kampaňou, ktorú ruská armáda napokon viedla s mimoriadnou brutalitou a množstvom civilných obetí, využijúc pritom teroristické excesy niektorých čečenských ozbrojených skupín (bližšie napr. Emil Souleimanov: Konflikt v Čečensku, 2007, Irena Brežná: Vlčice zo Sernovodska, 2016).

 

 Jedným z typických znakov propagandy je protirečivosť, resp. paradoxy v jej prejavoch, niekedy až pozoruhodne veľké. Historik T. Snyder v jednom interview (6. 7. 2018) na otázku, prečo ľuďom neprekáža, že si súčasná kremeľská (ruská oficiálna) propaganda často protirečí, odpovedal: „Bolo to vidno napríklad počas invázie na Ukrajine, kde krajne pravicovému táboru hovorili, že Ukrajina je židovská. A ľavicovému publiku tvrdili, že Ukrajina je nacistická. Že sú to protirečivé naratívy, neprekáža, pretože je to ako marketing. Len si vyberú istý marketingový sektor, ktorému servírujú špecifický odkaz. Na tom, že ľudia veria veciam, ktoré nie sú pravdivé a sú protirečivé, nezáleží. Dôležité je, aby neverili tomu, čo sa v skutočnosti deje. Dôsledkom je, že potom dochádza k politickej polarizácii a k tomu, že ľudia sa už spolu nerozprávajú. Ak poviete jednej strane, že sú to nacisti, a druhej, že sú to Židia, tak tu máme dve strany univerza, ktoré spolu neprehovoria, hoci spoločne žijú v tom istom skutočnom svete – to je na tom to geniálne a preto to tak dobre funguje.“ (Slovenským príkladom sú napr. postoje prívržencov Kotlebovej strany so zjavne neofašistickými názormi, obdivujúce Hitlera a nacizmus i režim J. Tisa a odmietajúce SNP či holokaust, ale paradoxne adorujúce ruský prokremeľský motorkársky klub Noční vlci, oslavujúci sovietske víťazstvo v 2. svetovej vojne.)

V tom istom rozhovore T. Snyder tiež konštatoval: „Kto chce poraziť demokraciu, kŕmi spoločnosť tým, že všetko je lož a nič nie je úplne pravdivé. A v dnešnej informačnej klíme je veľkým paradoxom, že pri internete a všetkých jeho vymoženostiach ľudia prestali dôverovať všetkému a cítia sa dobre len vtedy, keď majú k niečomu blízko. Uprednostňujú nedôveru voči svojim vlastným zdrojom. To vysvetľuje, čo sa teraz deje. Kto žije v Turecku alebo v Rusku, vie, že mu jeho líder nehovorí pravdu, ale povie si, že aj zvyšok sveta je plný klamstiev a propagandy, a uprednostní svoj vlastný život pred tými ostatnými. A to je veľmi negatívny nacionalizmus – áno, vieme, že ľudia sú veľmi skorumpovaní, ale uprednostňujeme svoju vlastnú korupciu.“

 

Tradične sa propaganda rozdeľuje na: (a) bielu, ktorá pochádza z identifikovateľného zdroja – aj keď môže byť zásterkou pre skrytú propagandu; (b) šedú, ktorá cielene a zámerne šíri nepresné a mylné informácie kvôli oklamaniu nepriateľa a nie je pritom zrejmé, z akého zdroja pochádza; a (c) čiernu, ktorá vytvára dojem, že pochádza zo známeho zdroja, hoci pochádza z iného, využíva polopravdu, dezinformáciu, škandalizáciu, fámu atď.

Jacques Ellul konštatoval, že „úspešná propaganda obklopuje človeka ideami a pocitmi, ktoré útočia na jeho vedomie i nevedomie a zasahuje jeho súkromný aj verejný život“. Uviedol nasledovnú typológiu propagandy: (a) vertikálna – politická a agitačná (vyskytujúca sa okrem iného pri všetkých revolúciách vrátane Spartakovho povstania), (b) horizontálna – sociologická a integračná propaganda, ktorá je „propagandou rozvinutých národov a je charakteristická pre našu civilizáciu“, pričomjej hlavným cieľom je posilňovať kultúrne normy, najmä v zmysle stabilizáce a unifikácie skupín a jednotlivcov v spoločnosti.Ide o vyzretejšiu, oveľa ťažšie rozpoznateľnú a súčasne trvalejšie účinnú propagandu než je napríklad agitačná.

Prostredníctvom príkladov z dejín môžu žiaci pochopiť fungovanie totalitných režimov v protiklade k demokracii a zmyslu európanstva. V súčasnosti predovšetkým internetový priestor je doslova zahltený propagandou rôzneho druhu, šíria sa falošné správy (fake news), výmysly/hoaxy (hoaxes), polopravdy (half-truths) v kontexte alebo na pozadí faktografie reálnych udalostí (napr. „nová pravda“ šíriaca sa internetom o masakroch poľských dôstojníkov v Katyňskom lese, totiž že katmi určite neboli Sovieti ale Nemci). Napriek istým nedostatkom demokratického pluralitného systému (ako partokracia, korupcia, kleptokracia, kríza justície a pod.) výučba dejepisu nemôže skĺznuť do negativizmu. Učiteľ musí dbať na hranice tzv. zdravej skepsy, aby negatívnymi príkladmi nevzbudil u žiakov pocity pasivity, bezmocnosti zoči-voči administratívnej a straníckej mašinérii, ale naopak, aby prebúdzal postoje k aktívnemu občianskemu životu. 

Generácie, ktoré nie sú školskou výčbou dejepisu dostatočne kvalitne pripravené na občiansky život v demokratickej spoločnosti, ľahšie podliehajú zvodom súdobej propagandy a reklamy.